Pochválil ho aj Weiss, bol na izbe s Dúbravkom. Z úspešného hráča sa stal uznávaný rozhodca

PETER ZIEMBA (35) je prvoligový rozhodca s medzinárodnými skúsenosťami v pozícii náhradného rozhodcu.

Absolvent vysokoškolského štúdia v odbore bezpečnostný manažment úspešne absolvoval aj Akadémiu policajného zboru.

V súčasnosti externe študuje pedagogiku. Pracuje ako inštruktor sebaobrany a streľby na Policajnej škole v Košiciach Je držiteľom ocenenia Ivana Chodáka za výnimočný čin, ktorý sa stal počas prvoligového dorasteneckého zápasu, keď zachránil hráča Senice, ktorý mal zapadnutý jazyk.

Ako vyzerala vaša futbalová kariéra a začiatky Vašej „práce“ s píšťalkou?

Inklinoval som k viacerým športom a to najmä k hokeju, ale z ekonomických dôvodov vyhral futbal. Priviedol ma k nemu otec, ktorý bol brankárom v Bystrom.

Prešiel som mládežníckymi kategóriami Tatrana Prešov. Najprv ako hráč, neskôr ako brankár. Ale v 15 rokoch mi tréner povedal že na brankára som nízky a tak som sa vrátil do poľa.

Bolo to zvláštne obdobie, lebo som nešiel ani na strednú futbalovú školu a niektorí ma preto dali na vedľajšiu koľaj. Nebyť trénerov Martina Vasiľa a Mira Janteka tak neviem či by som pokračoval. Oni ma presvedčili o tom, že futbal je v prvom rade len zábava.

Začal som sa „baviť futbalom“ a po „dusnom rozhovore s trénerom Pištom Mihalíkom“ to vystrelilo až pozvánkou do SR repre od U17- do U19 v pozícií obrancu. To bolo krásne obdobie.

Prvý zraz na izbe s Hecom Dúbravkom, ďalšie zrazy došli aj budúce hviezdy nášho futbalu Miňo Stoch, Vladko Weiss, Erik Pačinda, Roman Procházka.

V klube to tiež nebolo zlé skončili sme 2x druhý v dorasteneckej lige. Veril som v plynulý prechod do seniorskej kategórie, lebo už ako dorastenec som hrával aj za B-družstvo, ale v danom čase sa rozhodli ísť v Tatrane legionárskou cestou a tak som, aj vďaka vysokej škole, mohol odísť, Vybral som si Moldavu na Bodvou.

Postupovali sme až do 1.ligy (vtedy 2.najvyšia súťaž). Prišli však ekonomické problémy v klube, čo vyústilo, že ma oslovil Marek Petruš na pomoc do SNV. Po dobrom polroku prišla hosťovačka do Michaloviec. Prvý polrok fantázia.

Starší chalani Dušan Sninský a Miro Žofčák , po nevydarenom začiatku, stmelili partiu a išli sme ako uragán 10 kôl bez prehry.

Začali sme sa biť s Trenčínom a Petržalkou o postup. Na konci jesene však začali zdravotné problémy. Na tréningu, pri nožničkách, zlomená kľúčna kosť, keď som sa dal dokopy tak prišli rozhrnuté väzy v členku, po zotavení zas natiahnutá achilovka. Nedalo sa hrať na 100% a čas na doliečenie nebol.

Začínal som chápať profi futbal a tak prišiel odchod z klubu hoci prezident p. Šoltýnsky ma nechcel pustiť. Po polročnej individuálnej príprave v niektorých kluboch som ešte „musel“ hrať za Lipany. Krásna a pravdivá historka prečo musel.

Úprimne, veľmi šikovný a dlhoročný funkcionár Jožko Križalkovič ma zaregistroval ako asistenta rozhodcu na dorasteneckom zápase v Lipanoch. V tom čase som už len rozhodoval, tuším 5.ligu a mládež VsFZ. Jožko Križalkovič a Paľo Šuhaj dohodli stretnutie za prítomnosti pána, ktorý „mi zakazoval hrať futbal“ ak chcem byť veľký rozhodca.

