Suverénnym lídrom tretej ligy Západ je MŠK Považská Bystrica. Na čele má priepastný štrnásťbodový náskok. V sedemnástich zápasoch inkasoval klub z Považia len sedem gólov, čo je v priemere menej ako pol gólu na zápas.
V bránke polovičného majstra stojí bývalý gólman FC ViOn Zlaté Moravce, FC Hradec Králové, FK Železiarne Podbrezová či ŠK Slavia Praha MARTIN KUCIAK (39), ktorý len nedávno ukončil profesionálnu kariéru.
Na jeseň ste odchytali všetky zápasy a dosiahli ste fantastické čísla. Ako sa vám to podarilo?
Je to zásluha celého tímu. Na túto štatistiku, ale aj našu hru sa pozerá veľmi dobre. V klube preto vládne spokojnosť.
Neprišlo to však zo dňa na deň. Pred sezónou sme si robili analýzu hry a veľa vecí sme museli zmeniť. Tím v predchádzajúcich ročníkoch dostával veľa gólov, čo je pre mužstvo, ktoré má ambície postúpiť, neprípustné.
Ak tím dostáva dva, tri a nebodaj štyri góly za zápas, nemôže sa rovnať s najlepšími. To je v dnešnom futbale strašne veľa. Som preto rád, že sme veľmi dobre zapracovali na defenzívnej činnosti a dnes sme úplne inde.
Je vašim cieľom postup?
Áno. Ambície boli jasné už pred sezónou a určite od nich neupustíme. Už počas pandemického obdobia sme k tréningovému procesu pristúpili s vážnosťou. Dnes z toho ťažíme. Vďaka patrí vedeniu klubu, ktoré nám vytvorilo nadštandardné podmienky.
Udržali ste si jedenásť núl, v piatich zápasoch ste inkasovali raz. Najviac, dva góly ste dostali paradoxne s predposledným tímom. Poľavili ste v koncentrácii?
Tretia liga na západe má veľkú kvalitu a všetky zápasy sú vyrovnané. Aj Partizánske má šikovných futbalistov, ktorí dokážu byť nebezpeční.
Je pravda, že sme sa možno v podvedomí uspokojili, pretože sme vyhrávali 2:0, držali sme tempo a bol to posledný zápas jesene. Inkasovali sme v krátkom slede, no som rád, že prišiel aj takýto moment. Ukázal nám, že musíme byť na pozore.
Na druhej strane je však dôležité, že v ostatných zápasoch sme defenzívne nedostatky eliminovali na minimum. Vďaka výbornej práci mužstva máme na čele komfortný náskok, ktorý je v takejto náročnej súťaži raritou.
V zápasoch ste si zachytali, alebo ste zväčša nemali čo robiť?
Do určitého momentu som bol stále v permanencii, no postupne zákrokov ubúdalo. Nedá sa však povedať, že by som sa nudil. Vždy som si aspoň siahol na loptu (smiech).
Funkcia brankára však nie je len o chytaní lopty, dôležité sú jeho organizačné schopnosti. Hráčov pred sebou musí správne dirigovať a tím ho musí rešpektovať.
Brankár a defenzíva sú vo futbale ako dve spojené nádoby. Jedna bez druhej nefunguje.
Pri brankároch je známa ich futbalová dlhovekosť. Predsa, nerobí vám problém konkurovať mladým kolegom tesne pred štyridsiatkou?
I keď som nedávno ukončil profesionálnu kariéru, vedel som, že budem chytať ďalej. Pri futbalistoch to tak býva, že majú stále chuť niečo robiť a napĺňať si ambície.
Keďže mám šťastie a zdravie ma poslúcha, povedal som si, že pomôžem. Ak by som nemal výkonnosť, určite by som nehazardoval so svojím menom. Keď však človek nemá veľké problémy, na túto súťaž sa dokáže pripraviť.
Spojenie ja a Považská Bystrica mi dávalo zmysel od začiatku, ako som ohlásil koniec. Ľudia v tomto meste od primátora cez športového riaditeľa, funkcionárov a fanúšikov ma natoľko nadchli, že som sa snažil byť k nim lojálny a ústretový. Aby sme naplnili spoločné ciele.
