Zdeno Cíger bol hosťom v podcaste MVP Talkshow

Do NHL odišiel ako jeden z prvých Slovákov, v Edmontone nazbieral 70 bodov a so Slovanom Bratislava vyhral tituly ako hráč aj ako tréner.

Legenda slovenského hokeja Zdeno Cíger v relácii MVP Talk Show zaspomínal na začiatky v Martine, vojenčinu v Dukle Trenčín, hru po boku Vladimíra Růžičku aj na hrozbu od obra z Minnesoty.

Prezradil, ako mu Peter Šťastný pomohol prežiť v New Jersey, prečo ho v Martine dlho vypískavali, ako prežíval smrť Dušana Pašeka aj prečo počas zápasu odišiel zo štadióna v Tampe a ukončil kariéru v NHL.

VIDEO: Zdeno Cíger v relácii MVP Talkshow

Ako sa máte?

Myslím, že dobre. Poviem pravdu, kým si človek zvykne na ten prechodový dôchodok, bolo to nepríjemné a hokej mi chýbal. Našťastie sa nenudím. Mám kopu aktivít, hlavne vonku, a keďže začína pekné počasie, teším sa.

Ešte si zahráte hokej?

To už nie. Chalani ma volajú, Žigo tam chodí dvakrát do týždňa, ale mám už dosť problém s kolenom a musím si dávať pozor na bočné vyvrtnutia. Po kariére som bol dobitý a všetko ma bolelo. Teraz mi je celkom dobre, tak radšej idem na bicykel alebo so psíkmi do lesa či k vode na ryby.

Aký je váš najväčší úlovok?

Keď dlho nič nechytíš, nie je to zaujímavé, ale poteší hocijaká ryba. Podarilo sa nám chytiť veľké sumce, čo je u nás najväčšia ryba a najväčší zážitok.

Ryby púšťate, alebo si ich beriete domov?

Väčšinou púšťame. Ryby milujem, ale domov ich donesiem málo. Doma sa smejú, že aj na Vianoce musíme rybu kupovať.

Na hokejovej mape ste boli veľká ryba od začiatku. Vedeli ste už ako malý chlapec, že budete hokejista?

Určite nie. V Martine všetci hrali na ulici hokej a futbal. Mali sme partiu, vymýšľali sme rôzne športy a tak sme získavali všestrannosť. Najdôležitejší bol hokej. Na dvore sme si upravovali ihrisko a robili zle susedom, tatko nás vodil aj na zamrznuté jazerá.

Potom prišiel výber v Martine, s ktorým som ani nepočítal, a rozbehli sa tréningy a zápasy. Z ničoho nič som hral za mužov v Martine, potom v Dukle Trenčín a išlo to postupne.

Do Dukly Trenčín, ktorá pod Vladimírom Růžičkom naberala na sile, ste prišli na vojnu. Aké bolo prísť do armádneho tímu?

Začal som zavčasu, ako 17-ročný v Martine v Slovenskej národnej hokejovej lige, ktorá mala vysokú úroveň. Všimol si ma Jaroslav Walter na sústredení v Poprade a hneď dal požiadavku, aby som išiel na vojnu. Bola to však príjemná športová duklácka vojna.

Iba ste hrali, alebo ste sa ocitli aj v kuchyni či v tanku?

Na Dukle bola pohoda, ubytovanie aj strava. Akurát prvý mesiac v apríli sme museli v kuchyni oškrabávať zemiaky. Hneď som však odohral asi osem zápasov, prišlo play-off, takže veľa vojenčiny som nezažil.

Aké bolo prísť taký mladý do tímu s Růžičkom a ďalšími borcami?

Bol to veľký zážitok. Koniec sezóny som odohral v dobrom útoku s Ľubom Kolníkom a Mariánom Horváthom. Ruža bol náročný a nie každý s ním vedel hrať.

Jaroslav Walter mu povedal: „Tu máš mladého a budeš s ním hrať.“ Vyskúšali sme to, zvládol som to a bola to veľká škola. Rozumeli sme si, mali sme výsledky a vďaka nemu som sa dostal do československej reprezentácie.

Vtedy sa hralo so stiahnutým ľavým krídlom, takže som musel brániť. Ruža čakal na červenej čiare, a keď dostal prihrávku alebo vystrelil, väčšinou z toho bol gól. Hrať s ním boli obrovské skúsenosti.

Koncom 80. rokov si vás draftoval New Jersey. Vedeli ste o tom vôbec, alebo ste o zámorí mohli len snívať?

Začalo to na majstrovstvách sveta do 20 rokov v Anchorage. Už predtým na juniorskom šampionáte v Moskve som bol medzi troma najlepšími v bodovaní. V Anchorage za mnou prišiel skaut Marshall Johnston, dával mi obálky a cez prekladateľov chcel, aby som ostal v Amerike. Oficiálne sme však odísť nemohli, tak som mu odkazoval, že mám doma rodinu a bojím sa. Možnosť odchodu cez seniorskú reprezentáciu prišla až v roku 1990.

