Pondelok, 25. októbra, 2021Meniny má Aurel

Slovenské duo bolo najlepšie na svete. A potom zmenili pravidlá

Erik Varga so Zuzanou Rehák Štefečekovou v Tokiu. (Autor: TASR)
Prémiový obsah
Titanilla Bőd|28. sep 2021 o 17:30

Olympijská medaila Erikovi Vargovi stále uniká.

Štartoval na štyroch olympiádach. Vždy patril k širšiemu okruhu favoritov, ale ani raz sa nedostal do finále. V Tokiu mal dva pokusy – po súťaži jednotlivcov sa predstavil aj v mixe. Po boku olympijskej víťazky mal na dosah vytúženú olympijskú medailu, ale chýbal jeden výstrel…

Strelec ERIK VARGA v rozhovore hovorí aj o tom, ako vnímal zmenu pravidiel v mix trape, ako prežíval sklamanie v Tokiu a aké sú jeho plány do budúcnosti.

V individuálnej súťaži vás delil od finále jeden výstrel, v mixe ste prišli o bronz v rozstrele. Už ste sa s tým vyrovnali?

Áno, nemá zmysel teraz smútiť. Taký je šport. Človek môže byť pripravený na sto percent, môže zastrieľať veľmi dobre, ale potrebuje aj trochu šťastia. Život ide ďalej, treba sa pozerať do budúcnosti. Najdôležitejšie je aj tak zdravie. Budem naďalej bojovať a nádej zomiera posledná.

Olympiáda v Tokiu sa konala rok po pôvodnom termíne. Ako to ovplyvnilo vašu prípravu?

Bolo to celé rozhodené, nemôžem to porovnať s prípravami na predchádzajúce olympiády. Dali sme do toho maximum, aby sme sa čo najlepšie pripravili. Výsledok ukázal, že sme odviedli dobrú robotu, ale chýbalo šťastie, aby bolo lepšie aj umiestnenie. Teraz je už škoda nad tým lamentovať.

Na Silvestra 2016 ste utrpeli vážne zranenie ramena. Dlho ste vôbec nemohli súťažiť a keď ste začali znovu strieľať, museli ste ísť aj cez bolesť. Trápilo vás rameno i v Tokiu?

Žiaľ, moje rameno už nikdy nebude stopercentné. Treba s ním intenzívne pracovať, najmä ak ho zaťažujem. Stará sa oň moja milovaná manželka ako fyzioterapeutka, je aj súčasťou realizačného tímu. Ona ma drží nad vodou, bez jej pomoci by som to nedal.

Moje rameno dali dokopy, ale darmo, svaly si budú vyžadovať vždy ten servis. Už sme sa s tým naučili žiť.

V Tokiu ste v kvalifikácii jednotlivcov trafili 122 terčov zo 125 a čakal vás rozstrel o postup do finále. Tam ste však minuli hneď druhý terč. Ako si na to s odstupom času spomínate?

Na každej olympiáde mi chýbal iba kúsok. Už som rozmýšľal aj nad tým, či mi to nie je súdené. Naozaj som bol blízko, chýbal už iba milimeter, ale ten posledný krok nie a nie spraviť. Neviem, čo si mám o tom myslieť.

Nedá sa nič robiť. Máte na výber: buď hodíte flintu do žita, alebo bojujete ďalej, a ja som si vybral to druhé.

Samozrejme, už aj to je obrovský úspech, ak sa človek kvalifikuje na olympiádu. Tam však nechce sklamať seba ani krajinu. Je to veľký boj.

Zvyčajne sú v rozstrele zainteresovaní dvaja či traja pretekári, ale v Tokiu vás bolo oveľa viac. Čo vám vtedy bežalo hlavou?

Áno, o poslednú finálovú priečku bojovalo osem strelcov. Aj to ukázalo, že štartové pole bolo veľmi vyrovnané.

Rozstrel je už naozaj vecou šťastia. Prvá chyba je osudná, napätie je obrovské. Musíte sa vedieť maximálne sústrediť, čo je po dlhej kvalifikácii veľmi vyčerpávajúce.

Vyzerá to jednoducho, ale nie je to tak.

Ako ste prežívali vypadnutie?

Dočítajte tento článok
s predplatným sportnet.sk

Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.

Máte už konto alebo predplatné? Prihláste sa

Súvisiace články