V NHL si nikdy nezahral, hoci v kempoch New Yorku Rangers zapôsobil a dostal nováčikovskú zmluvu. Vo Fínsku sa stal najlepším hráčom a strelcom ligy, v KHL zarobil niekoľkonásobne viac a s reprezentáciou sa dostal až na olympiádu v Soči.
Tomáš Záborský v relácii MVP Talk Show porozprával, prečo je poverčivý na číslo 67, ako mu Sean Avery schoval rifle do výrobníka ľadu a ako ho v Omsku pokutovali 1 500 dolárov za zlú prihrávku.
Spomenul aj kyberšikanu po vynechaní z domáceho šampionátu, Zdena Cháru, ktorý mu kontroloval tanier, a prečo je mu na pizzi horší kečup ako ananás.
VIDEO: Tomáš Záborský v relácii MVP Talkshow
Na Slovensku ste preslávili číslo 67, ktoré je dnes medzi mladými obľúbenou hláškou. Koľkokrát vám to už povedal syn?
Veľa, veľakrát. Musel som si na YouTube a na internete hľadať, čo to znamená. Američania zase niečo vymysleli a ja s tým teraz musím do konca kariéry žiť.
Číslo 67 nosíte dlhodobo. Odkiaľ sa vzalo?
Dali mi ho v New Yorku Rangers. Hneď prvé dva zápasy v kempe som mal veľmi dobré, tak som si povedal, že je to moje šťastné číslo. Nosil som ho takmer celú kariéru, okrem možno jednej sezóny.
Ste poverčivý?
Veľmi. Keď si vyberám klub, jedna z prvých vecí je, že idem na Elite Prospects a pozriem sa, či tam nemá niekto 67. A ak áno, či je to iba nejaký mladý hráč, s ktorým by sa to dalo vymeniť. Je to jedna z priorít.
Chceli ste byť ako chlapec v Trenčíne hokejistom?
Chcel, ale hrával som aj futbal. Otec hrával futbal, no mamin brat, môj strýko, hral profesionálne hokej a mal v kariére cez 1 200 zápasov. Keď som začínal, on práve nastupoval za trenčianske áčko. Hokej ma bavil viac ako futbal, menej si sa nabehal. Až neskôr som zistil, že aj v hokeji treba oveľa viac pracovať.
Kto bol váš vzor?
Wayne Gretzky. V Trenčíne si pamätám éru Jána Pardavého, Braňa Jánoša, Martina Opatovského a potom Mariána Hossu, ktorý vyšiel ako mladý hráč. Šikovných útočníkov tam bolo strašne veľa. Dukla bola s Košicami jeden z top tímov extraligy, dávala veľa gólov a bola radosť chodiť sa na ňu pozerať a učiť sa.
Gretzky už vtedy končil kariéru. Ako ste ho poznali?
Z relácie NHL Power Week, to bolo pre nás náboženstvo. Ako ľudia chodili do kostola, my s bratom sme sedeli pred telkou a čakali, kedy o 10.30 nabehne Power Week. Bol to jediný prísun zostrihov z NHL, počítače a internet ešte neboli rozbehnuté. Videl som, koľko mal bodov, aké dával nahrávky a góly.
Navyše sa mi páči deviatka, takže 99 bolo cool. Na začiatku kariéry som ho mal na drese, kým ho nevyradili. Odvtedy platí nepísané pravidlo, že ho nikto nemá nosiť, tak som si číslo zmenil.
Nepočúvali ste, že je to od mladého chlapca odvážne?
Bola to zodpovednosť. Ako malý si však vyberáš číslo podľa svojho vzoru. Dnes má veľa detí 97, lebo sa chcú podobať na McDavida. Mojím vzorom bol Gretzky, mal som aj jeho knižku.
Aké číslo má váš syn Eliáš?
Číslo 68. Nikdy som naňho netlačil, vyberal si sám. Keď sme boli v Liberci, mal 21, potom 67 a teraz je už asi tretí rok pri 68. Vyzerá to, že je to jeho číslo.
Po dobrých číslach v našej juniorke ste odišli do zámoria. Aký to bol pre vás skok?
Vždy som to bral tak, že chlapec z dediny ide do veľkomesta. Z malého Trenčína som išiel do kempu v New Yorku. Zbalíš sa ako mladý chalan a ideš do sveta. Na letisku na mňa čakal poslíček s ceduľkou „Tomáš Záborský“ a pred letiskom limuzína. Pre mladého chalana to bolo nepredstaviteľné.
