PRAHA/BRATISLAVA (SFZ) – „Za úspech, ktorý nikto nečakal,“ znie odôvodnenie predsedu Senátu Parlamentu ČR na udelenie striebornej pamätnej medaile pri príležitosti Dňa českej štátnosti okrem iných ocenených aj dvom Slovákom, Adolfovi Schererovi a Jozefovi Štibrányimu. Futbalistom, ktorí pred 60 rokmi patrili do mužstva Československa, finalistu svetového šampionátu v Čile 1962.

Spolu s nimi si prevzali medailu a sprievodný diplom aj traja poslední českí žijúci členovia Vytlačilovho mužstva Václav Mašek, Josef Jelínek a Jan Lála. Vo Valdštejnskom paláci odovzdával ocenenie predseda tohto orgánu Miloš Vystrčil.

Ocenených bolo v tomto roku devätnásť, vzhľadom na resty z minulých dvoch rokov, keď covidová pandémia znemožnila takéto slávnostné odovzdávanie ocenení, zišlo sa teraz na pódiu viac ako päť desiatok ocenených z radov vedcov, umelcov, športovcov a ďalších oblastí, ktorí vo svojom živote dosiahli niečo výnimočné (napríklad aj slovenský spevák Pavol Habera).

Kým Jozef „Vasil“ Štibrányi  si v sprievode vnuka Mateja v Prahe striebornú medailu osobne prevzal, Adolfa Scherera zastúpila vnučka Karin. „Dedo bol týmto ocenením hlboko poctený. Veľmi ho mrzelo, že nemohol z Francúzska pricestovať, ale zdravotný stav mu to nedovolil,“povedala nositeľka slávneho futbalového mena. „Sľúbila som mu, že mu medailu domov do Saint Gilles priveziem. Chystám sa za ním vo februári, takže ešte chvíľu mu budem medailu opatrovať.“

Jozef Štibrányi neskrýval aj s odstupom pár dní obrovskú radosť z pozvánky aj z ocenenia. „Viete si predstaviť, ako ma to zasiahlo, keď ja, ktorý rozprávame v jednom kuse aj keď spím, som naraz stratil reč? Ešte i vtedy, keď vnuk chystal moje krátke video, ktoré sme dopredu posielali organizátorom podujatia do Prahy, som sa pomalšie rozbiehal. Štátne vyznamenanie nám udelili...“ z populárneho Vasila sa zato teraz slová liali ako voda v Studenovodskom vodopáde.

Slovenská štvorčlenná minivýprava – dvaja Schererovci a dvaja Štibrányiovci – sa zišla až na mieste. „Perfektná organizácia, zo stanice nás limuzína odviezla do hotela na krok od českého senátu. Ešte pred slávnosťou bola autogramiáda, vo veľkej sále boli desiatky pozvaných, ktorí si prišli pre podpis... Ešte teraz mám husiu kožu,“ autor pamätného gólu Španielsku na onom šampionáte kvetnato opisoval priebeh celého nezabudnuteľného dňa.

„Bola som prostredníkom medzi Francúzskom a Prahou, keďže vzdialenosť násobila aj jazyková bariéra pri komunikácii so Schererovskou famíliou. Bolo totiž potrebné natočiť dedov medailónik, ktorý sa potom pri ceremónii premietal v sále, organizátori potrebovali  aj zopár fotografií,“ doplnila Karin. Priznala ešte, že mala obrovskú trému, čo zasa „Vasila“ na míle obišlo.

Atmosfére pomohla absolútna bezprostrednosť strieborných futbalových „Čiľanov.“ Popísala ju Karin Schererová. „Bol to zážitok s nimi sedieť pri jednom stole, počúvať ich osobné zážitky, nezabudnuteľné historky a vidieť, akí sú šťastní, že sa opäť vidia. Možno hodinu sme sa rozprávali, ale nielen o futbale, no aj o ich životoch. Sú to naozaj skvelí ľudia, plní elánu a humoru. Priamo od stola sme sa cez videohovor spojili s dedom v St. Gilles, aby mohol svojich bývalých spoluhráčov  aspoň takto pozdraviť. Bolo veselo.“ 

Samotný akt oceňovania pozvaných sa začal podvečer o 17. hodine v Hlavnej sále Valdštejnského paláca. Po štátnej hymne a príhovore predsedu Senátu Parlamentu ČR ocenili hostí. „Páni futbalisti  a ja s nimi sme šli pre vyznamenanie spoločne. Bolo to dojemné, počas predávania medailí púšťali na obrazovke predtočené medailóny ocenených. Zrazu mi bolo veľmi smutno,“ dojatie Karin Schererovej bolo nefalšované. „Vo chvíli, keď som videla dedovo video, priala som si, aby stál na mojom mieste. Bolo mi ľúto, že tam so svojimi „chlapcami “ nestojí on. A potom zožali od prítomných velikánsky aplauz, dojatie v sále bolo obrovské.“

Šibal Štibrányi zahnal slzy dojatia z očí rozprávaním, ako vo svojom veku (82 rokov) rozdalo niekoľko desiatok podpisových kartičiek so svojou fotografiou. „K tomu som mal dlhé sólo pri rozprávaní, isteže aj o tom, ako sme fungovali vo Viňa del Mar. Je to šesťdesiat rokov, ale nezabudnem nikdy,“ a spustil kolotoč spomienok na budovu, v ktorej bývali čs. reprezentanti v izbách s dvoma i tromi posteľami tam v čilských horách. „Na zábavu sme mali biliardový stôl a gramofón s piatimi platňami Billa Haleya, tie sa púšťali dokola. Aby som nezabudol, bol tam aj krb,“ a smiech a smiech a smiech.

Štibrányi zvážnel pri inej téme, ktorá už skutočne nebola vtipná. „Pred šiestimi rokmi mi k starobnému dôchodku priznali aj športový. K 430 eurám pridali 170, aby som neprekročil magickú hranicu 600 eur. Odvtedy sa mi starobný valorizoval a športový úmerne k tomu znižoval. V tejto chvíli je to 19 eur a nejaké centy...“ v kontexte striebornej medaily od českého senátu je táto skutočnosť ako...čo vlastne? Ako to výstižne nazvať?!

„U nás v rodine všetci vieme, že Dolfi bol skvelý futbalista, výborný strelec  a jeden z najlepších československých útočníkov v histórii. Jeho kariéra bola pestrá, napokon taký bol aj jeho život. Vzhľadom na to, že emigroval, som si ho ako deda veľmi neužila, najskôr som sa veľa informácií o ňom dozvedela sprostredkovane. Až neskôr mi mohol on sám všetko porozprávať a tak, ako je mu vlastné. Kvetnato, s humorom. Do Francúzska za ním som začala chodiť asi od mojich šestnástich rokov, postupne som spoznala, kto je Adolf Scherer,“ rozrozprávala sa Karin, vnučka slávneho deda.

Pravdou je, že vo futbalovom prostredí sa meno Scherer objavuje už len v súvislosti s históriou. „Synovia, vnuci ani pravnuci na futbalové kroky Dolfiho nenadviazali. Síce všetci v mládežníckych kategóriách hrali, ale ďaleko to nedotiahli, uchytili sa v iných odvetviach.“

O to väčšiu cenu má strieborná medaila. Tá z Čile samozrejme a teraz aj tá z Prahy.