Jozef Plachý sám požiadal o zrušenie členstva v Sieni slávy slovenskej atletiky

KOŠICE. Poniektorí už naňho aj pozabudli, ale odborníci i novinári k jeho menu nikdy nezabudnú dať prívlastok – najlepší a najúspešnejší slovenský bežec všetkých čias.

Predstavuje jednu z mála výnimiek. Je totiž oficiálne občanom dvoch krajín – Česka a Slovenska.

Reč je o košickom rodákovi Jozefovi Plachom, ktorý 28. februára oslavuje okrúhlu sedemdesiatku.

Zažiaril ako kométa

Chlapec z dnešného košického predmestia Barca, zo skromnej robotníckej rodiny sa dostal na výslnie svetovej atletiky. V priebehu iba štyroch rokov.

Na základnej škole v Barci mal vynikajúceho telocvikára Vrabca, ktorý deti viedol k športovej všestrannosti.

Po absolvovaní povinnej školskej dochádzky sa Plachý rozhodol vyučiť za strojného zámočníka, ale žiadny šport ho nelákal natoľko, aby sa mu začal intenzívne venovať.

Predsa sa však prihlásil na mestské kolo stredoškolskej a učňovskej mládeže v cezpoľnom behu, ktoré vyhral.

Vtedy zaujal známeho atletického zanietenca a funkcionára Tibora Lieskovského a ten už zariadil, aby nechýbal na okresných majstrovstvách, na ktorých štartovali už registrované bežecké nádeje.

Jožko Plachý však všetkým ukázal chrbát a podobne to bolo aj na krajskom kole.

Na ňom už bežal v drese Lokomotívy, do ktorej ho zlákal mládežnícky tréner Ladislav Peto.

Ubehlo iba niekoľko mesiacov a Plachého už čakala prvá oficiálna sezóna na dráhe.

Na majstrovstvách Československa v behu na 1000 m skončil druhý, o rok neskôr už získal prvenstvá v cezpoľnom behu na 3 km i na 800 m na dráhe a dva tituly v týchto disciplínach si vybehal už ako 18-ročný.

Na svojich prvých seniorských majstrovstvách ČSSR v roku 1967 vytvoril svoj prvý čs. rekord, v behu na 800 m dosiahol čas 1:50,6 min. a zaradil sa ním na čelo historických tabuliek dorastencov.

Tých rekordov počas jeho 18-ročnej pretekárskej kariéry boli celé desiatky, od oddielových až po európske a svetové.

V tom istom roku sa jeho trénerom stal Jan Liška. Ich vzájomný vzťah prežil desaťročia.

Liška ho trénoval celých 15 rokov, dostal na svetové výslnie, viedol ho v Košiciach a aj neskôr v Prahe.

V roku 1982 sa skúsený odborník stal šéftrénerom Dukly a jeho miesto trénera prevzal vtedy 33-ročný Plachý, ktorý skončil s pretekárskou činnosťou.

Zdá sa, že osud ich spojil navždy, veď dodnes bývajú v jednom pražskom dome v rovnakom vchode, len na rôznych poschodiach.

Roky úspechov a slávy

Olympiáda v Mexiku v roku 1968 klopala na dvere a Plachého výkonnosť pod už Liškovým vedením rástla zo dňa na deň.

Na Rošického memoriáli po prvýkrát zdolal celú vtedajšiu seniorskú špičku a jeho dosiahnutý čas 1:47,1 min. na 800 m znamenal nielen nový čs. juniorsky rekord, ale zároveň splnenie olympijského limitu.

O skutočný šok sa však postaral až v Mexiku. V semifinále vytvoril nový juniorský svetový rekord časom 1:45,9 min.

Najmladší finalista dosiahol presne ten istý čas, teda vyrovnal svoj čerstvý rekord, skončil piaty a k medaile mu chýbali 0,2 sekundy. Pritom tam nebol celkom zdravotne v poriadku.

Odborníci mu už vtedy predpovedali skvelú kariéru a jeho výkon prirovnávali k zisku titulu európskeho šampióna. Aj sa ním o niekoľko mesiacov stal.

