BRATISLAVA (SFZ) - Po ukočení pôsobenia Martina Škrtela v slovenskej reprezentácii sa stal Denis Vavro prvou voľbou trénera Pavla Hapala k defenzívnej stálici Milanovi Škriniarovi. Dvadsaťtriročný stopér doposiaľ nechýbal v kvalifikácii ME 2020 na trávniku ani minútu a je veľký predpoklad, že bude naďalej súčasť základnej zostavy. Najmä ak sa rýchlo udomácni v zostave tradičného účastníka Serie A Lazia Rím, kam prestúpil v lete z FC Kodaň.

Rok 2019 je pre vás zatiaľ osudový. Debut v slovenskej reprezentácii, prestup do špičkového klubu zo Serie A. Vnímate to rovnako?
“Ešte k tomu treba pripočítať titul v Dánsku. To bola pravá čerešnička na torte. Dá sa povedať, že ma to teší viac ako prestup. Predsa vyhrať ligu je niečo výnimočné, iné ako ísť niekam, kde som ešte nič nedokázal. Navyše, nech si vraví kto chce, čo chce, dánska súťaž nie je jednoduchá. Kto ju hral, vie. Tento rok sa však pre mňa všetko začalo marcovým prvým zápasom za slovenskú reprezentáciu, to je pravda. Potom sa už k tomu všetko ostatné pomaličky nabaľovalo.“
Vráťme sa v čase k tomu, keď malý Denis začal veriť, že by z neho mohol byť reprezentant a profesionálny futbalista hrajúci v Taliansku. Pamätáte sa na to?
“Pamätám si to veľmi dobre. Keď som bol v Žiline, rozprávali sme sa s trénerom Adriánom Guľom, ako budeme spolupracovať a ako to bude medzi nami fungovať. Nastavili sme si postupné ciele. Najskôr titul v Žiline, potom prestup do zahraničia a vrcholom mala byť reprezentácia. Presne tak som k tomu pristúpil. Guľa mi dodal extra motiváciu, keď zdôraznil, že ďalší cieľ musí byť, aby som hrával pred plnými tribúnami. Som rád, že sa všetko vyplnilo.“
Ešte predtým ste však museli prejsť dlhú cestu. Začala sa tým, že ste z Partizánskeho odišli do žilinskej akadémie. Báli ste sa, ako to zvládnete bez najbližších po svojom boku?
“Bolo ťažké odísť od rodičov, pretože som bol vo veku, keď som bol na nich závislý. Mal som 15 rokov, skončil som základnú školu, zmeniť prostredie takým radikálnym spôsobom bolo náročné. Rýchlo som sa však v Žiline udomácnil a keď som potom šiel na pár dní domov, vždy som sa tešil späť za chlapcami či vychovávateľmi z internátu.“
Kto vás v tom čase najviac formoval? S kým ste si boli blízki?
“Najmä so spoluhráčmi, s ktorými sme sa neskôr dostali do A-mužstva. Mám na mysli Milana Škriniara, Martina Králika či neskôr Mira Káčera. S ním vychádzam najlepšie zo všetkých, neustále sme v kontakte a navzájom sa podporujeme. Rozumel som si však aj s ďalšími chalanmi a trénermi, ktorí mi dôverovali.“
Riaditeľ Akadémie MŠK Žilina Jaroslav Bačík sa o vás zmienil ako o jednom z najväčších rebelov jej doterajšej histórie. Prezraďte, prečo si to o vás myslí?
“Mal som vtedy zlý rok... Chcel som všetko skúsiť, zábavu a tak podobne. Nebudem to teraz úplne dopodrobna rozoberať. Priznávam však, že z titulu v sedemnástke mi „uletela“ hlava a dokonca ma vtedy vyhodili z akadémie. Pochopil som však, že sa musím spamätať. Buď začnem brať futbal vážne a budem sa mu venovať naplno, alebo musím skončiť so športom a začať pracovať.“
Ako vám to išlo v škole? Zvládali ste ju v pohode alebo ste „preliezali“ a všetok čas a energiu ste venovali futbalu?
“Škola mi nikdy nešla. Aj s rodičmi som si povedal, že sa vrhnem na futbal. Keď som bol už v áčku Žiliny, bolo náročné skĺbiť učenie aj povinnosti profesionála. Inak povedané, stavil som všetko na jednu kartu. Povedal som si buď – alebo. Boli takí, čo sa rozhodli inak, venovali sa viac škole. Aj mne veľa ľudí prízvukovalo, aby som sa učil, že je to veľmi dôležité. Ja som si však povedal, že školu si môžem dorobiť aj neskôr. Vyhral u mňa futbal a som nesmierne rád, že mi toto moje rozhodnutie vyšlo a prinieslo ovocie.“
Dôležitá etapa vášho žilinského pôsobenia prišla v roku 2013, keď ste dostali najskôr šancu v A-mužstve a potom sa stal hlavným trénerom Adrián Guľa. Ako si spomínate na toto obdobie?
