Slovenský biatlon zažil na mládežníckych majstrovstvách sveta v nemeckom Arberi mimoriadne úspešné dni.
Najväčšou hviezdou šampionátu sa stala Michaela Straková, ktorá získala dve zlaté medaily – triumfovala vo vytrvalostných a rýchlostných pretekoch kadetiek. Ďalší titul pridal Markus Sklenárik, ktorý ovládol rýchlostné preteky kadetov.
Veľmi blízko medaily bola aj juniorská mužská štafeta v zložení Martin Maťko, Markus Sklenárik, Michal Adamov a Sebastián Belicaj, ktorá skončila štvrtá.
Slovenskí biatlonisti tak dokázali konkurovať tradičným veľmociam, ako sú Nórsko, Nemecko či Francúzsko. „Je to jasný dôkaz toho, že biatlon nie je len najúspešnejším zimným športom na Slovensku, ale patrí medzi top športy slovenského športu celkovo,“ povedal v rozhovore pre Sportnet prezident Slovenského zväzu biatlonu PETER VOZÁR.
Úspechy mladých biatlonistov však podľa neho nie sú náhodné a sú výsledkom systematickej práce posledných rokov.
Ako vnímate výsledok na juniorských majstrovstvách sveta v Arberi, ktoré boli mimoriadne úspešné?
Veľmi pozitívne. Tie výsledky, ktoré sa dosiahli, sú podľa mňa jasným dôkazom toho, že za tým nestojí len jeden športovec, jeden tréner alebo jeden výsledok.
V prvej desiatke bolo viacero umiestnení. Hoci tie medailové sú najviditeľnejšie, aj ostatné výsledky ukazujú, že biatlon nie je len najúspešnejším zimným športom na Slovensku, ale dovolím si povedať, že patrí medzi top športy slovenského športu celkovo.
Bol to skôr výsledok silného ročníka alebo dôkaz toho, že systém práce s mládežou na Slovensku sa zlepšuje?
Samozrejme, že v roku 2021 sme naštartovali prácu s mládežou, pretože dovtedy v podstate ani neexistovalo mládežnícke družstvo. Nemalo žiadny rozpočet na prípravu, absolútne nič.
Vytvorili sme mládežnícke družstvá a zároveň túto prácu kombinujeme s fungovaním centier talentovanej mládeže, ktoré chceme ešte viac posilniť. Toto sú dva hlavné piliere.
Dôležité bolo vybudovať mládežnícke družstvo, z ktorého potom môžu vyrásť športovci schopní dosahovať takéto výsledky. Samozrejme, máme ešte veľa rezerv a v mnohých oblastiach tréningového procesu sa musíme zlepšiť.
Je to aj hlavný dôvod, prečo slovenskí juniori dokázali konkurovať veľkým biatlonovým krajinám, ako sú napríklad Nórsko alebo Francúzsko?
Je to výsledok celoročnej práce športovcov a ich trénerov, ale aj nášho maximálneho materiálneho, finančného a technického zabezpečenia, ktoré vieme v rámci zväzu poskytnúť.
Prechod z juniorskej kategórie do seniorskej je veľmi náročný. Prečo je to tak?
Je to preto, že biatlon nie je gymnastika. Vrchol výkonnosti neprichádza v šestnástich, sedemnástich či osemnástich rokoch, ale často až okolo tridsiatky. Prvé tri roky vo Svetovom pohári sú extrémne náročné.
Mladý športovec ešte nemá také funkčné ukazovatele a parametre, aby sa silovo, vytrvalostne a rýchlostne dostal na úroveň pretekárov vo Svetovom pohári. Pre športovca, ktorý predtým dosiahol veľký úspech, to môže byť frustrujúce, keď sa najbližšie dva či tri roky nedostane ani medzi najlepších šesťdesiat.
Neznamená to, že ide výkonnostne dole alebo že na to nemá. Jednoducho ide o špecifikum biatlonu. Nepoznám šport, v ktorom by vrchol kariéry prichádzal až okolo tridsiatky. Stačí sa pozrieť na výsledky Svetového pohára.
Väčšina športovcov v prvej desiatke má viac ako 25 rokov a nie je nič výnimočné, keď sú medzi nimi aj pretekári nad tridsať rokov. Napríklad vo Francúzsku bolo v elitnej desiatke až osem športovcov starších ako tridsať rokov.
VIDEO: Peter Vozár počas tlačovej konferencie
Kde vidíte najväčšie systémové rezervy slovenského biatlonu pri prechode juniorov medzi seniorov? Súvisí s tým aj väčšia tréningová záťaž?
Čiastočne je to aj o tréningovom procese. Ak športovec záťaž nezvláda, býva to často kvôli zdravotným problémom alebo iným komplikáciám, nie preto, že by nechcel.
