Vrúcne objatia a trochu dojatia. Partia z čias futbalového boomu sa stretla po 30 rokoch

RIMAVSKÁ SOBOTA. Pred tridsiatimi rokmi boli miláčikmi publika a zažívali veľký futbalový boom.

V Rimavskej Sobote sa vtedy začala formovať partia, ktorá v sezóne 1994/95 postúpila z tretej do druhej ligy a o rok neskôr aj do najvyššej súťaže.

Práve tieto legendy sa stretli po troch dekádach na miestnom štadióne v exhibičnom stretnutí proti Internacionálom Slovenska.

Zápas vyhrali oveľa zohratejší a trénovanejší hostia 6:2, ale na výsledku vôbec nezáležalo.

Mnohí z domáceho tímu zavítali do Rimavskej Soboty po dlhšom období, so spoluhráčmi sa roky nevideli. Privítanie sprevádzali vrúcne objatia a trochu dojatia.

Chorály i dymovnice

Pred úvodným výkopom privítal účastníkov zápasu primátor mesta Jozef Šimko.

Spolu s bývalým prezidentom klubu Štefanom Szántóom a trénerom internacionálov Dušanom Galisom odovzdali pamätné plakety niekdajšiemu hlavnému sponzorovi Ladislavovi Sedmákovi, trénerovi Karolovi Kiselovi, hráčom Jozefovi Pisárovi a Gabrielovi Borosovi, ako aj Júliusovi Nôtovi in memoriam, za koho ocenenie prevzal syn, ktorý sa tiež dal na brankársku dráhu, pôsobí v Banskej Bystrici. Mladý Nôta odchytal za rimavskosobotské legendy jeden polčas.

Plakety nemohli osobne prevziať vedúci mužstva Ján Oštrom a bývalý asistent trénera Norbert Krišta.

Na zápas prišlo približne 250 fanúšikov, medzi nimi aj ultras, ktorí na tretiu ligu už dlho nechodia. Tentoraz nechýbali na štadióne tradičné chorály ani dymovnice.

Fanúšikovia vytlieskali svojich hráčov, vyvolávali ich mená, po skončení stretnutia sa s nimi objímali a fotili. Mnohí im dávali podpisovať výstrižky z novín či zápasové bulletiny spred tridsiatich rokov.

Kto ešte môže?

Kým tím Internacionálov pravidelne nastupuje a je to zrejmé aj z ich herného prejavu, zo Soboťanov sa aktívne venuje futbalu už iba pár hráčov.

Zdravotné ťažkosti niektorým z nich nedovolili, aby aj hrali, no aj oni dostali špeciálnu súpravu vyrobenú na túto príležitosť: fialové dresy a zelené trenky.

Za domácich skórovali Róbert Rák a kapitán Radek Sasák, oba góly padli v druhom polčase.

„Poď dole, veď odpadneš,“ kričal raz kapitán Sasák na spoluhráča z lavičky. V inom momente sa podíval smerom na striedačku Marcel Turňa: „Kto ešte môže?“

„Veď tu každý kríva,“ krútil hlavou tréner Kisel.

Bývalý prezident klubu Szántó po skončení zápasu so smiechom pridal: „Trénera som odvolal ešte pred šiestym inkasovaným gólom!“

Partia dobrých chlapcov

Karol Kisel uznal, že svojho času mal so Szántóom aj konflikty. „Určité veci sme si vykričali, ale náš cieľ bol rovnaký. Aj on chcel vyhrávať, aj ja som chcel vyhrávať. Veľmi uznávam jeho prácu,“ povedal tréner, ktorý Rimavskú Sobotu trénoval potom aj neskôr. Viedol mužstvo aj vtedy, keď zavraždili vtedy už trénera brankárov Júliusa Nôtu.

Svoj temperament nezaprel ani v exhibičnom zápase, svojich zverencov burcoval: „Už pred zápasom mi hovorili, tu ma bolí, tu ma pichá, tu ma ťahá… Spýtal som sa: a môžeš ísť? Že áno. No tak ideme!“

Kým za internacionálov nastúpili štyridsiatnici, v tíme Rimavskej Soboty boli aj hráči nad päťdesiat i šesťdesiat rokov.