VELIKA GORICA (SFZ) – V piatom zápase Ligy národov žien utrpeli Slovenky druhú prehru. Kým tá prvá vo Fínsku škrela gólovým rozdielom, táto od Chorvátska mrzí viacnásobne preto, že podľa predvedenej hry si domáce tri body nezaslúžili. Popravde ale – ani my...

Nuž, nebolo to počasie na preteky Eskimákov na saniach, ale fakt, že aj hnedí medvedíkovia pred Gradskim štadiónom si obliekali teplejšie kožuchy, o niečom svedčil. Teda neboli to celkom medvede, ale domáci usporiadatelia, ale tie kožuchy a hrubé bundy sedia. Teplomer ukazoval tri-štyri stupne nad nulou, ale pocitovo to bolo na hrane mrazu. A nás chladilo aj dianie na trávniku. Pritom tri naše hráčky mali dresy s krátkymi rukávmi – Horváthová, Šurnovská a Lemešová, tá si dala aspoň rukavice – ale popravde, o zime to nebolo.

Lebo: vedeli sme, chceli sme, pripravili sme sa, ale nedotiahli sme celú tú robotu tam, kde sme to potrebovali. Hoci na strely sme vyhrali 9:3, na rohové kopy 9:0, viac sme faulovali (16:8), ale hlavne – viac sme inkasovali.

Dvakrát v rozpätí siedmich minút, v 53. a 60. minúte. Chyby aj smola, kto sa však bude pýtať? Kým my sme naše pološance a neskôr aj šance nevyužili – v 80. min mala Vojteková na nohe najväčšiu tutovku. Ak dá, svetlo v tuneli beznádeje sa rozsvieti, lenže prestrelila z ôsmich metrov – domáce dvakrát z ničoho dali dva góly. Najprv sa po  štandardke z guče hráčok odrazila lopta ku Krajinovičovej, ktorá sa svojím zabudnutím nevrátila tam, kde mala byť, ale vďaka tomu sa ocitla v šanci. Ako pobozkaná Popoluška otvorila oči a dala gól... Potom uzimená Jelenčičová prebehla popri čiare, keď nasmerovala loptu pred našu bránu, nič hrozné sa nedialo, lenže brániaca Fischerová sa dostala nešťastne pri súboji na zem a Dordičová bola ako prst sama. Nebola ako kôl, lebo s núkajúcou sa šancou naložila, ako z jej pohľadu bolo treba, poslala bodko-čiarku k žrdi, Korenčiová nemala nárok. 

Bolo 0:2, ešte dosť času, ale... Prosto nám to nevydalo. Kúrili sme pred Bačičovej bránou rohovými kopmi, centre šli zľava-sprava, zas pribúdali pološance, pretože prvú vyloženú sme mali až v 80. minúte (Jana nedala), ale nebolo nám súdené. Ktovie koľkým Slovákom priamo na štadióne a koľkým ďalším doma pri televíznych obrazovkách napadlo: Prc Hmírová, kde si?! Lenže momentálne najlepšiu strelkyňu tohto tímu nepustilo do zápasu zdravie...

A keď sa k tomu pridali herecké etudy domácich hráčok – účel svätí podmienky,  ležali na zemi, nech bola studená akokoľvek, vydržali, čo to dalo, len aby sekundy ušli. Doris Bačičová by si vari aj Zlatú malinu zaslúžila, taký zlý herecký výkon podala, hoci ani len žltú kartu za zdržiavanie nevyfasovala, ale minútku-dve od rozhodkyne vydolovala. 

Náš tréner pri svojom hodnotení bezprostredne po zápase šetril slovami, popravde, výraz jeho tváre bol absolútne najlepším a najvýstižnejším komentárom. Aj v tom rozpoložení, do ktorého ho dostal konečný výsledok, však dokázal pätnástimi slovami (z toho bola jedna spojka) dokonale vystihnúť podstatu toho, čo sa udialo. Veď si prečítajte...

Zhrnuté,  že v čom bol teda pes zakopaný? Nuž, bolo to celé pod psa. Psia zima, futbal nám vyviedol psie kusy, po zápase nálada pod psa, v tejto chvíli si hovoríme, že je to psí život. Jaj, aby sa nezabudlo: terén stál za starú Belu.

Takže čo? Prehrali sme. Ako celý čas hovorí Peter Kopúň pred i po zápasoch, „my ideme ďalej!“ Takže v utorok čaká Fínsko. Môžeme v duchu kalkulovať, počítať a prerátavať možnosti (postupové, pretože na baráž potrebujeme 2. miesto), stará futbalová múdrosť hovorí, že pravda leží na ihrisku. Tam ju nájdeme aj v Trnave a ako ju uchopíme, tak to celé naše snaženie dopadne.

HLAS PO ZÁPASE

PETER KOPÚŇ (tréner Slovenska): „Budem veľmi stručný: stačilo im prísť dvakrát pred našu bránu, dali dva góly a vyhrali...“

DRUHÝ ZÁPAS 2. SKUPINY: Fínsko – Rumunsko 6:0 (3:0, góly: 30. a 41. Sallstömová, 36. Ollingová, 72. Koivistová, 84. Seveniusová, 86. Hartikainenová.