Písal sa rok 1992. Spolu so známou Alexandrou Ihringovou sa stali prvými rozhodkyňami na Slovensku.
EVA LENKOVÁ (62) sa svojmu remeslu venuje dodnes. Dlhých tridsať rokov. A skončiť sa nechystá.
„Vek je len číslo, ktoré posielam do autu a začínam druhý polčas,“ približuje svoje celoživotné krédo.
V článku sa dočítate
- Ako si spomína na začiatky v roku 1992?
- Prečo stále behá po trávnikoch?
- Prečo sa rozhodla pomáhať ľuďom?
- Ako jej pomohol legendárny Vojtech Christov?
- Čo bizarné sa jej stalo?
- Akú zbraň má v rukách?
- Bola niekedy inzultovaná?
- Dokedy bude rozhodovať?
Kedysi ste rozhodovali v kraji, dnes sa pohybujete v okresných súťažiach. Spomínate si, keď ste začali s rozhodovaním futbalových zápasov?
Odmala som vyrastala na ihrisku. Nebohý otec trénoval vo Vranove nad Topľou a ja som s ním chodila na všetky zápasy. Pravidlá som teda mala v malíčku.
Lopta mi učarovala hneď. Bábiky ma nezaujímali, najkrajší darček boli lopta a kopačky.
S chlapcami som hrávala uličné turnaje, vždy som bola kapitánka. Kedysi mali miestne zápasy prestíž, dokonca sme si vymieňali vlajky.
V roku 1992 prišla možnosť stať sa futbalovou rozhodkyňou. A ja som neváhala. Spolu so Saškou Ihringovou sme boli prvé rozhodkyne na Slovensku.
Na futbalovej scéne ste dlhých tridsať rokov. Čo vás ženie, aby ste stále rozhodovali?
Žijem športom každý deň. A veľmi ma baví. Keď je sezóna, neviem si predstaviť víkend bez futbalu. Bežne rozhodujem tri – štyri zápasy za víkend. A zvládla by som aj viac (smiech).
Stále som v pohybe, mám srdce a zápal pre hru. Spravila som si licenciu delegátky, ale sedieť na tribúne ma nenapĺňa. Radšej behám s hráčmi a som súčasťou diania. Udržujem sa tak v kondícii.
Futbal milujem, ale rada mám každý šport. Hokej, basketbal, tenis. Nebohá dcéra hrávala hádzanú, ako dvadsaťročná zomrela na leukémiu. Každý rok organizujem v jej mene memoriál.
Veľmi smutné.
