Z Dunajskej Stredy ho vyhnal tréner Adamec. Bari hovorí o rasizme

Ako ste sa dostali k futbalu?

"Začal som v dedinke pri Fiľakove. Tam však futbalové ihrisko nikdy nebolo, takže sme päť- či šesťroční začínali na lúke. Keď som mal deväť, dostal som sa medzi žiakov do Fiľakova."

Čo nasledovalo potom?

"Ako 17-ročný som sa dostal do A-mužstva, keď hralo Fiľakovo druhú slovenskú ligu. Potom som však musel ísť na vojnu ako vtedy každý a s futbalom som pokračoval vo vojenskom mužstve v Karlových Varoch. Hrali sme druhú českú ligu. Po vojne som sa vrátil do Fiľakova a dostal som ponuku na skúšku do Dunajskej Stredy. Vtedy tím trénoval Ladislav Škorpil a skúška mi nevyšla.

Tak som sa vrátil do Fiľakova. Po roku sme hrali priateľský zápas s prvoligistom z Prievidze. Hoci sme boli v tretej lige, vyhrali sme a ja som dal dva góly. Do Prievidze ma napokon zobrali napriek tomu, že mi vtedy zlomili nohu. Keď hovoríme o veľkom futbale, s ním som začal v Prievidzi.''

Prečo ste neuspeli na skúške v Dunajskej Strede?

"Vtedy nás bolo na skúške asi pätnásť. Zrejme som sa bál možnosti prestúpiť do veľkého klubu, nevydal som zo seba maximum.''

Aké boli vaše najväčšie prednosti?

"Jednoznačne rýchlosť. Dva roky som bol najrýchlejším hráčom prvej ligy.''

Na druhý pokus ste sa už do Dunajskej Stredy dostali a prežili ste tam najkrajšie roky kariéry. V čom boli výnimočné?

"Bolo to krásne. Je to už 22 rokov. V mojom futbalovom živote mi dala práve Dunajská Streda jednoznačne najviac. Hral som tam s takými futbalistami ako Vladimír Weiss starší, Peter Fieber či Attila Pinte. Prvý rok sme hrali veľmi dobre, v lige sme skončili štvrtí a postúpili sme do finále Slovenského pohára.''

S Dunajskou Stredou ste si dokonca zahrali v Pohári Intertoto. Ako si na to spomínate?

"Bola to veľká vec. Pripadalo mi to vtedy ako zázrak. Hrali sme proti bundesligistovi z Duisburgu, na ten zápas v živote nezabudnem. Museli sme toľko behať, že som mal v dvadsiatej minúte dosť.''

Prezývali vás Romário. Lichotilo vám to?

"Ani neviem, ako to vzniklo. Je pravda, že som bol obľúbeným hráčom v Prievidzi aj v Dunajskej Strede. Postavou som sa skutočne podobal na Romária, navyše som nosil číslo jedenásť ako on v brazílskej reprezentácii."

Stretli ste sa počas kariéry s rasovými predsudkami?

"Áno, ale hlavne u divákov. U spoluhráčov, protihráčov či rozhodcov ani nie. Najviac ma mrzelo, keď na mňa počas pôsobenia v Nitre rasovo pokrikovali vlastní fanúšikovia. Je známe, že v Nitre mali niektorí fanúšikovia rasistické sklony.''

Aj z Dunajskej Stredy ste prestúpili do Nitry pre rasové dôvody. Čo za tým bolo?

"Musím povedať, že to bolo kvôli trénerovi Jozefovi Adamcovi. Pravdepodobne som urobil chybu, že som nevydržal, ale jednoducho s ním sa nedalo.