Rozdiel bol vidieť vo všetkom. V Trenčíne si ako mladý hráč nafasoval drevenú páskovanku a bol si vďačný, že si aspoň niečo dostal. V NHL sa ťa kustód spýtal: „Máš hokejky? Nemáš? Tak poď si vybrať.“
A tam veľká stena, hokejka za hokejkou. Ja som neriešil ohybnosť ani zahnutie, prvýkrát som si mohol vybrať celokarbónovú hokejku. To bolo, že wau.
Čo vás v New Yorku najviac zaujalo?
V kempoch nebolo veľa času, ale už len tie hotely, všetko top. Do Traverse City pri Detroite sme leteli charterom ako áčko. Starší chalani, ktorí išli na nováčikovský kemp, napríklad Anisimov, už vzadu mastili karty pri stoloch prispôsobených presne na to. Všetko bolo pre mňa nové a užíval som si to.
V NHL ste si napokon nezahrali. Ako na vás pôsobilo to prostredie?
Tam som si prvýkrát povedal, že hokej je biznis. Angličtinu som sa učil v škole, ale rozhovor s Američanom alebo Kanaďanom a ich slangom bol úplne niečo iné. Aj preto som išiel hneď do juniorky, aby som sa naučil jazyk a etabloval sa v zahraničí.
Kempy mi – musím si zaklopať – vyšli fakt dobre. V prípravných zápasoch so mnou boli spokojní a dostal som nováčikovskú zmluvu. Všetko vyzeralo dobre, len konkurencia v New Yorku bola obrovská.
Ste sklamaný, že ste si NHL nezahrali?
Som. Hráč potrebuje strašne veľa šťastia, aby išlo veľa vecí v jeho prospech. Ja som mal šťastie, že sa mi v mladom veku vyhýbali zranenia. Na drafte ma však podľa komunikácie so skautmi mala vybrať Atlanta alebo Ottawa. Rangers napokon urobili nejaké výmeny a vyfúkli ma o tri-štyri výbery skôr. Atlanta ani Ottawa vtedy nemali na farme veľké talenty, takže šanca dostať sa do NHL by tam bola oveľa vyššia.
V New Yorku som prišiel na farmu ako center a moja konkurencia boli Dubinsky, Anisimov, Jarkko Immonen a Tyler Arnason. Bol som osemnásť alebo dävatnásťročný chlapec a s takýmito hráčmi som mal súťažiť už na farme, nie ešte v NHL.
Na farme ste hrali aj so Seanom Averym, ktorého Rangers poslali na niekoľko zápasov do AHL. Pamätáte si prečo?
Mal problémy s Dionom Phaneufom kvôli svojej bývalej priateľke, s ktorou Phaneuf začal chodiť. Avery mal pred kamerami uštipačné poznámky, a tak sa ho klub chcel hneď zbaviť. Rangers po ňom siahli, ale najskôr ho poslali na farmu.
A kto si to musel odniesť?
Ja, lebo som s ním hral. Hrať s takým hráčom bolo v poriadku, problém bol, že ho chcela zbiť celá liga.
Aké bolo vaše prvé stretnutie?
Prišiel som do kabíny prezliecť sa, klasický mladý chalan v teplákoch. Zrazu pozerám, zavesené vojenské maskáče. Hovorím: „Kto sem prišiel vo vojenských maskáčoch? Robíte si srandu?“ A spoza chrbta: „To sú moje. Máš s tým problém?“ „Nie, nie, nie.“
Keď potom zbadal zostavu, pýtal sa: „Kto je Záborský? Ty, ten srandista?“ Zobral si ma bokom a povedal: „Mladý, chcem od teba len jednu vec. Nikto na mňa nesmie skočiť zozadu. Spredu si hráčov ustrážim, ale ak na mňa niekto skočí zozadu, zober aspoň toho jedného.“
Pred každým zápasom som bol vystresovaný, lebo bitky neboli moja silná stránka. Hneď pri druhom či treťom striedaní bolo päť na päť, musel som niekoho zobrať a už na mne kľačali na zemi. Avery bol však spokojný, zozadu bitku nedostal.
Pozval vás aspoň na večeru?
To pozýval. Nie raz som videl, ako sám zaplatil účet za 1 600 či 2 000 dolárov, keď nás tam bolo desať. V tomto klobúk dole.
Mnohí o ňom hovorili, že ani mimo ľadu nie je úplne do kabíny. Ako na vás pôsobil?
Až tak dlho som ho v kabíne nezažil, ale problém som s ním nemal. Vedel si robiť srandu aj zo starších hráčov a bol taký istý v zápasoch, na tréningoch aj v kabíne. Robil rôzne blbosti a ja som bol terčom jedného jeho vtipu.