Jožkovu vetu nezabudnem nikdy: 'Ak nebudeš hrať za Lipany nebudeš ani rozhodovať.' Tréner Stano Varga mi vrátil elán hráča a výsledkom hrania po roku bola podpísaná zmluva v Sandencja Nowy Sancz.

Tam prišiel zlomový mesiac na životné rozhodnutie. Už som bol rozhodca 3.ligy, ukončil som prvú VŠ a nastúpil do Policajného zboru.

Zmluvu v Nowom Sanczi som zrušil ešte pred začatím platnosti z dôvodu ukončenia hráčskej kariéry z vyššie spomenutých dôvodov. Či to bolo správne rozhodnutie, už momentálne neriešim.

Ako to všetko pokračovalo?

Ako človek nenávidím manipuláciu, klientelizmus, politické hry a rodinkárstvo. Ako hráč keď som cítil krivdu tak som bol veľmi nepríjemný voči rozhodcom, na čom sa teraz smejeme či už s terajšími kolegami alebo pozorovateľmi resp. delegátmi.

VIDEO: Vladimír Weiss st. o Petrovi Ziembovi

Nikdy som v živote nič neľutoval, ale keď som začínal hrať pri dospelých tak nebol taký prestupový poriadok ako je dnes. Striedal som kluby ako ponožky lebo v Prešove ma jeden pán púšťal všade len na hosťovanie a mimo SR som mohol ísť až po dosiahnutí určitého veku.

Dostal som informáciu, že som adept na postup do súťaži SFZ ako rozhodca, ale podmienka bola skončiť s futbalom. Uveril som dvom ľuďom a začal sa tom u naplno venovať.

Ako vyzerala/vyzerá vaša rozhodcovská kariéra?

Nebol som najposlušnejší na základnej škole, tak môj vtedajší triedny učiteľ Rado Kačala ma dal rozhodovať školské turnaje aby som nerobil problémy v triede.

Ono ma to chytilo lebo som bol možno aj najmladší na ihrisku a všetci ma počúvali tak ako som pískal.

Ja som pravidlá vôbec nevedel a pískal som len pocitovo. Na betónom ihrisku si ma všimol Jano Onofrej a navrhol mi, či by som nechcel ísť rozhodovať aj na veľké ihrisko. Slovo dalo slovo, Jano ma obliekol do výstroje a ako trinásť ročný som mal premiéru na žiackom zápase Tatran Prešov – Nemcovce.

Jano Onofrej je jeden z mála, ktorý ma živote nepodrazil v ničom. Stál pri mne v dobrom aj v zlom, preto jeho najviac rešpektujem tzv. druhý otec. Následne som sa doučil pravidlá a rozhodoval vždy keď som nehral svoj zápas.

Klasický prirodzený postup - dorast, čiara muži a v šestnástich premiéra vo funkcii rozhodcu v kategórií dospelí ObFZ Prešov na zápase Pečovská Nová Ves – Chmiňany. Úprimne, v mladosti som nikdy neovládal pravidla ako dnes ale vždy som rozhodoval podľa pocitu aktívneho hráča a dodnes nechápem, ale vždy to všetci akceptovali.

Veľa ľudí vraví, že na dedinskom futbale to je ťažké, ale ja som si to užíval v minulosti a aj teraz keď mám čas a treba, tak idem rád vypomôcť.

Má to svoje čaro, hlášky divákov, no proste pozitívna zábava. Kluby ma časom ocenili ako najlepšieho rozhodcu v okrese a prišiel postup do regiónu, ale niektorým zväzovým funkcionárom sa to nepáčilo tak som sa sám vrátil do okresu.

Rozhodoval som okres a hral už za Moldavu. Na jednej akcií došli za mnou R. Havrila a M. Ružbarský, ktorého som vtedy nepoznal vôbec, ale slušne som im na ponuku opätovného postupu do kraja povedal, že ja ľuďom už neverím, lebo som pod oklamaný a nikam nejdem.

VIDEO: Peter Ziemba ako rozhodca

O rok som hral už vyššiu súťaž v Michalovciach a vyhral rozhodcovskú anketu v okrese. Opäť ma oslovil M. Ružbarský a tak som súhlasil. Doučil sa pravidlá a po rokoch praxe v regióne prišiel postup do SFZ v 2013.

Skúste si spomenúť na zážitky na ktoré rád/nerád spomínate.