“Guľa je prvý tréner, ktorý mi dal väčšiu šancu v áčku. Ako som spomínal, on ma motivoval a posúval ďalej. Keby niet jeho, nie som tam, kde som. Na ihrisku aj mimo neho mi ukázal správnu cestu a ja som ňou už len šiel.“
V prvých dvoch sezónach pod jeho vedením ste však ešte nemali výraznú minutáž, tá prišla až neskôr. Boli ste dostatočne trpezlivý alebo ste aj vypenili, že by ste chceli hrávať viac?
“Aj o tomto sme sa s trénerom Guľom často bavili. Hovoril mi, že môj čas príde. Že som stále ešte mladý, aby som nevešal nehazardoval s potenciálom, ktorý vo mne je. Aj na základe týchto slov som si povedal, že budem trpezlivý a počkám si na to, čo príde. Ale prakticky mi nič iné ani nezostávalo. Moja šanca potom naozaj prišla.“
Je symbolické, že ste v slovenskej reprezentácii debutovali po boku kamaráta Milana Škriniara, s ktorým ste predtým vytvorili stopérsku dvojičku v Žiline?
“Je úžasné, že som si mohol s Miňom opäť zahrať, navyše v slovenskom národnom tíme pri mojom debute. Je to špičkový hráč, ktorý na sebe veľmi tvrdo pracoval. Rovnako prešiel tŕnistou a kľukatou cestou, od hosťovania v Zlatých Moravciach až po pôsobenie v milánskom Interi. Aj on kedysi povedal áno futbalu, postupne išiel za svojimi snami a tiež mu to vyšlo.“
“Bude práve marcový zápas proti Maďarsku - aj preto, že bol víťazný - pre vás ten, na ktorý nikdy nezabudnete?
“Nepochybne. Bol to pre mňa dôležitý krok, ktorý ma nakopol k ďalším métam. Po ňom som si mohol povedať: áno, dá sa to zvládnuť, aj v takom mladom veku. Stále mám len 23, takže pre mňa nie je jednoduché nastupovať po boku takých skúsených a kvalitných hráčov ako Marek Hamšík či Juraj Kucka. Navyše, v čase debutu som hrával len v „podpriemernej dánskej lige,“ ako okolo mňa mnohí hovorili. Dopadlo to však úžasne a motivovalo ma to do ďalšej práce. Neustále sa chcem posúvať dopredu, aby som bol lepší a lepší.“
V národných farbách ste už od výberu do 16 rokov. Nechýbali ste na ME a MS 2013 sedemnásťročných, ani na Eure 2017 hráčov do 21 rokov. Čo vám dalo toto obdobie?
“Veľmi veľa. Bola to etapa ľahká aj ťažká zároveň. Všetci sme boli ešte veľmi mladí, takže sme si zápasy užívali, zároveň v nich však šlo často o veľa, a preto boli náročnejšie ako na klubovej úrovni. Keďže som bol v reprezentácii, niekedy som si myslel, že to už pôjde samé aj v klube. No nebola to pravda. Len drina a mnohokrát odriekanie ma posúvali ďalej. Sám som si vtedy povedal, že to musím zvládnuť, inak nemám vo futbale čo robiť. Pritom napríklad na ME 2013 od nás každý čakal úspech, keďže sme hrali doma. Dokázali sme to, postúpili sme na „svet“, ale bolo to najmä psychicky veľmi ťažké. V reprezentácii to však nikdy a nikde nie je jednoduché. Aj preto som z týchto rokov získal veľa skúseností. Uvedomil som si to napríklad v minulej sezóne počas boja o majstrovský titul v Dánsku. Tam bol ešte väčší tlak, ja som to však už mal zažité a vedel som, ako sa s tým vyrovnať. S tlakom ma naučil robiť aj tréner Guľa. Často mi zdôrazňoval, aby som nevnímal veci okolo, ale vždy sa sústredil iba na súčasnosť alebo blízku budúcnosť.“
Je pre vás výhoda, že seniorskú reprezentáciu vedie Pavel Hapal, ktorý vás mal v dvadsaťjednotke a zobral vás aj na Euro 2017 do Poľska?
“Som rád, že momentálne je pri tíme tréner Hapal. Veľa chalanov ho pozná, takže vedia, čo majú hrať. Je to výborný tréner, ktorý už má veľa za sebou. Rozumieme si, ľudsky aj na ihrisku.“
Na spomenutom európskom šampionáte ste nepatrili do prvovýberovej stopérskej dvojice, popri Škriniarovi hrával Branislav Niňaj. Teraz ste však v áčku vedľa Škriniara vy. Čomu to pripisujete?