Čo vám urobil?
Schoval mi rifle. Po tréningu sa pýtam: „Chlapi, kde mám rifle?“ „Choď sa opýtať Averyho.“ On mi povedal, že kým si ich nenájdem, pôjdem domov holý.
Hľadal som asi hodinu, až som ich našiel zrolované úplne na spodku výrobníka ľadu. Jeho samozrejme netrklo, že vo vrecku môžem mať telefón. Dva dni som ho rozmrazoval, lebo vôbec nefungoval.
Hrali ste v kempoch aj proti Slovákom?
Napríklad proti Borisovi Valábikovi a s ním som mal menší konflikt pred bránou. Prvý zápas za Rangers v nováčikovskom kempe, mladý a premotivovaný, už som mal dva góly. Strela na bránu, idem dorážať, rýpem, rýpem, rýpem. Zrazu pečiatka do hlavy. Pozriem sa a Boris ma už drží za dres a ide ma pumpovať.
Jediné, čo ma napadlo: „Ja som Slovák, prosím ťa, nechaj ma!“ Dvojmetrový chlap s hrubým hlasom na mňa zareval, ale chvalabohu mi viac nenaložil. Dostal som len varovanie, že by som si mal dávať pozor, keď rýpem do brankára.
Vedeli ste, že je to Slovák?
Jasné. Po Zdenovi Chárovi draftovali Vlada Mihálika, Braňa Mezeia, Kristiána Kudroča či Valábika. Slovákov v NHL a v kempoch zase nebolo toľko, aby si nevedel, že hráš proti krajanovi.
Pripomenuli ste mu to niekedy?
Raz v štúdiu, keď sme sa o tom bavili, ale vôbec si to nepamätal. Preňho som bol mladý chalan prvýkrát v kempe. Mne to však utkvelo v pamäti, lebo ja som bol ten, kto dostával.
Máte doma zarámovaný dres Rangers?
Odložený mám, ale zarámovaný zatiaľ nemám žiadny. Z každého tímu, kde som hral, mám aspoň jeden dres, z niektorých klubov aj obe farby.
V zámorí vám to nevyšlo, ale v Európe ste sa etablovali veľmi rýchlo.
Z Ameriky som išiel do Fínska. S Rangers sme sa dohodli na hosťovaní, stále som mal platnú zmluvu. Páčila sa mi kultúra, štýl hokeja aj liga. Vo Fínsku bolo vtedy ešte dosť malých klzísk, takže som mal stále na očiach návrat do NHL. Prvé tri sezóny v Pori boli fakt dobré, hlavne tretia, keď som bol najlepší hráč a najlepší strelec ligy.
Potom prišli prvé vážne rozhodnutia. Osem zápasov pred koncom základnej časti som sa zranil a po sezóne som musel na operáciu, takže som nemohol ísť ani na majstrovstvá sveta. Vtedy sa na internete začalo písať, že simulujem, vymýšľam si zranenia a odmietam reprezentáciu.
Vedel som, že šesť mesiacov nebudem hrať, a otázka znela: skúsim po zranení NHL, alebo pôjdem do Ruska, kde vznikala silná KHL? Mal som aj tri ponuky z Fínska. Som vďačný svojim agentom, od 16 rokov boli moji mentori. Finálne rozhodnutie vždy nechali na mňa a rozhodol som sa pre Rusko. Myslím si, že správne.
Čím vám fínska liga tak sadla? Pamätám si, ako ste tam dávali gól za gólom.
Fíni sú veľmi podobný národ ako Slováci. Sú dobrosrdeční a vedia pomôcť, takže etablovať sa v tíme bolo jednoduché. V Pori bolo veľa skúsených hráčov, ktorí mi pomohli a liga bola pracovitá a korčuliarska.
Veľmi mi pomohol aj Kristián Kudroč. Chalani si z nás robili srandu, že sme ako otec a syn, lebo on mal dva metre a ja som bol pri ňom trpaslík. Držal ma pri zemi a odovzdal mi všetko know-how, ako byť profesionál. Boli to moje najkrajšie hokejové roky.
Kristián bol vraj veľmi súťaživý.
Stávkovali sme o všetko. Hrali sme o peniaze šach, nájazdy aj streľbu. On dal za sezónu jeden-dva góly, ale streľbu o peniaze sme hrávali! Postavil sa medzi kruhy a strieľal príklepy.