Aké to bolo ísť ako 20-ročný z Trenčína do New Jersey?

Najväčší stres bol, keď som mal letieť sám. Narýchlo som sa učil pár slov, aby som si vedel objednať raňajky a dohovoriť sa so spoluhráčmi. Hokeju som rozumel prirodzene, ale angličtina bola náročná. Ako 20-ročný som si kultúrny šok tak neuvedomoval. Bál som sa skôr iného hokejového štýlu a zrážok s hokejovými „bláznami“, človek musel byť stále v strehu.

Poľovali na vás súperi alebo spoluhráči, ktorým ste prišli zobrať miesto?

Hráči s istým miestom problém nemali, ale tí z „checking line“, čo tam boli na zrážanie a bitky, dávali nevraživosť najavo. Výhodou bolo, že som nerozumel, čo hovoria. V Minnesote si ku mne stúpol obor Craig Ludwig, vynadal mi, že ma zabije, Európana jedného, a sekol ma zozadu po nohe tak, že som ju necítil a nemohol chodiť. Hrozilo mi odumretie nervu. Hneď na začiatku mi dali najavo, že tam nemám čo robiť.

Súvisiaci článok

Zabijem ťa, zasr... Európan! Cíger zažil v NHL peklo na ľade i na striedačke

V New Jersey hrali Shanahan, Lemieux, Peter Šťastný, Kirk Muller, Fetisov či Kasatonov. Ako ste sa presadili v takom nabitom tíme?

V kempe sa mi podarilo presadiť, tak ma nenechali na farme, ale o miesto bol boj. Odohral som zápas, dal gól a na ďalší zápas som mal zbalený vak, že nehrám. Nebolo príjemné sedieť na tribúne, keď som bol zvyknutý hrať.

Akou oporou bol Peter Šťastný?

Peter, Fetisov, Kasatonov a pár Rusov boli jediní, s kým som sa vedel dohovoriť. Peter sa ma ujal, bývali sme spolu na izbe a navštevovali sme sa. Stále mi hovoril, že musím vydržať. Americký tréner však nemal rád Európanov a nechcel nás dávať hrať spolu. Na záver sezóny prišiel tréner z farmy, dal nás do útoku s Petrom a Claudom Lemieuxom a hralo sa nám výborne. Potom ma vymenili do Edmontonu, kde som už hral stabilne.

V sezóne 1990/91 ste do NHL odišli vy, Peter Bondra aj Jerguš Bača. Boli ste v kontakte s Růžičkom?

Ja som išiel prvý spolu s Růžičkom, potom Bondra, Bača a už sa to rozbehlo. S Ružom som býval na izbe, bol to zážitok a zažili sme veľa srandy. Bol špecifický a výnimočný, podobne ako Dominik Hašek. Nevedel spať, bol nervózny, a keď nemohol zaspať, niečo roztrhal alebo rozbil.

V Edmontone ste odohrali najlepšiu sezónu v NHL so 70 bodmi. Ako vám sedel?

Edmonton bolo hokejové mesto s tradíciou, blízko prírody a jazier, po tréningu som chodil na ryby. Hral som v prvej päťke s Dougom Weightom a Jasonom Arnottom. Tradícia slávnej éry v klube stále žila vďaka chalanom ako Craig MacTavish či generálnemu manažérovi Glenovi Satherovi.

Po 70-bodovej sezóne ste sa vrátili do Slovana Bratislava. Prečo?

Vždy ma to viac ťahalo domov, v Amerike som sa necítil komfortne. Kontrakty vtedy neboli také obrovské ako dnes, aj keď na tú dobu boli pekné. V Slovane chceli spraviť veľký klub a dali mi ponuku, ktorú som neodmietol. V Martine však novinári napísali nepravdu, že som dostal rovnakú ponuku aj z Martina a Trenčína a uprednostnil som Slovan. Diváci mi kvôli tomu dlho nadávali.

Bolo to psychicky náročné?

Nebolo to príjemné, ale Slovan bol výzva a štadióny boli plné. V prvej sezóne sme sa pritom ani nedostali do play-off.

Hovorilo sa, že niektorí hráči nehrali naplno, lebo nedostali toľko peňazí ako vy.

Nikto nevedel, koľko som dostal, ale povedali si, nech hrá sám. V rozhodujúcom zápase s Liptovským Mikulášom sme nevyhrali a do play-off sme nepostúpili. Potom sa však tím prebudoval a prišli tituly.

Sezóna 1997/98 bola náročná – olympiáda v Nagane, tragická smrť Dušana Pašeka a finále s Košicami. Ako na to obdobie spomínate?

V Nagane sme nemohli použiť hráčov z NHL, v tíme vyčíňala ázijská chrípka, Jerguš Bača skolaboval v lietadle a po prehrách sme vypadli. Smrť Dušana Pašeka bola obrovská tragédia, no tím sa zomkol a vo vybičovanom finále s Košicami sme získali prvý titul.