“Mojej práci. Tomu, že som sa nevzdal, hoci som v Poľsku neodohral ani minútu. Nepovažoval som však moju kariéru za stratenú. Naopak, ďalej som pracoval a výsledok sa dostavil. Keby to bolo naopak, že by som hral vtedy v dvadsaťjednotke a teraz v áčku nie, nebolo by to dobré. Nechcem nič meniť, všetko má svoj význam. Sústredím sa len na jedno, dobre sa pripraviť na každý nasledujúci zápas.“
Pomohol vám prestup do Lazia Rím zvýšiť sebavedomie? Môžeme sa v drese slovenskej reprezentácie od vás tešiť na dominantnejšie a istejšie výkony?
“Isto mi to dá veľa. Vidíme, čo to dalo Miňovi Škriniarovi. Cítim na sebe, že je to niečo úplne iné ako v Dánsku. Obrovský rozdiel. Takú prípravu ako v Taliansku som veru ešte nezažil.“
Kvalifikáciu o Euro 2020 rozbehlo Slovensko dvoma víťazstvami a jednou prehrou. Bude takýto úvod stačiť na postup na šampionát?
“Uvidíme, pôjdeme postupne od zápasu k zápasu, nepozeráme sa ďalej. Budeme sa snažiť vyhrať najbližší duel, trnavský s Chorvátskom. Nemôžeme hovoriť, že ideme vyhrať oba septembrové zápasy, to by nám mohlo uškodiť. Pripravíme sa na prvý, to je náš cieľ. Hráme doma, pred vlastnými fanúšikmi. Verím, že to bude naša veľká výhoda.“
Tešíte sa na najbližšie vystúpenie proti Chorvátsku aj preto, že bude vaše ešte len druhé domáce v A-mužstve Slovenska?
“Jasné. Počas letnej prípravy som mal v Laziu spoluhráča Chorváta, Milana Badelja (odišiel na hosťovanie do Fiorentiny, pozn. autora), s ktorým sme sa neustále podpichovali. On hovoril, že vyhrajú 3:0, ja som kontroval rovnakým výsledkom v náš prospech. Verím, že pravdu som mal ja.“
Vicemajstri sveta sú veľké lákadlo pre fanúšikov a obrovská motivácia pre hráčov. Ako to vnímate vy?
“Vieme, že bude „plný dom,“ ľudia nás poženú vpred rovnako ako proti Maďarsku. Chorváti majú špičkových hráčov, hrajúcich v skvelých kluboch, s ktorými vyhrali už asi milión trofejí. My sa ich však rozhodne nebojíme a veríme vo víťazstvo.“
Sledovali ste ich vystúpenie vlani v Rusku? V čom sú najsilnejší a kde by, naopak, mohli byť zraniteľní?
“Sledoval som ich najmä v poslednom kvalifikačnom vystúpení proti Walesu. Sú nepríjemní v krídelných priestoroch a celkovo v útočnej fáze. Musíme si dať veľký pozor. Potrápil ich však aj Azerbajdžan, prehrali s Maďarskom. Každý tím je zdolateľný, aj taký, v ktorom hrajú Cristiano Ronaldo či Lionel Messi. Spomínam si, ako nám na Eure 2017 nikto neveril v zápase so silným domácim Poľskom, no my sme vyhrali 2:1. Niečo podobné chceme predviesť aj teraz.“

Narodil sa 10. apríla 1996 v Partizánskom, kde aj začínal s futbalom. Hráva na pozícii stopéra. V pätnástich rokoch odišiel do Akadémie MŠK Žilina. V žlto-zelenom drese absolvoval v apríli 2013 debut v najvyššej súťaži. V sezónach 2015/16 a 2016/17 patril k členom žilinskej základnej zostavy, v druhom spomenutom ročníku oslavoval zisk majstrovského titulu. Celkovo odohral za MŠK 74 ligových duelov, v ktorých strelil osem gólov. Ďalších dvadsať duelov a dva presné zásahy pridal v pohárových duelov na domácej aj medzinárodnej scéne. V auguste 2017 podpísal päťročný kontrakt s úradujúcim dánskym šampiónom FC Kodaň, s ktorým oslavoval v sezóne 2018/19 majstrovský titul. V júli tohto roka sa stal za 11 miliónov eur hráčom Lazia Rím, s ktorým podpísal päťročnú zmluvu.

V reprezentačných tímoch figuroval pravidelne od výberu do 16 rokov. V roku 2013 nechýbal v drese Slovenska na domácom európskom šampionáte sedemnásťročných, neskôr bol v rovnakej kategórii súčasťou mužstva na MS 2013. Cez devätnástku prešiel do dvadsaťjednotky, s ktorou bol na ME 2017 v Poľsku, hoci nenastúpil ani na minútu. V ďalšom kvalifikačnom cykle bol už kapitánom výberu do 21 rokov. Oficiálny debut za A-mužstvo Slovenska zaznamenal v marci tohto roka a v stopérskej dvojici s Milanom Škriniarom prispel k dôležitému víťazstvu nad Maďarskom v úvode kvalifikácie ME 2020. Dovedna má za seniorskú reprezentáciu na konte tri duely, bez streleného gólu. Za rok 2017 získal Cenu Petra Dubovského pre najlepšieho slovenského futbalistu do 21 rokov.