Tréner naňho kričal: „Kristián, od kruhov nemôžeš strieľať príklepy!“ A on: „Ale ja hrám o päť eur!“ Nezaujímalo ho, že brankárovi brní hokejka. Raz sme mali súťaž, kto spraví viac brušákov. Tri dni som sa nemohol pokrčiť, takú som mal svalovicu.
Naučili ste sa po fínsky?
Rozumel som, ale nerozprával som vôbec. Fíni hovoria veľmi dobre po anglicky a v televízii idú takmer všetky kanály v angličtine s fínskymi titulkami, takže som sa fínčinu učiť nemusel.
Fíni si nerobia ťažkú hlavu – idú do sauny, dajú si desať pív a idú domov.
Na to bolo najhoršie si zvyknúť. Sauna bola pre mňa ako mladého náročná. Keď som tam bol jediný bez piva, pýtali sa: „Kde máš pivo?“ Hovorím: „Veď ma vynesiete v mechu, keď si dám v saune pivo!“ Bola to ich tradícia. Zvykol som si a dnes bez sauny nedokážem existovať.
Chodili v Rusku do sauny s vodkou?
Nie, v Rusku sme mali masérov, ktorí robili masáže v saune. Vyšvácal ťa brezovými listami a po dvadsiatich minútach si vyšiel úplne horúci. Rusov som v kabíne piť nevidel, ani si to nemohli dovoliť, vedenie aj tréneri tam chodili často. Fíni však nemali problém dať si po zápase pred voľným dňom v kabíne pivo a ísť do sauny.
Trénerom to nevadilo?
Tréneri v saune sedeli väčšinou medzi prvými.
V Omsku si v minulosti urobil veľké meno Jágr. Aké bolo pôsobiť v KHL?
Vynikajúca skúsenosť. Bolo to najbližšie, ako sa dokážeš priblížiť k NHL. Počas výluky NHL išla do KHL väčšina ruských hráčov aj niekoľko Kanaďanov a cudzincov. V Slovane hrali Miro Šatan, Ľubo Višňovský, Zdeno Chára, Marcel Hossa, v KHL Dacjuk, Malkin či Ovečkin.
Mohol som sa porovnávať s najlepšími na svete. A keď je sponzorom Abramovič, ktorý vlastnil Chelsea, a k tomu Gazprom, je postarané úplne o všetko. Chartre, reštaurácia na štadióne, posilňovňa, oblečenie, výstroj – nemalo to dno.
O akých peniazoch sa bavíme?
Určite o obrovských. Dostal som šesťkrát vyššiu ponuku, ako by som mal ako najlepšie platený hráč vo Fínsku. A v tíme som bol 18. alebo 19. najlepšie platený! Oproti ruským hráčom som tam bol stále za drobné.
Zažili ste aj éru pokút?
Zažil. Za zlú prihrávku v strednom pásme som dostal pokutu 1 500 dolárov. Na trénera Petriho Matikainena som mal ťažké srdce a týždeň som sa s ním nerozprával. Ešte mi povedal, že kým ju nezaplatím, nebudem hrať. Išiel som do banky a s ťažkou rukou som peniaze odovzdal.
V ďalšom zápase som dal dva góly a potom čítam Matikainenov rozhovor: „Záborskému to pomohlo, keď je naštvaný, hrá lepšie.“ Hovorím si, dobre, ale stačilo raz. Chvalabohu sa to stalo iba raz.
Matikainen bol inak férový a pohodový chlap. Na rovinu mi povedal: „Si tu na góly. Keď ich nebudeš dávať, pôjdeš preč.“ Aspoň som mal čistý stôl a vedel som, na čom som.
Aká bola partia v Omsku s Frolovom či Kosticynom?
Vynikajúca. V lietadle sme hrávali poker asi jedenásti. Žiadne pripútanie, traja hrali karty a dvaja sa opierali o stoličku. Mali sme obrovský Boeing. Vstupné bolo 250 dolárov za 50 žetónov.
Boli aj lety, keď lietadlo ešte nevzlietlo a ja som už bol mínus 2 000. Potom som to nejako vytiahol. Obranca za mnou bol mínus 7 000. Pilot ohlásil, že ideme pristávať, a on: „Aké pristávať? Vzlietaj, ešte potrebujem vyhrať peniaze!“ Boli tam blázni.
Bolo to krátko po tragédii Lokomotivu Jaroslavľ. Nemali ste strach lietať?
Bol tam rešpekt. Omsk však mal nový veľký Boeing a nechceli pripustiť žiadnu katastrofu. Keď sme hrali v Jaroslavli, išli sme si uctiť pamiatku k pomníku. V Omsku zomrel aj nádejný hokejista Alexej Čerepanov. Pred sezónou sa chodilo na cintorín a jeho box v kabíne zostával na znak úcty vždy prázdny.