Vraveli ste, že tretia liga má svoju kvalitu. Čím to podľa vás je?
Všetko záleží od podmienok, aké futbalisti majú. Na západe sú mnohé kluby dobre dotované, dovoliť si preto môžu lepší tréningový proces a výhody pre hráčov.
Čo sa týka nášho klubu, hoci hráme tretiu ligu, neprirovnával by som ho k amatérskej úrovni. Určite je postavený na poloprofesionálnych základoch, ak nie ešte viac.
Organizácia všetkého u nás funguje na sto percent. Ak Boh dá a postúpime, verím, že pri vhodnom hráčskom doplnení a malých úpravách v tréningovom procese bude tím konkurencieschopný všetkým účastníkom druhej ligy. Netvrdím, že bude hrať o horné priečky, rozhodne však nebude dopočtu.
Výhodu máme v tom, že mužstvo je dlho pokope. Kabína je správne vyvážená, sú v nej starší a skúsení borci, ktorých dopĺňajú mladíci z akadémii v Žiline či Trenčíne. Mladí chalani chcú vo futbale niečo dokázať, preto im nechýba potrebná chuť a dravosť.
Pamätáte si, keď ste s futbalom začínali vy?
Akoby to bolo včera. Za môjho detstva bola úplne iná doba. Pred panelákmi sme s bratmi hrali od rána do večera.
Prvé súťažné štarty som si odkrútil v dedinke Štiavnik pri Bytči, kde vyrastali moji rodičia. Do Štiavnika sme chodili k babke na prázdniny a aby sme jej stále neliezli na nervy, mamina nás prihlásila na futbal (smiech).
Postupne som sa z dedinského prostredia dostal do MŠK Žilina, kde som od dvanástich rokov prešiel všetkými kategóriami až do mužov. V roku 2002 som bol dokonca pri zisku titulu, ako tretí brankár.
V Žiline ste sa však neudržali a museli ste si nájsť civilné zamestnanie.
Áno, začiatok kariéry bol pre mňa veľmi náročný, komplikovaný. Hoci som si ako devätnásťročný odkrútil ligový štart za Trenčín, prišlo hluché obdobie.
Pred dvadsiatimi rokmi kluby vsádzali na skúsených, starších brankárov, preto bolo náročné sa presadiť. Nikdy som sa však nevzdával. Hľadal som si klub, kde by som stabilne nastupoval a ako sa povie, vychytal sa.
Záujem o mňa prejavil štvrtoligový český klub FC Rožnov pod Radhoštěm, preto som sa rozhodol ponuku prijať. Chytával som stabilne, čo bolo u mňa veľké plus.
Neskôr som odišiel do Kysuckého Nového Mesta, kde sa hrala tretia liga. Pozíciu jednotky som si užíval, bol som konečne spokojný.
Aby však toho nebolo málo, prišla dobrá ponuka z druholigovej Rimavskej Soboty, kde som v 23 rokoch reštartoval svoju profesionálnu kariéru. Dodnes ďakujem všetkým ľuďom, ktorí mi vtedy pomohli vrátiť sa späť.
Športoví priaznivci vás však poznajú najmä zo Zlatých Moraviec, kde ste sa stali osobnosťou.
Za štyri a pol roka v tomto klube som odchytal všetky zápasy, čo si nesmierne vážim. Bolo to nádherné obdobie, dodnes mi je clivo, keď si na to spomeniem.
Od majiteľa cez trénera, hráčov, všetci sme tam boli ako jedna rodina. Nesmierne si vážim, že ľudia z ViOnu stavili na mňa a dali mi možnosť stať sa ligovým brankárom.
Prečo ste teda odišli do Hradca Králové?
Cítil som, že je čas posunúť sa ďalej. Videl som, že ostatní brankári prestupujú, preto som chcel skúsiť niečo nové aj ja. Hoci som vedel, že v Hradci Králové je 21-ročný reprezentant Tomáš Koubek, skúsil som to. A neľutujem.
Hoci jednotkou bol on, chytal som v krásnych pohárových zápasoch, napríklad proti Plzni, ktorá v tých časoch bodovala aj v Európe.
V Česku som si našiel veľa kamarátov a hoci sme vypadli, nikto sa netváril kyslo. Aj na tento tím mám len dobré spomienky.