Rok 1969 mu priniesol najväčšie úspechy a s nimi aj patričnú slávu.

V zime spolu s vtedy najslávnejším športovým manželským párom na svete – Věrou Čáslavskou a Josefom Odložilom absolvoval prvé turné po amerických halách.

Už premiérové preteky v legendárnej Medison Square Garden vyhral pred 20 000 divákmi, potom nasledovali ďalšie a ďalšie prvenstvá aj rekordy.

V tom roku vyhral 29 významných zápolení a iba v jednom – na majstrovstvách Európy v Aténach sa musel uspokojiť „iba“ so striebornou medailou.

Čo to však všetko bolo, vrátane zlata z halového európskeho šampionátu v Grenobli oproti víťazstvu v medzikontinentálnom stretnutí Európa – Amerika v Stuttgarte.

Pred 60 000 divákmi dosiahol svoj historicky najlepší čas 1:45,4 min., ktorý znamenal nielen nový čs. rekord, ale aj najlepší výkon celého stretnutia.

Strhujúci finiš bol na obrazovke deň čo deň

Tí skôr narodení občania Československa od Čiernej nad Tisou až po západočeský Aš večer čo večer sledovali najzaujímavejšiu časť vtedajších televíznych novín – ich športové správy pod názvom Góly – body – sekundy.

Plných sedem rokov v ich úvode diváci videli strhujúci záber Plachého víťazného finišu v Stuttgarte.

Každý deň pred obrazovkami v tom čase sedeli milióny Čechov a Slovákov.

Slávny rok 1969 skončil pre iba 20-ročného Jozefa vyhlásením za druhého najlepšieho bežca roka na celej zemeguli a toto ocenenie prinieslo so sebou pozvania na najvýznamnejšie medzinárodné podujatia. Napríklad – do USA na halové zimné turné ho pozvali ešte trikrát.

Dohromady za štyri roky bežal na 36 pretekoch. Ani v jedných z nich neskončil horšie ako tretí.

Za oceánom vytvoril aj nový európsky rekord na 1000 yardov (rok 1969) a o tri roky neskôr sa dokonca stal halovým majstrom USA na 880 yardov.

Ako to však v športe chodí, slávne a úspešné obdobia striedali tie nie veľmi vydarené.

Dodnes najneradšej spomína na svoju osemstovku na olympiáde v Mníchove v roku 1972.

Azda nikdy nebol v takej forme ako vtedy. Stačila však z jeho strany jedna taktická chybička a sen o umiestnení na stupni víťazov sa rozplynul. Nedostal sa ani do finále.

Určitou náplasťou na boľavú dušu boli medaily z ME 1973 v Rotterdame, ale štart na v poradí už jeho tretej olympiáde v roku 1976 v Montreale skončil opäť neúspešne. To už bol členom pražskej Dukly.

Nebol by to však húževnatý Plachý, aby sa opäť nevzchopil. Dokonca okrem behu na 800 m sa začal špecializovať aj na tisícpäťstovku.

Tréner Jan Liška mu úplne zmenil koncepciu tréningov a predovšetkým zvýšil ich intenzitu aj počet nabehaných kilometrov až na sedemsto v mesiaci.

Nasledovali ďalšie dve nominácie do Výberu Európy, víťazstvá na rôznych významných mítingoch, na jednom z nich vrátil prehru z olympiády v Montreale Albertovi Juarentovi z Kuby.

Plachý zároveň k desiatim seniorským titulom majstra Československa v behu na 800 m (bez prerušenia) pridal ešte dva na 1500 metrov.

Vydaril sa mu aj jeho štvrtý štart na olympijských hrách, v Moskve v roku 1980 obsadil skvelé 6. miesto.

Rebel alebo bojovník za spravodlivosť

V roku 1993 ukončil svoju trénerskú činnosť, ktorej sa venoval v Dukle Praha od roku 1982.

Dostal miesto právnika na Ministerstve obrany ČR. V tom istom roku však zomrel jeho najlepší priateľ Josef Odložil. Na následky zranenia, ktoré mu spôsobil jeho vlastný syn Martin.

