Vychoval najlepšieho slovenského bežca 20. storočia. Zomrel Jan Liška

KOŠICE. S čerstvým diplomom prvých absolventov vtedajšieho Inštitútu telesnej výchovy a športu pri Karlovej univerzite v Prahe nerátal s takmer dvadsaťročným a zároveň úspešným pobytom v Košiciach. 

Vedel iba to, že jeho cesta povedie do niektorého vojenského zariadenia, pretože už samotné štúdium mal zamerané na pôsobenie v armáde. 

Umiestenku síce Jan Liška dostal do moravského Olomouca v roku 1957, ale tamojšia škola sa po jeho príchode začala sťahovať do Košíc. 

Do novovytvoreného Vojenského leteckého učilišťa (VLU), z ktorého sa potom stala Vojenská vysoká letecká škola SNP a neskôr akadémia, ktorá niesla meno Milana Rastislava Štefánika. 

Zo smetiska vybudovali atletické ihrisko

Od príchodu do Košíc mladučký dôstojník pôsobil nenápadným dojmom. Radšej mlčal a počúval, než by mal niečo zbytočné povedať.

Pri všetkej jeho skromnosti, ktorá mu zostala až do konca života, boli po ňom vidieť výsledky jeho práce.

 Z Liškovej iniciatívy sa v blízkosti areálu školy stalo zo smetiska atletické ihrisko so 400 metrovým oválom a šiestimi bežeckými dráhami. 

Našťastie, na vojenčinu do Košíc prišiel vtedy ešte úplne neznámy Josef Odložil, neskôr strieborný medailista z OH 1964 v Tokiu v behu na 1500 m. 

Práve tento bežec na stredné trate pomohol Slávii VŠT dostať sa v roku 1959 do 1. celoštátnej ligy a ešte niekoľko rokov jeho meno svietilo v tabuľkách oddielových rekordov. 

Nielen on ale i jeho zverenci sa zapísali do histórie

Jan Liška v Slávii VŠT Košice nielen trénoval, ale bol aj funkcionárom – členom výboru oddielu a určitý čas dokonca aj jeho predsedom. 

Medzi jeho zverencov patrili aj František Vyšnický a Pavol Madár, neskôr obaja československí reprezentanti v maratónskom behu. 

Vyšnický sa ako jediný Slovák stal dvojnásobným víťazom Medzinárodného maratónu mieru, Madár majstrom Československa. 

Najväčšie úspechy však dosiahol pri trénovaní košického rodáka Jozefa Plachého, najlepšieho slovenského bežca 20.storočia. 

Plachý má za sebou skutočne vydarenú kariéru. Štartoval na štyroch olympiádach (1968, 1972, 1976, 1980), bol vicemajstrom Európy v behu na 800 m v roku 1969 v Aténach. 

V tom istom roku vyhral medzikontinentálne stretnutie Európa – Amerika, pričom jeho výkon bol vyhlásený za najlepší v rámci celého podujatia (800 m za 1:45,4 min.). 

Bol zlatý a dvakrát bronzový z halových ME v behu na 800 m (1972, 1973 a 1974). 

Vychoval aj halového majstra Európy

Liška sa ujal 17-ročného Plachého v roku 1966 a až na krátku prestávku keď Plachý v roku 1974 narukoval do Dukly Banská Bystrica, ho trénoval až do ukončenia aktívnej činnosti v roku 1982.

Zaujímavosťou z ich spoločne strávených dlhých rokov je aj to, že Liška sa v spomínanom roku 1982 presunul z pozície hlavného trénera behov na stredné trate Armádneho strediska vrcholového športu Dukla Praha na hlavného trénera atletiky a na pôvodnej funkcii ho vystriedal práve Plachý. 

V Prahe Liška vychoval ešte ďalšieho halového majstra Európy Luboša Tesáčka tiež bežca na 800 m z roku 1984. 

Podľa českých odborníkov kniha Behy na stredné a dlhé trate (1985), ktorej je Liška spoluautorom, je jedna z najlepších prác na túto tému z celosvetového pohľadu a aj dnes je stále aktuálna. 

Staral sa o ťažko chorú manželku

Jan Liška zomrel v noci z 9. na 10.júla v pražskom hospici po dlhej chorobe vo veku 92 rokov. 

Iróniou osudu je, že po odchode do dôchodku sa tento plukovník vo výslužbe až dojemne staral o ťažko chorú manželku Jiřinu a nakoniec ho ona prežila. 

Správa o úmrtí Lišku nepríjemne prekvapila jeho najslávnejšieho zverenca Plachého.

Napriek tomu, že bol o jeho zdravotnom stave pravidelne informovaný. 

Život ich spojil aj po skončení spolupráce. Obaja bývali v jednom vchode činžiaku na pražskom sídlisku Jižné Město. 

„Neviem nájsť slová, ktorými by som dokázal vyjadriť všetky kvality tohto človeka. Za tie dlhé roky čo ma trénoval, ani raz na mňa nezvýšil hlas, ani raz nevynadal i keď k tomu mal dosť dôvodov. Ja som ho nielen poslúchal ale zároveň i obdivoval,“ povedal Plachý. 

Ako vnímal svojho bývalého trénera a mentora?

„Vynikal pracovitosťou, výnimočnými schopnosťami a popritom neobyčajnou skromnosťou. Pre slovenskú atletiku urobil nesmierne veľa a som rád, že pri príležitosti jeho deväťdesiatky sa stal laureátom Siene slávy slovenskej atletiky a zároveň mu Slovenský olympijský a športový výbor udelil bronzové olympijské kruhy,“ uviedol Plachý. 

Liška si počas pôsobenia v Košiciach našiel veľa dobrých spolupracovníkov i priateľov. 

„Napríklad Vladimíra Haranta, dlhoročného popredného organizátora MMM a vysokoškolského telovýchovného pedagóga, Františka Kaniu a Tibora Biskupa, úspešných maratónskych bežcov. Aj vďaka tejto trojici venoval veľa svojho času práci v Slávii VŠT, ktorej boli všetci členmi. Samozrejme, urobím všetko preto, aby som sa zúčastnil na poslednej rozlúčke s ním. Pre mňa je to tak, ako keby mi zomrel otec,“ povzdychol si Plachý.