Hokejisti Pavlikovský a Bartovič v Medzilaborciach: fotogaléria
18.8.2020
MEDZILABORCE. Pár dní na Zemplíne strávili známi slovenskí hokejisti: Rastislav Pavlikovský, majster sveta z roku 2002 v Göteborgu a Milan Bartovič, vicemajster sveta z roku 2012 v Helsinkách. S rodinami sa zastavili na Zemplínskej šírave, pobudli v Medzilaborciach, odkiaľ si odskočili do Poľska. Na koniec republiky prišli vďaka pozvaniu hoteliera a bývalého organizátora hokejového života v Michalovciach Alexandra Černegu.
Pavlikovský: Prišli sme sa pozrieť, aké to tu máte pekné. Alexander Černega nás už druhý rok pozýva, aby sme prišli. Sme veľmi milo prekvapení, je tu krásne, príroda je neskutočná.
Bartovič: Na východ som chodil s hokejom, v Humennom som hral ako reprezentant do 16 rokov proti Rusku v '96. či siedmom roku, hrával som v Michalovciach. Michalovce fungujú hokejovo veľmi dobre. Hrajú extraligu, postavili solídny tím, majú pekný štadión. V Medzilaborciach sme obaja po prvý raz.
P: Prišli sme s rodinami. Vo Warholovom múzeu bola polovica rodín, teda manželky, my sme sa starali o malé deti. Obetovali sme sa. Videli sme fotky. Nabudúce sa vymeníme. Celý program sme museli prispôsobiť deťom.
Pochytili ste čosi z rusínčiny a ochutnali ste miestne špeciality?
B: Rusínčine nerozumiem, ale každý s nami hovorí po slovensky.
P: Hneď prvý večer sme ochutnali tatarčané pirohy. V živote som také dobré pirohy nejedol. Budem ich zháňať aj u nás na západe.
Ste majstrom sveta z roku 2002. Pamätáte si na tie slávne okamihy slovenského hokeja?
P: Jasné, že si pamätám, na takéto chvíle sa nikdy nedá zabudnúť. Aj tu v Medzilaborciach nás na ulici zastavili ľudia a pýtali sa, ako tu zablúdil majster sveta. Národ bol vtedy na nohách. Užili sme si to najskôr na ľade a po návrate s fanúšikmi. Vtedy ešte mobily neboli takou samozrejmosťou ako dnes, ale chodili nám správy, od rodičov, od fanúšikov. V kabíne sme sa dohodli, že nebudeme vnímať emócie zvonku, že sa sústredíme len na športový výkon a oslavy odložíme napotom a dobre sme urobili. Dodnes si vážim, akých máme fanúšikov, aký sme hokejový národ. Ľudia hokej milujú a aj to je jeden z dôvodov, prečo si nás pamätajú a spoznávajú nás na ulici po toľkých rokoch.
Po dlhých deviatich rokoch čakania na medailu prišiel opäť veľký úspech v roku 2012 a vy ste boli pri tom.
B: Keď sme sa stali vicemajstri sveta, mnohí s tým po toľkých rokoch ani nerátali. Príprava nebola vtedy svetová: prehrali sme sedem z ôsmich zápasov. Išli sme tam potichučky a s pokorou. Zišli sme sa perfektná partia. Bolo prekvapením, že sme skončili druhí. Prehrali sme vo finále s výborným mužstvom. Hovoril som vtedy, že takto som Rusov v živote nevidel hrať. Keď sme prileteli do Bratislavy, vítal nás na ulici úžasný dav fanúšikov, mladí, starí, všetci tlieskali, mávali. Budem si to pamätať do konca života.
Venuje spoločnosť dostatočnú pozornosť športu?
P: Šport je pre spoločnosť dôležitý a mali by si to uvedomiť aj vo vláde, najmä pri tvorbe rozpočtu a ešte viac ho podporovať. Nejde len o pestovanie a posilňovanie národnej hrdosti. Deti, ktoré sa venujú športu, si budujú v živote disciplínu, posilňujú si tímového ducha a nejdú zlým smerom. Myslím si, že to je veľmi dôležité.
B: V Maďarsku za posledných päť rokov vybudovali hádam 70 zimných štadiónov, u nás možno dva. V Maďarsku štát podporuje každého mladého hráča. Ani nevieme, koľko sa u nás v menších mestách skrýva talentov, keďže chýbajú športoviská, ani ich neodhalíme.
Skončili ste s aktívnou kariérou, korčule ste ale na klinec nezavesili.