Veľkým problémom je však aj to, že slovenskému športu chýba cielená a dlhodobá jednotná podpora vrcholových športovcov. Máme síce výzvu 2030, ale bez podpory ministerstva alebo rezortných stredísk to nestačí.
Ak máme juniorského majstra sveta, musí cítiť štvorročnú istotu a podporu zo strany rezortného strediska. Ak budeme vyhadzovať športovcov a trénerov z rezortných stredísk len preto, že sa rok či dva neuchytili vo Svetovom pohári, potom skončí celý šport na Slovensku.
Ako funguje práca s mládežou? Je pod centrálnym vedením alebo na klubovej úrovni?
Väčšina prípravy funguje pod jednotlivými klubovými trénermi. Mládežnícky tréner organizuje tri spoločné sústredenia, z ktorých jedno je kľúčové – takzvané sústredenie na prvom snehu v novembri.
Okrem toho zabezpečuje všetky nominačné preteky a účasť na svetových podujatiach. Zároveň je vedúcim výpravy a zabezpečuje kompletné fungovanie tímu na podujatiach, ako to bolo napríklad teraz na majstrovstvách sveta v nemeckom Arberi.
V minulosti získali juniorské medaily napríklad Jakub Borguľa či Ema Kapustová. Ako hodnotíte ich prvé kroky medzi seniormi?
Ako sme už hovorili, ten prechod je extrémne náročný. V tom období musia športovci cítiť podporu zo strany zväzu aj rezortného strediska Dukla. Je to extrémne ťažké, ale zároveň vidíme aj pozitívne výsledky.
Ema Kapustová bola nedávno šestnásta vo Svetovom pohári. Jakub Borgľa zase začiatkom roka v nemeckom Oberhofe bodoval vo Svetovom pohári. Ukázali svoju kvalitu, ale čaká ich ešte veľa práce a na to potrebujú adekvátne zázemie v tréningovom procese.
Musia sa mladí biatlonisti po prechode medzi seniorov niečo nové naučiť alebo zmeniť?
V podstate musia všetko zdokonaľovať. Musia byť rýchlejší, silnejší, vytrvalejší a lepšie zvládať prácu na strelnici. Jednoducho všetko musia robiť rýchlejšie, silnejšie a na vyššej úrovni.
Keď sa pozriete na krajiny, ktoré pravidelne vychovávajú špičkových biatlonistov, čo robia inak ako Slovensko?
Neexistuje univerzálny recept. Keby existoval, robili by to všetci rovnako. Vieme však, že ani veľké krajiny nemajú zaručené, že každý juniorský majster sveta sa presadí medzi seniormi.
Veľa juniorských majstrov sveta z Nemecka, Nórska či Francúzska už potom nikdy neštartuje vo Svetovom pohári. Nie je to len o tréningovej práci, ale aj o finančnom, materiálnom a celkovom zabezpečení.
Má Slovensko generáciu, ktorá môže nadviazať na úspechy Anastázie Kuzminovej?
Myslím si, že na Slovensku máme veľmi kvalitných športovcov a ukázali to aj na týchto podujatiach. Zaslúžia si však ešte väčšiu podporu, aby mohli napredovať. Samozrejme, ani my nespíme na vavrínoch a nie sme naivní.
Vieme, že športovcov, ktorí uspeli na juniorských majstrovstvách sveta, čaká ešte veľmi veľa práce, aby sa dokázali presadiť aj vo Svetovom pohári.
Ak by sme sa preniesli do roku 2030, kde by ste chceli vidieť slovenský biatlon?
Určite by som chcel vidieť veľmi silnú mužskú aj ženskú štafetu, ktoré by sa dokázali pohybovať okolo desiateho miesta.
Podľa čoho budete považovať svoju misiu a víziu 2030 za úspešnú?
Podľa toho, či sa nám podarí zabezpečiť dobré fungovanie tréningových skupín, celej reprezentácie a podmienky, ktoré umožnia dosahovať podobné výsledky ako teraz.
Sezóna Svetového pohára sa pomaly končí. Splnila vaše očakávania?
Myslím si, že na zimných olympijských hrách sme mohli dosiahnuť o niečo lepší výsledok. Bol to vrchol sezóny a nevyšiel úplne podľa predstáv. Myslím si, že sme mali na to, aby výsledky boli o niečo lepšie.
Na druhej strane, keď sa pozrieme na celkové hodnotenie sezóny, ženy bojujú o desiate miesto v Pohári národov, máme výsledky na juniorských majstrovstvách Európy aj sveta. V ťažkých podmienkach, v akých slovenský šport funguje, sú to naozaj veľké zázraky.
