Prekonal rekord Fortuna ligy. Grécky a slovenský šampión chytá stále

Mal 43 rokov a 280 dní. Práve vtedy sa stal najstarším hráčom, ktorý zasiahol do stretnutia v najvyššej slovenskej lige v ére samostatnosti.

PAVEL KOVÁČ (47) chytával za Zlaté Moravce, Dubnicu, Dunajskú Stredu, Ružomberok či Slovan Bratislava, s ktorým získal majstrovský titul.

Výraznú stopu po sebe zanechal v Grécku, kde obliekal dresy Apollonu Kalamarias či Olympiakosu Pireus. V slávnom klube chytal po boku legendárneho Antoniosa Nikopolidisa a stal sa gréckym šampiónom.

Urastený brankár sa futbalu venuje dodnes, v piatej lige nastupuje za rodný tím TJ Nový Život Veľké Uherce.

Máte 47 rokov, no stále sa hádžete o zem a nastupujete v súťažných zápasoch. Prečo?

Stále ma to baví. V rodnej dedinke sme partia kamarátov, s ktorými rád trávim voľný čas. Futbal na tejto úrovni je celkovo o priateľstvách. I keď treba povedať, že máme v kabíne aj kvalitu.

V minulej skrátenej sezóne sme skončili na prvom mieste a na čele sme aj teraz.

Idete na postup?

V klube o tom debatujeme. Uvidíme, ako sa nám bude na jar dariť.

Akú úroveň má futbal v piatej lige?

Nie je to ako v prvej, ale solídnu. Odohrali sme veľa zaujímavých zápasov, ktoré mali veľmi dobrý náboj. Derby stretnutia sú vždy vybičované, na dedinských štadiónoch si človek vypočuje všeličo (smiech).

Ktoré derby je pre vás najväčšie?

Najbližšie k nám sú Zemianske Kostoľany, ale tam to nie je až tak vyhrotené. Skôr s Uhrovcom alebo Chynoranmi, ktoré k nám postúpili. Hráči sa vedia podpichovať a my sme pre každého korisť, keďže sme na prvom mieste (smiech).

Prečo práve Veľké Uherce?

Je to môj domov, ako päťročný som tu spravil prvé futbalové kroky. K futbalu ma priviedol otec, ktorý hrával a neskôr robil funkcionára. Vo Veľkých Uherciach je každý zápas veľký sviatok. Je to časť kultúry.

Ako sa vždy hovorilo, každá dedina musí mať kostol, krčmu a futbalový klub. My máme navyše také šťastie, že krčma je rovno na štadióne (smiech). Nedeľa bez futbalu nie je nedeľa.

Z Veľkých Uheriec ste vstúpili do veľkého futbalu?

Ako sedemnásťročný som nastupoval za mužov v 1A triede, čo bola v tých rokoch kvalitná súťaž. Tam si ma vyhliadli tréneri a funkcionári z Partizánskeho, ktorí ma chceli na prestup.

Pamätám si, že prvému tlaku som odolal, chcel som byť doma. Nakoniec som však prestúpil a chytal som v prvej lige dorastu. Bol to skok, ale ja som bol pripravený, pretože som už mal niečo za sebou.

Po vojne som hral v Partizánskom tretiu ligu, ale futbal tam začal upadať. Odišiel som preto do Kalnej nad Hronom, ktorá prežívala najlepšiu éru.

Darilo sa mi, odchytal som viacero dobrých zápasov a futbal ma bavil. Aby toho nebolo málo, prišla ponuka z prvoligovej Dubnice, čo pre mňa ako chlapca z dediny bola veľká vec.

Aj na dedinách vyrastajú dobrí futbalisti.

Áno. V reprezentácii je dnes viac chlapcov z dediny ako z mesta. To bolo však dávno.

Pre mňa to bola veľká odmena za poctivú prácu, ku ktorej ma viedli rodičia. Šport mi vštepovali odmalička, za čo som im dodnes vďačný. Nebol som drevený, ale na druhej strane ani veľký talent. Môj úspech bol výsledkom tvrdej práce.

Po troch sezónach ste sa z Dubnice sťahovali do českého Slovácka. Prečo?

Mal som vyššie méty. Skončila mi zmluva, preto som sa rozhodol vyskúšať niečo nové. Bola to najvyššia česká súťaž a mali sme výborné podmienky.