V Košiciach sa dodnes spomína neuznaný gól domácich.

Vyrovnal som na 2:2 a prišiel ten sporný moment. Košickí fanúšikovia mi to dlho vyčítali. Doba bola divoká a v hokeji sa vtedy diali všelijaké veci.

Aký vzťah ste mali s Dušanom Pašekom?

Veľmi dobrý. Počas výluky NHL v roku 1995 sme spolu leteli do Edmontonu vybaviť moje uvoľnenie na majstrovstvá sveta skupiny B v Bratislave. Devaťdesiate roky boli divoké obdobie, plné mafie a rôznych skupín. Boli všade a človek často ani nevedel, s kým sa rozpráva na rybách či na poľovačke. Chvalabohu, zvládol som to bez ujmy.

Aká bola partia v Slovane s Kolníkom, Iljinom, Pankovom či Kapušom?

Ako kapitán som dbal na to, aby sme chodili spolu na večere a veci si vyrozprávali. Slovan mal tri silné päťky a diváci zapĺňali hľadisko, aj keď tlak na výsledky bol obrovský. S Košicami to boli vždy vybičované a atraktívne zápasy.

V roku 2001 ste sa vrátili do NHL do New Yorku Rangers a potom do Tampy Bay. Tam vám tréner John Tortorella znechutil hokej. Čo sa stalo?

Ponuka z Rangers sa nedala odmietnuť, ale bola tam obrovská konkurencia – Lindros, Messier, Bure – a málo priestoru na ľade. Po výmene do Tampy ma tréner Tortorella znechutil. Myslel si, že som si prišiel len zarobiť. Schovával sa predo mnou a na videu mi vyčítal chyby pri góloch, keď som ani nebol na ľade. Keď za mnou prvýkrát prišla do Ameriky mama a on ma nechal sedieť na tribúne, počas zápasu som odišiel a v NHL som skončil.

Vrátili ste sa na Slovensko a po pauze ste opäť pomohli Slovanu.

Už som nechcel hrať, no keď sa Slovanu nedarilo, prišli za mnou chalani aj tréner. Dvakrát som sa vrátil a pomohol získať titul.

Pamätný je incident s rozhodcom v sérii so Zvolenom.

Dostal som hokejkou do oka, rozhodca zákrok neodpískal a dostali sme gól. V hneve som doňho sotil, za čo som dostal dištanc na tri zápasy.

Proti komu sa vám hralo najhoršie?

Každý tím mal skvelých hráčov – Košice, Zvolen, Poprad, Skalica, Liptovský Mikuláš. Proti Slovanu hral každý na sto percent.

Pamätné bolo aj semifinále s Trenčínom počas výluky NHL v sezóne 2004/05.

V Trenčíne nás museli sprevádzať policajti. Vyradili sme nabitý Trenčín a vo finále sme po siedmich zápasoch zdolali Zvolen a získali titul.

Aké boli oslavy titulov?

Po náročnej sezóne na mňa vždy doľahla únava a oslavy ma veľmi nebavili. Radšej som hral.

Ako ste sa stali trénerom Slovana?

Nikdy som nechcel byť tréner. Maroš Krajči mi volal, keď odvolávali Rostislava Čadu. Ponúkol som sa, že dočasne pomôžem, a napokon z toho boli dva tituly.

Hneď na úvod však prišiel debakel 1:10 s Trenčínom.

Dva dni som sa schovával doma s vypnutým telefónom. Potom sa však tím naštartoval a Sasu Hovi chytal fantasticky.

Ako spomínate na obdobie pri reprezentácii a bojkot hráčov?

Podrazy a bojkot od profesionálnych hráčov ma veľmi mrzeli. Niekedy ma ľudia kvôli tomu súdia, ale do práce pri reprezentácii som dal všetko.

Čo vám hokej dal a čo vzal?

Som nadmieru spokojný. Zažil som krásnu kariéru, pomohlo mi to ekonomicky aj životne. Stanleyho pohár mi tesne unikol, no hlavné pre mňa bolo hrať a mať z hokeja radosť.

Ako vnímate dnešný slovenský hokej?

Sledujem extraligu aj NHL. V extralige mi vadí vysoký počet cudzincov a predčasný odchod mladých hráčov do zahraničia.

Prečo ste nosili číslo 21?

V NHL som mal 33 a 18, v reprezentácii 22. Číslo 21 mi prischlo až neskôr v Slovane.

Na záver máme pre vás kvízové otázky. Ktorý z týchto hráčov nenosil v NHL číslo 21 – Mikita, Salming, Bossy, alebo Forsberg?

Mike Bossy.

Správne, Bossy nosil číslo 22.

Koľko zápasov za sebou bez prerušenia odohral v NHL Craig Ramsay?

Tipujem 400.

Bolo ich až 776.

Aká veľká bola najväčšia sladkovodná ryba, arapaima, ktorú chytil Jakub Vágner?

Cez tri metre.