Ako na vás pôsobila ruská kultúra?
Stravou bola blízka Slovensku. Na tretí alebo štvrtý deň za mnou však prišiel človek z kancelárie a naznačil mi, že by bolo dobré, keby som sa začal inak obliekať. Ak chceš, aby ťa v Rusku rešpektovali, musíš byť nahodený – odhora dole Gucci, Louis Vuitton. Takže vždy, keď som vyhral v kartách, kúpil som si tenisky, opasok alebo bundu, aby som zapadol.
Z Omska ste išli do Ufy. Bola to podobná organizácia?
Tiež jeden z top tímov, ale mesto sa mi viac páčilo v Omsku. Ufa bola jediný tím, ktorý mi nechcel dať číslo 67, hoci ho mali voľné. Vysvetľovali mi, že keď ťa v Rusku vymenia, nemáš mať rovnaké číslo, lebo to nosí nešťastie. Mal som teda 76 a koniec sezóny nebol ideálny.
Ako ste vnímali, že ste sa v roku 2011 nedostali do výberu na domáci šampionát?
To, že som sa nedostal, mi nevadilo. Vedel som, akí hráči idú – Demitra, Gáborík a ďalší. Vadil mi skôr štýl, akým sa so mnou rozlúčili a ako ma odpálkovali nezmyslami. Z Ameriky som bol zvyknutý na priame jednanie. Potom som bol dotlačený do pozície, že som sa akoby vyhováral na zranenia, hoci v sezóne 2011/12 som operáciu ramena naozaj potreboval. Okolo mňa vznikla veľká mediálna pozornosť a veľa clickbaitov.
Ako ste to vtedy zvládali?
Bolo to ťažké obdobie. Ľudia na internete napíšu všeličo a kyberšikana dokáže ublížiť. Vyhrážali sa aj rodine. Časom som sa naučil ignorovať to a brať to ako zdravú motiváciu. Keď som videl dokument o Davidovi Beckhamovi, pochopil som, že to, čo zažívajú niektorí na Slovensku, je nič oproti nemu.
Potom prišiel comeback – MS 2013 a olympiáda 2014 v Soči.
Bolo to úžasné obdobie. Dostať sa na olympiádu je pre hokejistu najviac. Rád spomínam na Zdena Cháru ako mentora. Bol taký disciplinovaný, že mi na raňajkách pozeral do taniera. Raz som si chcel dať Horalku a Zdeno mi dal päťminútovú prednášku, že sú to len rýchle cukry. Sadol som do auta a hneď som ju zjedol, aby som nemal výčitky svedomia.
Neskôr ste hrali v Helsinkách, vo Švédsku či v Česku. Kde ste si to užívali najviac?
Helsinki sú na život najlepšie mesto v Európe. Pekné mesto, nádherný štadión, výborný kolektív. Mrzí ma však, že som prehral štyri finále, mám štyri striebra a jeden bronz. Najviac zabolelo švédske finále, ktoré sme prehrali v siedmom zápase v predlžení.
Potom ste sa vrátili na Slovensko do Popradu a Trenčína.
V Poprade bolo super zázemie a dobrá partia. Potom však prišli dve vážne zranenia – kompletne rozbité rameno a vybité zuby aj s kosťou. Play-off som dohrával na antibiotikách a špenáte a museli mi robiť plastiku kosti na tvári.
Čo vám hokej dal a čo vzal?
Dal mi cestovanie po svete, spoznanie kultúr, jazyky, disciplínu a kamarátov. Vzal mi obdobie dospievania, keď som musel veľa obetovať a odrieknuť si žúry s kamarátmi v meste.
Na záver máme pre vás kvízové otázky. Sean Avery bol v sezóne 2003/04 najtrestanejším hráčom NHL. Koľko mal trestných minút?
Tipujem 367.
Mal 261 minút.
Koľko gemov uhral Novak Djokovič pri svojom debute na Australian Open 2005 proti Safinovi?
Dvadsať?
Uhral iba tri gemy, prehral 0:6, 2:6, 1:6.
Koľko bodov nazbieral Peter Šťastný vo svojej nováčikovskej sezóne v NHL?
Deväťdesiat?
Neskutočných 109 bodov v 77 zápasoch.
A úplne posledná otázka: patrí ananás na pizzu?
Ananásovú pizzu zjem určite skôr ako feferónovú, takže áno. Horšie by bolo dať si na ňu kečup!
