Po vážnom zranení bol psychicky na dne. Vrátil sa po 32 mesiacoch, teraz je kapitán

BRATISLAVA. Martin Geci (ročník narodenia 1999) patril k najväčším nádejam bardejovského futbalu. Jeho kariéru však prerušilo vážne, nezavinené zranenie počas zápasu prvej ligy staršieho dorastu U19.

"Moje prvé futbalové kroky začínali vo vtedajšom BŠK, dnes už Partizáne Bardejov. Futbalovú loptu som začal naháňať keď som mal 5 rokov. V Bardejove som prešiel všetkými kategóriami, od prípraviek po dorast.

Áčko som okúsil aspoň na pár mesiacov. Nepamätám si že by sme v mládežníckych kategóriách hrávali niekedy nižšiu súťaž ako 1. ligu. Takže sme vždy patrili k slovenskej špičke," hodnotí svoje futbalové začiatky.

Martinova kariéra sa vyvíjala sľubne. Ešte ako dorastenec dostal šancu v prvom mužstve. Prišiel však nešťastný zápas so Senicou.

"Počas celej kariéry som nemal vážnejšie zranenie. Niekoľkokrát som sa zranil, no vždy to bolo len na krátky čas. Najhoršie zranenie ma postihlo na konci mládežníckej kategórie, keď som si v dueli so Senicou nešťastne zlomil ľavú nohu pri kontakte s brankárom. Hralo sa na umelej tráve a vonku bolo mínus desať stupňov. Bolo to presne 3. marca 2018."

Nasledovala dlhá prestávka, rehabilitácie. Talentovaný futbalista však veril, že sa k futbalu vráti napriek tomu, že komplikovaná a náročná liečba nie vždy prinášala výsledky.

K futbalu sa vrátil po 32 mesiacoch

"Ihneď po zranení ma sanitka odviezla do nemocnice. Po dvoch dňoch ma operovali. Týždeň po operácii som už musel byť doma a pripraviť sa na maturitné skúšky. Následne som začal s rehabilitáciou. Prešlo niekoľko mesiacov a môj zdravotný stav sa nezlepšoval. To trvalo skoro rok," približuje svoj príbeh Geci.

"Nasledovala kontrola v Košiciach a Poprade. Vtedy mi veľmi pomohol tréner Rastislav Kica. V Poprade sa všetko posunulo dopredu. Absolvoval som ďalšie tri operácie a začal som sa cítiť lepšie. Po rehabilitácii som začal trénovať s bardejovským áčkom. Stále to však nebolo na sto percent," pokračuje.

"V lete som dostal ponuku od trenéra Ryszarda Kuźmu, ktorý už pred mojím zranením trénoval v Bardejove. Pod jeho vedením som prvýkrát okúsil mužský futbal. Ja som vtedy ani veľmi nemal čo stratiť. V tom momente som nemal nič a bol som na dne po psychickej stránke a tak som súhlasil," pokračuje.