BRATISLAVA (SFZ) - Rodák z Wolfsburgu má len slovenské občianstvo, jeho materčinou je slovenčina. O tri mesiace bude mať osemnásť a ako povedal, potom bude čas zistiť si, čo mu zákony dovolia s prijatím trebárs aj nemeckého pasu.
Okoliu na Slovensku robí problémy „c“ v jeho mene, mnohí a  takmer všade mu píšu Patricka bez toho písmena, v krajine jeho narodenia je však samozrejmá takáto podoba. “Ešte zábavnejšie to mal mladší brat Alex. Keďže v nemeckom prostredí je to aj dievčenské meno, museli mu dať rodičia druhé meno, takže je Alex Thomas.“
Tretiak na športovom gymnáziu v Trnave, člen kádra reprezentačnej osemnástky Patrick Karhan.

Aké ťažké je vo futbale niesť meno Karhan?
“Nie je to ľahké. Od jeho nositeľa sa vždy očakávajú maximálne výkony, stopercentný prístup. Druhá vec je, že mnohí si myslia, že práve to meno mi pomohlo dostať sa tam, kde som. Že mám futbalovú protekciu. Samozrejme, že to tak nie je! Takže cítim na sebe tlak aj pre meno, ktoré nosím, a snažím sa s tým všetkým vyrovnať najlepšie, ako sa dá.“

V čom sa podobáte na otca?
“Na ihrisku prihrávkou. Inak sa snažím vydať zo seba vždy maximum, ako to bolo vlastné jemu, urobiť všetko pre úspech mužstva, tak ako to robil celú kariéru on. Výškovo som ho prerástol, meriam 185 centimetrov a žartíky si zo mňa robí pre veľkosť nohy.“

Niekde to komentoval, že potom už nasledujú plutvy...
“Veď práve, nosím obuv číslo 47. Väčšie číslo ako má otec.“

Videli ste otca hrať?
“Áno, keď hrával za Mainz, chodili sme s mamou aj bratom na každý zápas. Lenže my sme boli s Alexom fakt malí, vnímali sme to ako deti. Ak by sme mali o tri-štyri roky viac, bol by to ešte väčší futbalový zážitok. Bundesliga je skvelá súťaž a otec v nej mal svoje pevné miesto.“

Na Slovensko sa Karhanovci vrátili, keď ste mali sedem rokov, ako sa vám vyrastalo v nemeckom prostredí?
“Keď sme bývali v dedinke Wallertheim, bola to paráda, mne sa tam veľmi páčilo. Všetci sme sa poznali, je tam ani nie 2000 obyvateľov a nikto neriešil, kto je Karhan a že hrá bundesligu. Po návrate do Trnavy sme sa stretli aj so zlými vlastnosťami Slovákov, so závisťou, zlobou. Teda u niektorých ľudí... Ale postupne toto vymizlo, sú to roky a už sme doma zas na Slovensku.“

Je futbal najčastejšia téma vašich debát s otcom?
“Asi áno. I keď sa rozprávame aj o inom. Sme otec a syn (úsmev).“

Akú najlepšiu radu do futbalu vám dal?
“Ťažká otázka (dlhé premýšľanie). Zatiaľ by som nepovedal, že to bola jedna rada, pretože mi radí komplexne. Keď pozeráme spolu zápas, komentuje počínanie hráča na mojom poste, čo mohol či mal urobiť inak, lepšie, aby som si to všimol. Ja sa to potom snažím urobiť, keď trénujem či hrám.“

Tlačil vás otec do futbalu?
“Keďže vie, akú majú Karhanovci tvrdú hlavu a že nemá význam nás s bratom do ničoho tlačiť, nechal to na nás. Lenže pre nás vlastne iná možnosť ako futbal ani nebola.“

Zaregistrovali ste, že keď ste dostali pozvánku do reprezentačnej sedemnástky, bolo na nej aj meno Róberta Tomascheka, niekdajšieho spoluhráča vášho otca v národnom tíme?
”Jasné, ale ku mne sa správal on aj ďalší z realizačného tímu ako ku každému inému spoluhráčovi. Pravidlá sú dané a platia pre všetkých, nech sa voláte hocijako, trebárs Ujlaky, Demitra, Belaník či Karhan, lebo všetci sme synovia bývalých reprezentantov. Zišli sme sa v kádri reprezentácie, momentálne vekom patríme do osemnástky, s Marekom Ujlakym sa dosť rozprávame, veď sme spoluhráči zo Spartaka. Vieme, že naši otcovia boli veľkí kamaráti, prešli si obdobím „veľkej Trnavy“ z konca 90. rokov, že rok 1997 je večne živá téma niekoľkých trnavských generácií...“

Takže aj tému báječného trnavského futbalového fanúšika ste preberali?
“Často, mnohokrát. Fanúšikovia chýbajú nielen Spartaku, ale celému futbalu, všade. Som presvedčený, že naposledy doma proti Žiline by ich bolo aspoň desaťtisíc a boli by naším dvanástym hráčom na tribúne. Ale ja ešte k tomu veľa nemôžem hovoriť, do kádra áčka Trnavy len nakúkam.“

Všimli si vás i zostavovatelia nemeckých mládežníckych reprezentácií?
“Neviem o ničom, nikto ma nekontaktoval.“
Viete, koľkokrát otec reprezentoval Slovensko?
”Samozrejme, 107-krát! Viete, to ma motivuje. Ak by som sa raz dostal do reprezentačného áčka, čo najviac sa v počte štartov otcovi priblížiť... Dobehnúť ho. Alebo predbehnúť? (široký úsmev).
A zahrať si bundesligu?
“To je moja túžba. Som fanúšik Bayernu, ale v ktoromkoľvek klube by sa mi to páčilo. Otec hral vo Wolfsburgu a Mainzi a aká paráda to bola.“
Ozaj, chytilo vás aj rybárčenie podľa vzoru otec?
“Tomu sa nedalo vyhnúť (smiech). Počas prvej vlny pandémie sme chodili aj štyrikrát do týždňa na ryby. Podaril sa aj parádny úlovok, kaprík mal tých 88 centimetrov, to sme zmerali.“