Bol to človek neobyčajných schopností. Narodil sa s pôvodným menom Béla Braun, aby po ťažkých životných skúsenostiach prijal meno Vojtech Bukovský. Prežil život v piatich režimoch, v tom dve svetové vojny, naviac poznačený židovským osudom. Zásluhou jeho ľudských i odborných manažérskych kvalít z maratónu v Košiciach vyrástlo podujatie svetového významu. Svojimi aktivitami zasiahol do viacerých športov. V jeho prípade sa núka jedno prirovnanie pomocou historickej digresie. V roku 1666 stará katedrála St. Paul v Lodnýne vyhorela do základov. Pred stavbou terajšej priniesli architektovi Wrenovi úlomok z portálu, na ktorom sa zachovalo jediné slovo "Resurgam", čo znamená "Opäť ožijem". Wren dal nad južný portál umiestniť reliéf bájneho egyptského vtáka Fénixa a pod ním slovo "Resurgam". Nech toto slovo charakterizuje protagonistu, jeho život a dielo. Lebo nikdy nerezignoval a pre úspech svojho podujatia urobil všetko. Lebo ako povedal Arthur Honegger: "Talent je odvaha začínať stále znova." A práve taký talent mal Vojtech Bukovský, ktorého 110. výročie narodenia si pripomíname práve pri 80. výročí vzniku Medzinárodného maratónu mieru.
Pôvod ovplyvnil jeho život
"Ako sa novorodenec do zväzu dostal, nech sa dostane k učeniu Tóry, ku šťastnému manželstvu a ku konaniu dobrých skutkov." Toto želanie na konci obradu po prijímaní novorodenca do Abrahámovho zväzu sa mu svojím spôsobom aj vyplnilo. Otcom bol Leopold (Lipót) Braun (1856 - 1908), pôvodom zo Sliezska a jeho matka Františka (Fany), rodená Geigerová (1855 - 1932), pochádzala z Liptova. Okrem syna Vojtecha (Bélu) nar. 4. 11. 1894 mali ešte dcéru Margarétu (1898 - 1944), ktorá zahynula v koncentračnom tábore. Manželkou Vojtecha Bukovského bola Eleonóra, rodená Némethová (1899 - 1961) a ich manželstvo bolo bezdetné. Pani Norika mu bola veľkou životnou oporou, podieľala sa nielen na rodinnom obchode, ale pomáhala aj vo vybavovaní športovej agendy, ba nájsť ju možno aj na fotografiách z priebehu maratónu. Z rodinných záležitostí dotknime sa zmeny jeho mena. Týmto činom v apríli roku 1945 demonštroval hľadanie identity podmienenej ohrozením antisemitizmom. Novú identitu zvolil zrejme z potreby novej stratégie budúcnosti. aby v nej mohol tiež realizovať svoje životné ciele. V. Bukovský zomrel v Krompachoch 30. 11. 1963, kde mu vypovedalo srdce počas cesty na školenie rozhodcov lyžovania na Plejsy.
Športovec, funkcionár, novinár
V Košiciach, v tomto multinárodnostnom a multikultúrnom meste, vyrástli a etablovali sa osobnosti vo všetkých sférach. Spomeňme čo len príklady zo štyroch múz, akými boli maliar Július Jakoby (1903 - 1985), spisovateľ Sándor Márai, vlastným menom Grosschmied (1900 - 1989), divadelník Janko Borodáč (1892 - 1964) alebo hudobný skladateľ a dirigent Oldřich Hemerka (1862 - 1946). Za eklatantný príklad z oblasti športu možno považovať práve Vojtecha Bukovského. So športom ako celoživotnou láskou začal aktívne ako pätnásťročný gymnazista, ovplyvnený profesorom telocviku Ľudovítom Kmeťkom. To bol úspešný olympionik - gymnasta (OH 1912 v Štokholme), spolu so strelcom Alexandrom Prokoppom a atlétom Františkom Sobotom jeden z troch košických olympionikov v prvej ére, ešte za Uhorska. Ako vysokoškolák na univerzite v Budapešti okrem atletiky pestoval zápasenie, šerm a futbal. Vzťah k prírode ho viedol k turistike. S výnimkou futbalu pôsobil vo všetkých uvedených športoch aj ako funkcionár. Než získal V. Bukovský titul stavebného inžiniera, prerušila mu štúdium I. svetová vojna. Na fronte slúžil po celý čas ako dôstojník delostrelectva a bol vyznamenaný ôsmimi medailami. Po vojne začínal najprv ako novinár a externá publicistická činnosť po celý život svedčí o jeho šírke záujmov a pôsobenia v športe. Jazykové znalosti mu umožnili publikovať nielen v slovenských, ale i v nemeckých a maďarských periodikách a almanachoch, vychádzajúcich v ČSR i v zahraničí. Nachádzame o tom dôkazy v zachovanom torze jeho albumu s výstrižkami i z legitimácií redakcií v pozostalosti, uchovanej v depozite Východoslovenského múzea v Košiciach. Vinou tzv. znárodnenia prišiel o rodinný obchod na Mlynskej ulici a od roku 1950 až do dôchodku bol zamestnaný v n. p. Pozemné stavby.