Klub mi ponúkol predĺženie zmluvy, aby som stabilne chytal v druhej lige. Manželke sa v Hradci Králové páčilo a chceli sme tam ostať. Nakoniec sme sa však sťahovali do Banskej Bystrice.
Prečo?
Do Česka za mnou prišli ľudia z Podbrezovej a predostreli mi vážnu ponuku. Pre mňa aj rodinu vytvorili maximálny komfort, preto som ľuďom z Hradca Králové slušne poďakoval a opäť som sa posunul ďalej.
V Podbrezovej som si vytvoril nadštandardné vzťahy s pánom majiteľom Vladimírom Sotákom, športovým riaditeľom Vratislavom Greškom a mnohými ďalšími.
Na strednom Slovensku sa nám s rodinou veľmi páčilo, chceli sme sa tam presťahovať. Môj angažmán v Podbrezovej však mal trpký koniec.
V klube sa zmenila organizačná štruktúra a bolo mi oznámené, že so mnou nepočítajú. Zo začiatku som zostal veľmi sklamaný, smutný, aj také veci však prináša futbal.
Napriek všetkému to bolo krásne obdobie. Hoci nás ostatné kluby v lige považovali za dedinčanov, v klube sme mali nadštandardné podmienky.
Odišli ste a Podbrezová vypadla do druhej ligy. Potešilo vás to?
Cítil som krivdu, ale nie. Ja som nikdy nebol škodoradostný. Musím však priznať, že som po tejto facke uvažoval o konci kariéry. Mal som 36 rokov a pýtal som sa sám seba, kto by ma ešte chcel. Stalo sa však niečo nečakané.
Prezraďte...
Jeden večer mi volal kamarát Michal Breznaník, že vraj má o mňa záujem Slavia Praha. Najskôr som si myslel, že si zo mňa robí srandu.
Zakrátko mi však s tou istou správou volal aj Michal Obročník, ktorý hrával v Liberci.
Nechcel som tomu veriť, bolo to ako sen. Ukázalo sa, že je to pravda. O pár hodín prišiel telefonát a ja som sa sťahoval do Prahy.
Je zaujímavé a krásne, čo dokáže futbalový život priniesť. Hoci som robil tretieho brankára, svoju pozíciu som si nesmierne vážil.
Pre mňa ako chalana, ktorý sa pretĺkal tvrdým futbalovým životom, bolo účinkovanie v Slavii veľké zadosťučinenie. Odmena za roky stresov a tvrdej práce.
Slavia Praha bol vrchol mojej profesionálnej kariéry po všetkých stránkach. Zažil som zápasy v Európe proti Chelsea či FC Sevilla, na čo mám krásne spomienky.
Klub vás využíval hlavne v príprave a v zápasoch za juniorku. Ako ste to vnímali?
Nikdy som nebol taký, že by som ohrnul nos a vyberal si zápasy. Hoci som už mal svoj vek. Jednoducho, keď bolo treba a bola možnosť, išiel som. Nemal som s tým problém. Futbal som vždy bral ako zábavu a nikdy sa to nezmenilo.
Po vypršaní polročnej zmluvy ste sa sťahovali do Nitry, kde ste profesionálnu kariéru ukončili. Bol to trpký koniec?
Čo sa týka Nitry a ľudí, ktorí tam v tom čase futbal robili, je zbytočné strácať slová. Snažím sa na to zabudnúť a nevracať sa k tomu.
Myslím skôr na vynikajúcich kamarátov, ktorých som v Nitre spoznal. Priateľstvá nedokážu vynahradiť žiadne hmotné statky či peniaze.
Máte za sebou bohatú kariéru. Ktoré obdobie alebo klub si vážite najviac?
Nedá sa vybrať jeden. Šťastný som bol všade, teda okrem Nitry.
Som nesmierne spokojný, že som mohol sedieť v kabíne s takými hráčmi ako Marek Mintál, Marek Fabuš a mnohí ďalší. Boli to pre mňa futbalové modly, na ktoré som sa pozeral v televízii a zrazu sedeli vedľa mňa v kabíne. Neskutočne ma hnali vpred.
Nemrzelo vás, že ste nikdy neokúsili veľké zahraničie?
