BRATISLAVA (SFZ) – Hoci to nechcela, po tom, ako úspešne zvládla aj záverečnú skúšku počas štúdia trénerskej UEFA Pro licencie, stala sa z nej vo futbalových kruhoch téma. Je totiž prvá žena, ktorá u nás dosiahla najvyššiu trénerskú odbornosť, má na to diplom. Natália Látal Mackovičová hovorí o sebe, škole, ženskom futbale aj o budúcnosti.

Nebáli ste sa šliapnuť do hlbokej trénerskej vody? Lebo štúdium UEFA Pro licencie v teoretickej futbalovej rovine môže brať niekto ako skok do Mariánskej priekopy.
„Nemala som strach, cítila som skôr rešpekt. Svojou podstatou je to ozajstná škola, vzdelávania, naberanie poznatkov a na záver skúška, koľko toho som sa naučila a zároveň test toho, čo stále neviem...”
A teraz to povedzte menej kvetnato.
(smiech) „Dobre. Po ukončení školy som ihneď skočila do pracovného života, kde futbal bol stále mojou dôležitou súčasťou. Medzičasom sa mi narodili dve krásne deti a nastali dve prestávky od futbalového trénerského života. A ako všetci vieme futbal sa vyvíja a veľmi rýchlo, preto som potrebovala zachytiť nové trendy vo futbale. A posunúť sa dopredu s mojimi poznatkami.“
Lenže vy ste nepotrebovali na prácu trénerky v ženskom futbale najvyššiu odbornú licenciu, čo vás podnietilo k tomu, aby ste šli do tohto náročného kurzu?
„Až bytostná potreba po aktuálnych vedomostiach na najvyššej úrovni. Ak to malo byť trénerstvo, potrebovala som podniknúť  dôležitý krok - prihlásiť sa na štúdium UEFA Pro licencie. Lebo ja som typ človeka, ktorý ak niečo robí, snaží sa to robiť čo najlepšie. Preto nabratie vedomostí a skúseností som vnímala ako kľúčové. Nebolo to rozhodnutie zo dňa na deň, ale premýšľala som nad tým asi dva roky.“ 
Čo vás hnalo počas dvoch rokov štúdia dopredu?
„Neviem si predstaviť, že by som niečo nedotiahla do konca. Samozrejme, stane sa to, ale len ak už okolnosti naozaj nedokážem ovplyvniť. Ak je to stále v mojich rukách, snažím sa to pevne držať, nepustiť a dokončiť do úspešného konca.“ 

TRÉNERSKY VZOR MOURINHO

To znie ako vyznanie lásky trénerskej profesii. Vždy ste chceli robiť futbalovú trénerku?
„Ako hráčka som mala tendenciu usmerňovať  svoje spoluhráčky. Neprerušujte ma, hej, liezla som tým občas spoluhráčkam na nervy, lebo som stále vydávala pokyny, usmerňovala ich, riadila. Po určitom čase ma to začalo viac ťahať k ľuďom z realizačného tímu. Už počas FTVŠ som pôsobila vo Venglošovej akadémii, bola som asistentkou pri tíme do 17 rokov. Hrali v ňom vtedy napríklad vnuk starého pána Michal, dnes robí na zväze na medzimnárodnom úseku, Marek Uhrin, teraz asistent trénera žien v Sparte Praha a ďalší zaujímaví chalani. Vnímala som, že takáto práca ma napĺňa, že by som to chcela robiť naplno, len vtedy ešte nebolo jasné, ako na to.“
Trénovanie ako džob snov?
„Po skončení školy som si hľadala robotu a pri pracovných pohovoroch som si vždy kládla jednu podmienku: aby som mohla skončiť do 15.00, lebo o 15.30 som mávala tréning... Ľudia okolo mňa si ťukali si na čelo, či som sa zbláznila, že takú požiadavku si ako uchádzač predsa nemôžem dať, ale pre mňa to bolo jasné. Chcela som si nájsť také zamestnanie, v ktorom urobím všetko, čo treba a po práci sa môžem s čistým svedomím venovať futbalu.“
Už ste si vytvorili vlastnú trénerskú filozofiu?
„Áno. Prepáčte, ale tu a teraz ju nebudem nahlas definovať.“
Dobre, takže inak: aký futbal sa vám páči? 
„Aktívny, útočný. A víťazný. Som silne súťaživý typ.“ (úprimný dôraz v hlase)
Koho z trénerov ste považovali za váš vzor?
„Josého Mourinha. Skvelý stratég, taktik, futbalový pragmatik so širokou škálou pre súpera prekvapivých rozhodnutí. Fascinovala ma jeho práca s tímom, ako stál za svojimi hráčmi.“
Je podľa vás dôležité, aby mal tréner za sebou hráčsku minulosť?
„Nie je to podmienka úspechu. Nepochybne je to plus, pretože vie vnímať pocity hráčov v kritických situáciách, keďže si tým sám prešiel v rovnakých kopačkách.“