Nehovorím, že v Dubnici bolo zle, ale toto bol vyšší level. Väčší profesionalizmus.

Je pravdou, že som veľa neodchytal, pretože tam bola silná konkurencia. Išiel som však výkonnostne hore. V tom čase si ma vyhliadol manažér, ktorý mi vybavil skúšku v Grécku.

V Slovácku ma už nechceli, preto som doma čakal na telefonát. S klubom Apollon Kalamarias sme odišli na sústredenie do Bulharska, kde som odchytal niekoľko zápasov. Bolo to však celé zamotané, po príprave som mal ísť domov a opäť čakať, či ma zoberú.

Bolo to divné, nemal som istotou ničoho. Nakoniec ma však zobrali a strávil som v Grécku päť rokov.

Ako si spomínate na začiatky v Grécku? Predsa, iná krajina a ľudia majú inú mentalitu.

Zo začiatku som nebol v priazni okolia. Boli chvíle, keď som mal všetkého plné zuby. Chceli sme ísť s manželkou domov, no vydržali sme. A všetko sa na dobré obrátilo.

V prvých zápasoch som bol na lavičke, ale keď som dostal šancu, chytil som sa jej. Tri roky som do brány nikoho nepustil a odchytal som celkovo 81 zápasov.

Stali ste sa dokonca kapitánom.

Tréner mi dôveroval a moja psychika rástla. Mal som výborné brankárske tréningy a bol som si vedomý svojich kvalít. Som rád, že som si postavenie vydobyl sám. Aj ľudia si ma nakoniec obľúbili.

S manželkou sme vraveli, že sa do Grécka nikdy nevrátime. A teraz tam chodíme každý rok. Vždy sa na tom dobre zabavíme (smiech).

Na ktoré zápasy rád spomínate?

Pamätné sú stretnutia na veľkých štadiónoch PAOK Solún či AEK Atény, kde bola vždy elektrizujúca atmosféra. Ľudia tam sú fanatici do futbalu.

Nechcem nič znevažovať ani nikoho uraziť, naša liga sa však na niečo podobné nechytá.

Po troch rokoch v Apollone Kalamarias ste prestúpili do slávneho Olympiakosu Pireus. Ako ste to vnímali?

Bol to môj životný prestup, obrovská šanca. Tréner brankárov z Kalamarie odišiel do Olympiakosu a zobral si ma so sebou. Bral som to ako veľký úspech, pretože nie každému sa podarí hrať vo veľkoklube.

Do Grécka som otvorili dvere ďalším slovenským brankárom ako Miroslav König, Marián Kelemen či Tomáš Belic.

Podobne urobil Marek Hamšík v Taliansku. Vďaka nemu sa tam dostali Milan Škriniar a mnohí ďalší.

V Olympiakose ste pôsobili po boku velikána a majstra Európy z roku 2004 Antoniosa Nikopolidisa. Ako fungovala vaša spolupráca?

Antonios je najkomplexnejší brankár, akého som kedy videl. Je to veľká osobnosť, ktorá priviedla Grékov k prekvapivému triumfu v roku 2004.

Vychádzali sme spolu ako kolegovia a zároveň rivali. Bol to klasický pracovný vzťah, extra kamaráti sme neboli. Asi preto, že on bol reprezentant svojej krajiny a ja chlapec z malého Slovenska. Nemali sme však medzi sebou problémy.

Z pozície jednotky ste ho nevytlačili. Mrzelo vás to?

Chytal som v kvalifikácii Ligy majstrov, odohral som niekoľko ligových zápasov, keď sa zranil. Vždy som mal veľký zážitok, preto to beriem ako úspech.

Na Grécko mám výborné spomienky a vždy sa tam rád vraciam. Teší ma, že keď idem po Kalamarii, ľudia na ulici ma aj po rokoch zastavujú a pozdravujú. Mám tu množstvo kamarátov, s ktorými som v kontakte.

Prečo ste teda z Grécka odišli? Nemali ste po vypršaní zmluvy s Olympiakosom žiadne ponuky?

Dcéra išla do školy a chcel som jej byť nablízku. Trénoval som preto so Zlatými Moravcami, ktoré mi vždy vyhoveli.

Prišla ešte možnosť hrať na Cypre, kde som prešiel vstupnými testami. Nakoniec som tam však nešiel. Už ani neviem, ako sa ten klub volal.