Mal široký diapazón aktivít
V športovom živote Košíc zohral V. Bukovský významnú rolu. Začínal ako mladý funkcionár v KAC výraznou klubovou aktivitou už v prvých rokoch I. ČSR. Čoskoro jeho význam prerástol klub a mesto, aby sa v niektorých odvetviach vypracoval do vyššieho rangu. Diapazón a jeho šírku možno dokumentovať rozsiahlym zoznamom, na ktorý tu niet miesta. Už v rokoch 1921 a 1923 bol pri zrode regionálnych zložiek atletických zväzov, v roku 1924 okrem založenia I. Slovenského maratónu bol aj pri zrode zväzu ťažkej atletiky. Nechýbal pri organizovaní šampionátov v šerme, zápasení, boxe. Bol tiež spolu organizátorom I. ročníka cyklistických pretekov Košice - Tatry - Košice roku 1928, tiež lyžiarskeho maratónu na 50 km z Gelnice do Košíc roku 1929. Aktívny bol medzi turistami, ba aj pri usporiadaní motoristických súťaží. Pôsobil často aj na lyžiarskych podujatiach vo Vysokých Tatrách. O tom, aký bol V. Bukovský funkcionár, nachádzame o. i. výstižnú zmienku v jednom liste košického atletického funkcionára Tibora Lieskovského z roku 1964 (rok po úmrtí): "Ja, Belo chýba mnohým z nás. Bol to ale na prácu tank. Myslím, že takí dôslední pracovníci sa už dnes ani nenájdu..."
Inšpiroval sa na OH 1924 v Paríži
Veľkým činom V. Bukovského bolo založenie maratónu, dôsledku veľkej olympijskej inšpirácie z OH roku 1924 v Paríži. S vervou sebe vlastnou napĺňal pôvodný zámer, ktorý v jednom článku vyjadril takto: "Chceli sme v našich Košiciach zhromaždiť synov každého národa a usporiadať čo len na niekoľko dní ideálnu ľudskú harmóniu, bratstvo a priateľstvo." Už v prvej medzivojnovej ére do roku 1937 s pomocou jeho i najbližších spolupracovníkov Antonína Zikmunda (českého policajného náčelníka v Košiciach a veľkého atletického nadšenca), Otta Lewitha, Viliama Wilnrottera a ďalších vynikol I. Slovenský maratón v pozoruhodné medzinárodné podujatie. Počas II. svetovej vojny, najmä po obsadení Košíc Maďarskom (neskôr aj nemeckou vojenskou mocou), prežil V. Bukovský tragické obdobie antisemitizmu, rasového prenasledovania, perzekúcie a holocaustu. Aj on bol internovaný, ale našiel pomocnú ruku záchrancov. Po skončení tejto apokalypsy a oslobodení však nevyvodzoval dôsledky, hoci mal právo povedať - Žalujem! Z traumatizujúcich skúseností dospel k istej katarzii a asimilácii aj zmenou mena.
Náprava historickej deformácie
Iný problém nastolilo inkriminované obdobie piatimi ročníkmi "Kassai marathonu", ktoré v čase okupácie usporiadali iní košickí organizátori s budapeštianskymi pod vedením MUDr. Mihálya Hernádiho. V roku 1945 došlo k precedensu, ktorý poznačil vtedajší Maratón slobody a od roku 1952 Medzinárodný maratón mieru. V pohnutej dobe, plnej vášní, politiky, negatívnych skúseností zo šiestich rokov okupácie, plodiacich averziu, došlo k neuznaniu maratónov z rokov 1939 - 1944. Akúsi axiómu, ktorá sa tým vytvorila pod tlakom okolností, mechanicky preberali ďalší organizátori aj autori. Túto anomáliu, keď preteky boli okrádané o päť ročníkov, prehodnotila až najnovšia generácia košických organizátorov v Maratónskom klube na čele s Dr. Štefanom Daňom. Akceptovaním a zarátaním inkriminovaných ročníkov bola odstránená jedna deformácia z histórie práve pri tohoročnom jubileu. Na pylóne pod sochou maratónca od akademického sochára Arpáda Račka, ktorú tiež inicioval V. Bukovský, pribudnú mená piatich víťazov...
Bol organizátorom par excellence
Dával svojmu maratónu srdce, aj tak možno charakterizovať jeho vzťah k najväčšiemu športovému činu. Od svojej tridsiatky, kedy maratón založil, až do konca života ako 69-ročný, robil nesmierne veľa pre jeho úspech. Vo svojom okolí získaval ľudí pre spoluprácu, ďalšou sférou bolo získavanie podpory mecenášov, kvôli čomu neraz išiel aj so škatuľou a hárkom po košických firmách. Po zväzovej linke či už v ČsAAU, neskôr v sekcii alebo zväze ČSZTV, bojoval o finančný príspevok a zahraničnú účasť. Pri svojich novinárskych aj funkcionárskych cestách na vrcholné podujatia získaval kontakty pre zabezpečenie čo najkvalitnejšej účasti pretekárov. Tak tomu bolo na OH 1928 v Amsterdame aj OH 1936 v Berlíne, na atletických ME v Turíne 1934, Paríži 1938, Oslo 1946, aj na maratónoch v Enschede či Szegede, ktoré pomáhal zakladať. Pre mnohých bol Béla báči, vďaka svojmu osobnému šarmu, pre ľudské vlastnosti. Rešpektovaný bol pre svoj vysoký kredit, lebo bol človekom tvorivým, plným invencie a pracovitosti. Dokázal prekonať všetky prekážky s nasadením, čím sa kvalifikoval na organizátora par excellence. Svojou prácou v športe zapísal sa Ing. Vojtech Bukovský nezmazateľne do histórie slovenského športu, svojím vrcholom - MMM - získal svetové parametre.