ZO ŽENSKÉHO FUTBALU NEODÍDEM 

Mali ste počas štúdia UEFA Pro takú krízu, že ste zvažovali ukončiť ho predčasne?
„Stalo sa. Nie som žiadna hrdinka, som normálna žena, ktorá má robotu, rodinu a futbal. Keď sa povinnosti nakopili, keď som sa aj pre okolnosti koronapandémie dostala pod hrozný tlak a mala som pocit, že mi to nielen prerástlo cez hlavu, ale že ma všetky tie úlohy a záväzky zavalia a zvalcujú, tak vtedy som sa ocitla v hlbokej študijnej kríze.“
Čo pomohlo?
„Vôľa a viera, že robím správnu vec. A manžel. A uchopenie vlastného života, ako ďalej.“
Plakali ste pre futbal?
„Iste, ale to nebol prejav slabosti. Aj dianie vo futbale ma vie dojať až k slzám. A plačem i vtedy, keď som bezmocná voči krivde.“
Myslel som si, že tá otázka nepadne, ale pasuje sem práve teraz: trúfli by ste si viesť mužský tím?
„Nič originálne, dostala som ju na skúškach aj od novinára. Predstaviť si to viem a viem, že by ma to aj bavilo, napĺňalo. Poviem to isté, čo som povedala pár minút po tom, ako som absolvovala skúšky na UEFA Pro, že všetko, čo som sa naučilo, čo viem, ponúknem ženskému futbalu, to je pre mňa dôležité. Chcem, aby sa ženskému futbalu u nás darilo, chcem mu aj ja pomôcť, tak predsa z neho neodídem.“
Myslíte si, že sa podarí zmeniť stále väčšinový názor, že dobrý futbal nie je pre ženy?
„Verím, že možné to je. Nie je to však ľahké, kľúčový je osobný kontakt človeka so ženským futbalom, futbalistkami, ľuďmi z prostredia ženského futbalu. Spoza počítača ťukaním do klávesnice či prepínaním ovládača televízora nikto pohľad na ženský futbal nezmení, v dobrom ani v zlom.“
Hráte lepšie futbal alebo lepšie varíte?
„Počas pandémie som sa zdokonalila vo varení (smiech). A hrám dobre futbal!“
Čo by ste si dali do osobnej vizitky z kuchárskeho a čo z futbalového umenia?
„Paradajkovú polievku, tvrdí manžel. Prehľad v hre a usmerňovanie hry, tvrdím ja.“
Trúfli by ste si povedať meno najlepšej slovenskej futbalistky od roku 1993?
„Nevyhýbam sa odpovedi, ani nebudem diplomatka, áno, poviem jedno meno.“
Sem s ním.
„Dominika Škorvánková. Vždy mala drajv nielen na ihrisku, je to profík a skvelý človek. Presadila sa v Európe, nestratila sa  ani v Bayerne, môžeme sa ňou pýšiť kdekoľvek.“
Dosiahli ste jeden profesijný vrchol, čo ďalej?
„Dostala som nedávno jednu radu, ktorej sa odvtedy snažím držať: nehovor všetko nahlas. Mám svoje ciele, krátkodobé, strednodobé aj dlhodobé, do nich patrí napríklad trénerský angažmán v zahraničí, a čo má prísť, príde. Rada sa s vami o tom potom porozprávam.“

Platí, veľa šťastia.