Po pôsobení v Zlatých Moravciach som bol jednou nohou v poľskej Ekstraklase, no transfer z nejakých dôvodov nevyšiel. Bavil som sa s bratom Dušanom, ktorý má v poľskom futbale isté meno. Netušíme však, čo sa vtedy stalo.
Iné ponuky ste nemali?
Ale áno. Kazachstan, Malajzia a podobná exotika. Vo futbale je všeobecne známe, že čím idete ďalej, tým zarábate väčšie peniaze. Pre mňa však bol futbal vždy o niečom inom, ako o peniazoch. Prioritou boli priateľstvá, emócie a zábava.
Ja som bol šťastný, že hrám v stabilných kluboch a nemal som potrebu silou mocou odchádzať. A navyše, za to čo pre mňa spravili Zlaté Moravce som im to nemohol spraviť.
Možno to už dnes nie je v móde, ale ja som mal rešpekt a úctu ku klubu. Prioritou bolo pre mňa splatiť dôveru, ktorú mi vedenie dalo. Pretože vďaka nemu som naplno reštartoval svoju kariéru.
Váš brat má niekoľko reprezentačných štartov, čo sa vám nepodarilo. Nezávideli ste mu?
Samozrejme, že nie (smiech). Nikomu som nikdy a nič nezávidel. Takú vlastnosť ani nepoznám. Skôr sa snažím v živote ľuďom dopriať, aby mohli niečo dokázať.
Každý chlapec chce byť ako Hamšík či Škrtel, nie všetkým sa to však podarí. Taký je život. Ja som rád, že sme to s bratom dotiahli tam, kde sme to dotiahli.
Porovnávali vás niekedy?
Áno, mnohokrát. Je to paradox, že dvaja brankári z jednej rodiny chytávajú.
O Dušanovi sa vždy vravelo, že má oproti mne výhodu, pretože je o pätnásť centimetrov vyšší. Veľakrát za mnou ľudia prišli a povedali mi, že som malý. Vraj keby som mal jeho výšku, chytávam inde.
Ja som to však nikdy neriešil. Keď sa obzriem za svojou kariérou, som šťastný. Nie každému Boh doprial, aby bol po celú kariéru zdravý. A mne áno.
Nikdy pre mňa neboli dôležité medaily, tituly a hlavne nie peniaze. Zakladal som si v prvom rade na vzťahoch, ktoré som si budoval.
Dnes môžem zavolať hociktorému spoluhráčovi, s ktorým som hrával a s nikým nebude problém. S každým si podáme ruky, z čoho mám radosť.
Aktuálne sa venujete tiež práci asistenta trénera v juniorke MŠK Žilina. Napĺňa vás?
Veľmi. Už počas kariéry hráča som začal vnímať pozíciu trénera. Vo ViOne Zlaté Moravce som o nej začal debatovať s trénerom Jurajom Jarábekom a uvedomovať si, že to nie je ľahké povolanie.
Trénersky život je ťažký, ale na druhej strane krásny. Vďaka trénerstvu môže byť človek súčasťou diania aj po kariére a užívať si krásne emócie, ktoré futbal prináša.
Venujete sa brankárom?
Nie. Je zaujímavé, ale nikdy som po tom netúžil. Od začiatku som chcel byť trénerom tímu, pretože ten má väčšie možnosti ovplyvniť hru.
Nesmierne si preto vážim ponuku pána majiteľa klubu Jozefa Antošíka, riaditeľa Akadémie MŠK Žilina Jaroslava Bačíka a trénera juniorky Vladimíra Veselého.
V Žiline som doma a tento klub mi prirástol k srdcu. Rozhodol som sa preto, že sezóna 2021/22 bude v pozícii aktívneho hráča moja posledná.
Aj keď postúpite s Považskou Bystricou do druhej ligy?
Áno. Ako som spomínal, som strašne rád, že po konci profesionálnej kariéry a fiasku v Nitre som v Považskej Bystrici našiel ľudí, za ktorých sa oplatí tvrdo pracovať a bojovať.
Pre ich nesmierne zanietenie im chcem pomôcť naplniť cieľ, ktorý sme si pred sezónou dali. Verím, že sa to podarí a bude to skvelá bodka za mojou kariérou.
