Cítim sa ako dvadsaťročný chlap, tvrdí najstarší futbalista na Slovensku

Nepije, nefajčí, po zápase si dá kofolu. Z mäsa jedáva len vlastné zajace.

Nedávno oslávil 67 rokov a chytá v šiestej lige ObFZ Michalovce. V jesennej časti zatiaľ odohral 450 minút. A pripravuje sa na ďalšie štarty v drese OŠK Zemplínska Široká.

EMIL BUBER pravidelne trénuje a napriek pokročilému veku je oporou tímu. Podľa štatistík futbalnetu je najstarším hráčom na Slovensku, ktorý nastúpil na súťažný zápas.

Beháte po ihrisku, skáčete a hádžete sa za loptou. Ako to vo svojom veku robíte?

Normálne, cítim sa ako dvadsaťročný chlap. Dom mám vedľa ihriska a chodím na každý tréning. Som na dôchodku, pripravený som 24 hodín denne.

Zaúčam mladých chlapcov. Je však smutné, že nie vždy sa zídu. Teraz každý robí na zmeny a na futbal nemá toľko času. Za našej éry sme chodili častejšie.

Žena mi, žiaľ, pred desiatimi rokmi zomrela, naplno sa preto venujem koníčkom.

Akým okrem futbalu?

Akurát idem kopať zemianky. Ale venujem sa najmä chovu zajacov, mám ich vyše sto. Ľudia ich chodia odo mňa kupovať z celej dediny.

Sviňu, kura, to ja nejem. Len zajace. A preto som taký aktívny, je to najlepšie mäso. Odporúčam každému.

Len vďaka tomu?

Jasné, že nie. Človek sa musí stále hýbať. Ja ani nepijem, nefajčím, nechýba mi to. Po zápase si dám pol litra kofoly a idem domov. Alebo na iný zápas.

Na iný futbal?

Áno, rozhodcov je málo, preto hrávame doobeda. A potom sa idem pozrieť na zápas do inej dediny. Je to však o ničom, keď hráme napríklad o jedenástej.

Ľudia sú v kostole a na futbal neprídu. Kedysi bola tribúna plná aj na tréningoch, dnes príde hŕstka priaznivcov na zápas. Česť výnimkám.

A ešte počas tejto korony, to už ani nikto chodiť nemôže. Azda sa to zmení, ľudia patria na futbal. Bez nich to nie je ono.

Rozhodcov je málo, divákov je málo, aká budúcnosť čaká dedinský futbal?

Neviem, kluby jeden po druhom odstupujú zo súťaže. Majú pekné ihriská, ale chýbajú hráči a najmä peniaze. V jednej dedine postavili nový štadión, majú krásny trávnik s automatickou závlahou a nemá na ňom kto hrať.

Kedysi sme trávu v šestnástke tak vydrali, že ju ani nebolo vidieť. Teraz tam rastú kvety.

Ako ste sa dostali k futbalu?

Normálne ako všetci. Hrali sme na lúke, už ako desaťročný som chytal. Porobil som si kolenačky a hádzal sa o zem. Ďakujem bohu, že dodnes mi kolená slúžia.

Rukavice sme nemali, len keď som mame ukradol zimné a odstrihol si prsty, aby som cítil loptu. Teraz som si kúpil za sto eur a som frajer. Keď sme boli deti, vďační sme boli aj za to málo. Vtedy také veci neboli, bola iná doba.

A kopačky ste mali aké?

Najskôr žiadne. Potom gumené „bardejovky“ za 23 korún. Mám ich dodnes, už štyridsať rokov. Minule som ich vytiahol na tréningu, aby som chlapcom ukázal, ako sa kope. Odpadla mi však podošva.

Stále však držia. Nie ako dnešné, po pol roku ich môžete vyhodiť.

Vždy som sa o ne vzorne staral. Žena ma pucovala, že čižmy tak neboxujem ako kopačky. Hral som vtedy štvrtú ligu.

Viete vybrať nejaký najväčší futbalový zážitok?

Ťažko hovoriť o jednom. Rád spomínam na časy, keď som na vojne chytal za Havlíčkův Brod.

Mám z toho obdobia veľa krásnych zážitkov. Aj som vo futbale zarábal pekné peniaze. V krčme som mal otvorený účet, všetci pili na mňa, a nemohol som to minúť.

Keď som prišiel z vojny domov a mal som kopu peňazí, mamka si myslela, že som vykradol banku. Pretože iní chodili z vojny s holým zadkom.

Koľko peňazí ste si v minulosti vedeli zarobiť vďaka futbalu?

Keď som chytal štvrtú ligu za Palín, za víťazstvo sme dostávali na hlavu osemsto korún, niekedy aj tisíc. Na tie časy to boli veľké peniaze.