Rozmyslel som si to kvôli otcovi, ktorý bol vážne chorý.

Do konca jesene som hrával za Dunajskú Stredu, kde trénoval Mikuláš Radványi. V tom čase tam bol problém s financiami, ale ponuku som prijal, keďže Dunajská Streda je futbalové mesto.

Podpora zo strany divákov bola obrovská, čo som si nesmierne vážil.

Na päť rokov ste potom podpísali zmluvu s MFK Dubnica nad Váhom.

V klube však po vypadnutí nastali isté problémy, a tak som sa opäť sťahoval do Dunajskej Stredy.

Dobrá klíma však nevládla ani tam, preto som v zime sadol do lietadla a odletel na Malorku, kde mal sústredenie Slovan Bratislava. Odohral som zaň niekoľko prípravných zápasov a tréner Vladimír Weiss mi povedal, aby som zostal.

To ste sa len tak zobrali a odišli?

Áno. Brankársku dvojicu sme vytvorili spolu s Matúšom Putnockým, s ktorým sme sa striedali. Matúš je výborný chalan, nesmierne sme si rozumeli.

Vyhrali sme ligu aj Slovenský pohár. Na pôsobenie v Slovane mám teda len najlepšie spomienky.

Titul ste vyhrali v Grécku i na Slovensku. Ako prebiehali oslavy?

V Grécku to bolo veľkolepé. Trofej nám odovzdávali slávnostne priamo na štadióne, kde predstavovali každého jedného hráča. Hrali sme exhibičný zápas domáci proti legionárom.

V Slovane sme vyhrali vtedy, keď klub pôsobil na Pasienkoch, takže to bolo komorné. V tých časoch na nás nechodilo veľa ľudí.

Rád však spomínam na triumf v pohári. V Ružomberku sme zdolali Žilinu a cesta domov bola zaujímavá. Stáli sme pomaly na každej pumpe (smiech).

Boli sme dobrá partia okolo skvelého kapitána Igora Žofčáka, ktorý je velikán slovenského futbalu. Rešpektovaný hráč a výborný človek.

Po vypršaní zmluvy ste posilnili práve Ružomberok, kde ste zdvihli nad hlavu víťazný pohár. Ťahalo vás to pod Čebrať?

Mal som už svoj vek, takže to bola ideálna voľba. Dohodli sme sa, že odchytám pol roka a tak aj bolo.

Neskôr som sa vrátil do Dubnice, kde som rozviazal kontrakt. Bol tam problém zo strany klubu.

Aký?

Neplatil nám. Ale to už je zbytočné rozoberať a lamentovať nad tým.

Štyri krásne roky som potom strávil vo ViOne Zlaté Moravce, kde fungovalo všetko ako má. ViOn by mal dostať medailu za to, aké podmienky vytvára hráčom. Je to rodinný klub.

Vo veku 43 rokov a 280 dní ste sa stali najstarším hráčom, ktorý nastúpil do súťažného zápasu najvyššej slovenskej súťaže v ére samostatnosti. Bolo to v stretnutí proti Senici. Ako ste to vnímali?

Ani som to netušil. Štatistky nechávam na novinárov (smiech).

Profesionálnu kariéru ste ukončili v tichosti. Prečo?

Skončilo to neslávne.

Ako to myslíte?

V lete som išiel na prípravný zápas, kde mi funkcionári oznámili, že končím. Takýto koniec som si však nezaslúžil. Bol som preto nahnevaný a sklamaný. Takto by sa s hráčmi zaobchádzať nemalo.

Na futbal som dlho nemal chuť, trénoval som len sám pre seba. Volali mi rôzne kluby z tretej ligy, ale nechcel som sa už túlať kade – tade.

Keďže brat trénoval našu dedinku a videl som, že sa trápia, rozhodol som sa im pomôcť. A odvtedy som vo Veľkých Uherciach a som tu spokojný.

Vždy som vravel, že tam, kde som s futbalom začal, raz skončím. Už počas kariéry som sa chodil pozerať na zápasy našej obce. Starší fanúšikovia sa ma vždy pýtali, kedy sa vrátim.

V pamäti som mal, že raz nastane ten čas. A prišiel. Rodnému klubu a mladým spoluhráčom teraz odovzdám všetko, čo som sa počas kariéry naučil.