Jeho matka Věra Čáslavská v tom čase pracovala v Kancelárii prezidenta ČR Václava Havla a ten zo svojej pozície udelil otcovrahovi milosť.

Toto rozhodnutie rozhorčilo mnohých. Medzi nimi bol aj Plachý, ktorý inicioval podpisovú kampaň proti tomuto Havlovmu kroku.

Akosi však pozabudol, že je vojakom z povolania a jeho vrchným veliteľom podľa ústavy je práve prezident.

A tak Plachý musel z ministerstva odísť a prevelili ho na nižšiu funkciu. Ani to mu však nezabránilo pokračovať v práci, ktorú začal Josef Odložil, strieborný z OH 1964 v Tokiu, vtedy už bývalý manžel V. Čáslavskej.

Išlo o odhaľovanie používania nedovoleného dopingu vo vrcholovom športe, konkrétne v atletike, veď aj Plachý o tom vie svoje, i keď celú túto agendu mal v rukách Odložil a aktovka, v ktorej ju nosil sa ihneď po jeho smrti záhadne stratila...

Doma nie je prorokom

Na rodnom Slovensku čerstvému jubilantovi ruže nekvitnú.

Patria mu síce neoficiálne tituly najlepšieho slovenského bežca a športovca Košíc v 20. storočí, ale...

Vzťahy medzi ním a Slovenským atletickým zväzom (SAZ) sú na nože.

Plachý mu vyčíta nesystematickú prácu s mládežou, nedostatočnú prípravu kvalitných trénerov, nezáujem o problémy v kluboch a mnoho ďalších nedostatkov v jeho práci.

Ako jeden z dôkazov jeho argumentov uvádza porovnanie výsledkov českých reprezentantov so slovenskými na vrcholných európskych a svetových súťažiach.

„Funkcionári zväzu sa schovávajú za výsledky Mateja Tótha a Jána Volka. Okrem toho atletika u nás doslova živorí. Atletika sa predsa nerobí v kanceláriách, ale priamo na štadiónoch,“ zdôrazňuje Plachý.

SAZ pred časom zrušil vynikajúcu masovú súťaž Hľadáme nového Jozefa Plachého, ktorá mala na celom Slovensku už svoju tradíciu, podporovateľov i obetavých funkcionárov a nahradil ju novou – Hľadáme nových olympionikov. Tá sa ale neujala a neskôr zanikla.

Vzťahy medzi Plachým a SAZ sa zhoršili až natoľko, že v roku 2017 požiadal o zrušenie svojho laureátstva v Sieni slávy slovenskej atletiky. Skutočne ojedinelý krok prejavenia nesúhlasu s prácou zväzu.

Ten dokonca na prvú žiadosť ani nezareagoval a až s odstupom takmer roka po urgenciách z Plachého strany sa rozhodol mu vyhovieť.

Čo je však ešte smutnejšie: čerstvý sedemdesiatnik sa už dlhší čas súdi s atletickým klubom v Dubnici nad Váhom, ktorý tradične organizoval národné finále súťaže Hľadáme nového Jozefa Plachého.

V súčasnosti sa Plachého odvolanie už dostalo na Najvyšší súd SR, pretože na nižších stupňoch neuspel.

Predchádzajúce riadky akoby nasvedčovali tomu, že Plachý sa rozhádal so všetkými a všade. Nie je to ale tak.

Okruh jeho obdivovateľov, priateľov i podporovateľov je stále veľmi široký.

Za všetkých spomeňme jednu z najlepších svetových atlétok Jarmilu Kratochvílovú. Dvojnásobnú majsterku sveta, striebornú z OH 1980 v behu na 400 m, trojnásobnú svetovú rekordérku.

Táto hviezda svetovej atletiky napísala so svojím trénerom Miroslavom Kváčom knihu Čakanie a Plachému ju podarovala s napísaným venovaním: „Môjmu veľkému vzoru a prvému, ktorý vedel behať "štvrťku“. "