Starosta bol poriadne zažratý do futbalu, z obecného rozpočtu išla väčšina peňazí práve do tohto športu.

Vtedy sme hrali parádny futbal, v mužstve boli skvelí hráči ako Peťo Geroč, Jožko Žarnay či Vojto Bursík, ktorí roky hrávali ligu za Zemplín Michalovce.

Vraj vás prezývajú „Buby“?

Áno. Kričia vždy na mňa, Buby, chytaj. Chodím aj na turnaje so starými pánmi. Nemám problém spraviť kotrmelec a hodiť sa pod nohy alebo „vystrúhať“ robinzonádu.

Dám si horkú čokoládu a idem na to. Škoda, že deti vidím na ihrisku stále menej a menej. Kedysi nás museli z neho vyhodiť, teraz hrajú mladí futbal za počítačom. Telocvikári mi vravia, že cvičia ako „valibuky.“

Mali ste počas kariéry aj nejaké zranenia?

Áno, na vojne som sa zrazil s jedným Čechom. Jemu vyskočila kosť zo zadku a ja som mal nohu napuchnutú ako melón.

Ráno som vstal a nemohol som s ňou pohnúť. A to bol deň, keď sa hral turnaj.

Spoluhráči prišli po mňa autom, oznámil som im, že nemôžem hrať. Nejako ma nahovorili, aby som skúsil aspoň stáť v bránke. Spravili mi grog, čaj a do toho rum. Keďže som nepil, rýchlo som bol opitý.

A zrazu ma ani noha nebolela. Lapal som lopty ako nič. Šibenica sem, šibenica tam, všetko som chytil. Domov som si odniesol diplom a sošku za najlepšieho brankára.

Čo hovorí na vaše hobby lekár?

Aký lekár? Chvalabohu, nepotrebujem k nemu chodiť a vysedávať v čakárni vedľa starých báb. Pôjdem jedine vtedy, keď mi povolia kríže. Keď ma nedávno pobolievala ruka, vyliečil som si ju pri práci s lopatou. A bolesť ustúpila.

Ako sa vám na druhý deň po zápase vstáva, nebolí vás celé telo?

Kdeže, nič ma nebolí. Iba duša ma bolí, keď dostanem nejaké góly a nezabodujeme. Počas zápasu sa poriadne vykričím na mladých chlapcov, lebo iba tak ich prinútim k lepším výkonom, a potom je všetko v poriadku.

Ako reagujú hráči súpera, keď vás vidia v bráne? Nepodceňujú vás?

Myslím si, že nie. Svoje si medzi troma žrďami ešte odchytám. Nedávno sa pred zápasom čudovali, že som nešiel chytať a zostal som iba na lavičke. Vedeli by rozprávať o tom, aké zákroky aj v pokročilom veku dokážem predviesť. Čudujú sa, že neuhnem zo žiadneho súboja a stále vletím do každej lopty.

Čo vám futbal do života dal a čo vám vzal?

Vďaka futbalu som získal mnoho kamarátov. Najmä toto mi futbal dal. S mnohými som aj po dvadsiatich rokoch stále v kontakte.

Najmä pre to sa doteraz aktívne venujem futbalu, na každom štadióne stretnem dobrých známych a kamarátov, s ktorými vždy rád prehodím pár slov.

A zobrať mi nezobral nič. Niektorí povedia, že im vzal kúsok zdravia, ale mne v žiadnom prípade. Môžem poklopať na drevo, že zdravíčko mi stále slúži. Dokedy budem žiť, tak budem aj chytať.

Máte ešte v tomto veku nejaké futbalové ambície?

Ja už hrám s vnukmi a pravnukmi, nechcem už nič, len hrať čo najdlhšie a byť zdravý.

Mrzí ma, keď 28-roční chlapci čo ešte ani nevedia poriadne kopnúť do lopty, končia s futbalom. Veď ešte ani poriadne nezačali.

Nedeľu bez futbalu si neviem predstaviť.

Dokedy ešte plánujete hrať?

Registračku mám platnú do roku 2028, preto dovtedy určite. Uvidím, či mi ju potom obnovia, pretože sa niektorí boja o moje zdravie. Vraj sa mi niečo stane a skončím na posteli.

Dcéra mi hovorí, že to nie je žiadna zábava starať sa o starého invalida. Ale nechápem, prečo mi to vraví, cítim sa ako mládenec.

Ak mi registračku nepredĺžia, dám sa na maratóny a budem behávať do stovky. Treba sa udržiavať v kondícii. Keď sa človek posadí, zlenivie a chorľavie.

Boli ste svedkami zaujímavého futbalového momentu, videli ste parádny gól, akciu, alebo inú nezvyčajnú situáciu v zápase? Dajte nám o tom vedieť na futbalnet@sportnet.sk

Aj vy tvoríte obsah futbalnetu. Ďakujeme.