Miloval, keď sa kolesá dotkli bariéry. Ikonický jazdec zomrel pred 40 rokmi

MONTREAL. Od smrti ikonického kanadského pretekára Gillesa Villeneuvea uplynie v nedeľu 40 rokov.

Niekdajší pilot Formuly 1 zahynul 8. mája 1982 na následky zranení z havárie v kvalifikácii Veľkej ceny Belgicka na okruhu Zolder. Mal 32 rokov.

Mnoho vtedajších pilotov, vrátane legendárneho Nikiho Laudu, označovalo Villeneuvea za najtalentovanejšieho a najrýchlejšieho pretekára ich generácie.

Narodil sa v Saint-Jean-sur-Richelieu v provincii Quebec a najbližšie k titulu majstra sveta v najprestížnejšom motoristickom seriáli sa dostal v roku 1979 s Ferrari.

Debut v F1

Jeho syn Jacques vybojoval v roku 1995 celkový triumf v IndyCar a o dva roky neskôr sa stal dodnes posledným šampiónom tradičného tímu Williams vo Formule 1.

Gilles Villeneuve odštartoval kariéru na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov v lokálnych pretekoch dragsterov ako amatér. Po získaní pretekárskej licencie mal úspešnú sezónu v lokálnej Formule Ford, po ktorej prešiel v roku 1975 do prvej väčšej série - Formule Atlantic.

Počas záverečnej sezóny v tejto súťaži si vyskúšal už aj Formulu 1. Hoci synonymum k jeho menu je Scuderia Ferrari, prvé preteky absolvoval v ročníku 1977 v konkurenčnom McLarene. Do britského tímu sa dostal cez úradujúceho šampióna Jamesa Hunta, ktorý odporučil Kanaďana na základe jeho výkonov práve vo Formule Atlantic.

Na VC Veľkej Británie debutoval lepším kvalifikačným časom než stabilný pilot McLarenu Jochen Mass a v pretekoch skončil jedenásty po prehriatí motora. Šéf Teddy Mayer sa však napriek nadpriemernému výkonu rozhodol s 27-ročným pilotom nepokračovať.

Predpokladal, že by v budúcnosti stál tím priveľa peňazí.

Villeneuve ostal bez angažmánu, nie však nadlho. Samotného Enza Ferrariho zaujal natoľko, že sa s ním stretol osobne a údajne v ňom videl medzivojnového európskeho šampióna Tazia Nuvolariho.

Dodržal nariadenia tímu

"Il Commendatore" mu dal šancu počas testov vo Fiorane a napriek mnohým chybám a relatívne zlým časom sa rozhodol angažovať ho ako stáleho jazdca na sezónu 1978. Dôvera sa vyplatila.

V Rakúsku získal na Österreichringu svoje prvé pódium a v záverečných domácich pretekoch, ktoré boli premiérové na okruhu Circuit Ile Notre-Dame, si pripísal debutové víťazstvo. Od jeho smrti nesie táto montrealská trať názov Circuit Gilles Villeneuve.

O rok neskôr bol už v boji o titul s tímovým kolegom Jodym Scheckterom a pripravil ho oň len duch fair play. Villeneuve mal totiž šancu Juhoafričana predstihnúť na VC Talianka a stať sa majstrom sveta, no rozhodol sa dodržať nariadenia tímu.

Práve toto zmýšľanie sa stalo zhruba o dva a pol roka neskôr zárodkom jeho tragickej smrti.

Po nevydarenej sezóne 1980, v ktorej získal s poruchovým vozidlom len 6 bodov, a po niekoľkých dobrých výsledkoch so šťastím v tej nasledujúcej v Maranelle pochopili, že bez preplňovaného motora to nepôjde.

Prvý vyskúšali v tréningu na VC Talianska 1981 a po zimných úpravách vstupovali do nového ročníka ako favoriti.

Taliani mali na aprílovej Veľkej cene San Marína opäť interné pravidlá - ak budú obaja jazdci v nájazde do záverečného kola na prvých dvoch miestach, zachovajú toto poradie do cieľa.

Villeneuve viedol pred francúzskym tímovým kolegom Didierom Pironim, ten však tímovú réžiu ignoroval a kolegu v Imole v úplnom závere predstihol. Kanaďan vtedy vyhlásil, že s ním už nikdy neprehovorí. Určite netušil, ako krátko bude toto "nikdy" trvať.

Tragická nehoda

O dva týždne sa kolotoč kráľovnej motoršportu presunul do belgického Zolderu. Ten bol náhrada za nebezpečný okruh Spa-Francorchamps, medzi jazdcami sa však netešil veľkej popularite.

K tragédii došlo v závere kvalifikácie a názory na okolnosti sa rôznia. Najpravdepodobnejšia je verzia, podľa ktorej Pironi na poslednú chvíľu odjazdil lepší čas ako Villeneuve.

Ten si v zhone za stihnutím ostrého kola nepripol bezpečnostné pásy a v inštalačnom kole narazil v rýchlosti približne 215 km/h do pomalšie idúceho Massa na Marchi.

Monopost Ferrari 126 C2 preletel zhruba 100 metrov a jazdca z neho vymrštilo do oplotenia. Jazdec bol v bezvedomí s fatálnou zlomeninou krku a pred transportom do zdravotníckeho centra mu lekári poskytli prvú pomoc.

Skonal o 21.12 h miestneho času v Univerzitnej nemocnici St. Raphael.

Miloval zadné kolesá na bariére

Tragické zápolenie medzi Villeneuveom a Pironim malo ďalšiu dohru, ktorá bola takpovediac mrazivá. Francúz v Belgicku neštartoval, keďže tím sa po smrti svojho pilota odhlásil z pretekov.

V ďalších šiestich veľkých cenách si však pripísal jedno víťazstvo a štyri pódia. Koniec jeho formulovej kariéry prišiel na nemeckom Hockenheimringu, kde utrpel počas ranného zahrievacieho kola zlomeniny oboch nôh, ktoré mu zabránili pokračovať vo svete rýchlych áut.

Napriek tomu obsadil v celkovom hodnotení druhé miesto za Kekem Rosbergom, pričom nechýbalo veľa, aby sa stal jediným živým jazdcom, ktorý ako neaktívny získal majstrovský titul (Rakúšana Jochena Rindta korunovali v roku 1970 In Memoriam).

Zahynul o päť rokov neskôr po smrteľnej havárii v pretekoch rýchlostných člnov pri anglickom Ostrove Wight.

"Najradšej mal, keď sa zadné kolesá jemne dotkli bariéry, vtedy vystúpil z auta a s úsmevom povedal: 'Pobozkal som bariéry, perfektné!'" spomínala Joann Villeneuveová na svojho zosnulého manžela v pripravovanom dokumente o "najpodceňovanejšej" rivalite v F1, ktorý vyjde koncom tohto roka.