Zdolali Inter Miláno či AS Rím. Dukla? Aplaudovali aj Taliani, spomína čerstvý sedemdesiatnik

Jeho život je spätý s Bardejovom, ktorému je verný dodnes. FLORIAN ŠTEFANČIN dostal cez víkend pred zápasom druhej ligy špeciálny dres s číslom sedemdesiat. Ako dar k jubileu.

Hoci o sebe tvrdí, že je východniar telom aj dušou, počas kariéry obliekal aj dresy dvoch Dukiel. Banská Bystrica a Praha.

Máte za sebou bohatú kariéru. Čo sa vám vyjaví ako prvé pri spomienke na ňu?

Jednoznačne turnaj v talianskom Viareggio, kde sme s Duklou Praha porazili svetové futbalové veľmoci ako Inter Miláno, AS Rím, AC Miláno, Boca Juniors či Fiorentinu.

Pamätám si na to veľmi dobre. Ako nesmelý tím išiel na prestížny turnaj a nechcel sklamať dôveru trénera Jozefa Masopusta.

V tých časoch tam pozývali len najvyspelejšie kluby. Pre nás ako mladíkov to bola obrovská motivácia. Na štadióne bolo cez tridsaťtisíc ľudí.

Ako prebiehali jednotlivé zápasy?

AS Rím sme na úvod zdolali 4:0. S AC Miláno sme remizovali 2:2, no postúpili sme na pokutové kopy.

Tibor Chobot za nás kopal všetkých päť a aj ich premenil. Tri rozohral pravou a ostatné ľavou nohou. Brankár AC Miláno bol bezmocný.

Posledný pokutový kop Talianov, vtedy náhradný brankár známeho Iva Viktora – Jiří Kislinger, bravúrou zneškodnil a tešili sme sa z veľkej senzácie.

Talian Pier Paolo Scarron to nervovo nezvládol. My sme potom až do konca turnaja nedostali gól a suverénne sme vyhrali cenný pohár. Nad Fiorentinou sme zvíťazili 3:0 a vo finále sme porazili Inter Miláno 2:0.

Napriek tomu, že sme aj rozhodujúce zápasy hrali proti Talianom, diváci aplaudovali hlasito Dukla! Dukla! Nádherný zážitok, úžasné a ohromujúce.

Preberanie trofeje muselo byť takisto veľkým zážitkom.

Áno. Veľká pocta sa dostala najmä pánovi Jozefovi Venglošovi, ktorého počas odovzdávania pohára vybozkávala známa herečka, božská Gina Lollobrigida.

Ako ste sa vlastne dostali do Dukly Praha?

Za Banskú Bystricu sme hrali druholigový zápas v Liberci. Pozrieť sa na nás prišli pražskí funkcionári a nakoniec si štyroch vybrali do svojho tímu. Medzi nimi aj mňa.

Mal som devätnásť rokov a bola to pre mňa veľká vec. Keď som ako chlapec z malého mesta na východe Slovenska, kde nebolo nič, prišiel do Prahy, iba som otváral oči.

Zo začiatku sme robili len nosičov vody. Sklopili sme uši a museli sme poslúchať. Postupne však prišla naša šanca.

Ako spomínate na pôsobenie v Banskej Bystrici?

Nikdy na ňu nedopustím. V Banskej Bystrici som zažil krásne roky života, obdobie vojenčiny. Na zápasy druhej ligy tam bežne chodilo päťtisíc ľudí. Podobné to bolo aj v Bardejove.

Vtedajšia druhá československá liga bola kvalitná súťaž. Náročná na cestovanie, ale atraktívna pre divákov.

Prečo dnes nechodí na futbal toľko divákov?

Ľudia sú futbalom presýtení. Sú ho plné sociálne siete a v televízii je množstvo programov, ktoré ho vysielajú. Nie ako kedysi, keď bol k dispozícii jeden zápas za týždeň.

Aj ja si preto vyberám, ktorý zápas si pozriem. Taká je doba.

Čo sa týka kvality zápasov, sú lepšie teraz alebo kedysi?

Ťažko porovnávať. Určite je dnes futbal fyzicky náročnejší, kedysi sa hralo viac technicky. My sme pôsobili viac zohrato, ale dnešní hráči sú dynamickejší.

Možno sme neboli tak kondične pripravení ako dnešní hráči, ale boli sme veľmi dobrá partia. Rád spomínam na sústredenie v Krkonošiach, kde sme behali, ale vedeli sme sa aj dobre zabaviť.

Na čo naopak spomínate nerád?

Tak, ako každý, na zranenia. Mal som zlomenú nohu a natrhnuté väzy v kolene. Keď futbalista nemôže hrať, vtedy je smutný.

A čo sa týka iného, raz sme doma za Bardejov hrali proti Banskej Bystrici a ja som bol vylúčený. Vraj pre nemiestne poznámky (smiech). Dodnes si myslím, že mi rozhodcovia krivdili. Ale možno som bol trochu premotivovaný (smiech).

Čomu sa venujete dnes. Čo robíte vo voľnom čase?

Mám rekreačné zariadenie, bývalý pioniersky tábor, takže sa angažujem tam. Inak chodím rád na futbal a užívam si dôchodok.