BRATISLAVA (SFZ) – V piatok večer potvrdil jeden z jeho futbalových priateľov Ján Medviď smutný chýr: “Urban, Foni Urban, už za nami nepríde.“

Priskoro stratil otca, pripútal ho k sebe šport, futbal a obyčajný život ho nútil myslieť na mnohých okolo neho, veď mama vdova mala šesť detí, každé muselo prispieť, aby sa rodina uživila. Do jeho nevysokej postavy sa nakopilo toľko sily, toľko pozitívnej energie, toľko húževnatosti a odhodlania, že by z toho mohlo čerpať niekoľko statných chlapov.

Aj keď sa z neho po viacerých zákrutách osudu stal Bratislavčan nielen futbalový, na svoj rodný Kysak nikdy nezabudol a v žiadnej jeho reči – a že ich bolo, pretože ako šikovne prepletal nohami na futbalovom ihrisku, tak kmital aj jazykom – pripomienka jeho kolísky nechýbala. Na požiadanie vysypal ako z rukáva zostavu toho žiackeho tímu, za ktorý v Kysaku hrával ako chlapec, či menoslov všetkých 26 trénerov, ktorí ho počas jeho kariéry viedli.

Najpriamejšou, aj keď nie ľahkou cestu do veľkého futbalu, bol pre neho Slovan Bratislava. Do najvyššej súťaže sa dostal ako 23-ročný a cítil sa v nej ako ryba vo vode dlhých pätnásť rokov. Je hračkou osudu, že sa nikdy nestal majstrom, víťazom ligy.

S menom Antona Urbana (nar. 16. januára 1934) bola, je a navždy bude spojená olympiáda v roku 1964. Strieborná medaila, stupne víťazov, pretože on bol kapitánom československého tímu, on na ne vystúpil, on je na fotografii, ktorá je v archívoch nášho futbalu. “To je pre mňa posvätná spomienka, pretože už len účasť na olympiáde je veľká vec. Ja chlapec z Kysaku.“ 

Vo dvoch ligách má na konte takmer tri stovky zápasov (279 v domácej, 18 v rakúskej za wacker Innsbruck), bol v mužstvách, v ktorých hrávali veľké osobnosti, a on sám sa nikdy nepovažoval za hviezdu. “Pre futbal musíte žiť a ak preň žijete, je vám jedno, čo si myslia iní,“ vyznal sa už v rokoch, keď mal za sebou kariéru hráča, trénera i funkcionára v milovanom Slovane aj ako člen disciplinárnej komisie SFZ. Neskôr bol pilierom Čestnej rady Siene slávy slovenského futbalu, ktorej sa sám stal laureátom.

“Prežil som v živote veľa ťažkých chvíľ a v okamihoch samoty ma drží vedomie, že každý máme svoj osud,“ rozprával so životnou múdrosťou dychtivým poslucháčom niekoľkých generácií.

Svojich trénerov počúval. A potom, keď bol trénerom on, začal sám hovoriť. “Ale musím byť úprimný, dokázal som povedať stotinku tej múdrosti, čo oni, ba možno ani to nie,” vyznal sa. V tomto celkom pravdu nemal, pretože počúvať ho znamenalo pre poslucháčov možnosť obohatiť svoj vlastný život.

Žiaľ, už nám nič nepovie. Držiteľ Ceny fair-play Ivana Chodáka, Ceny Jána Popluhára za celoživotné pôsobenie v súlade s princípmi humanizmu a v duchu fair-play a Zlatého odznaku SFZ odišiel na večnosť v piatok večer.

Bolo nám cťou poznať Vás, vídať Vás, počúvať Vás, bolo nám cťou mapovať Vaše futbalové roky. Anton „Foni“ Urban, nikdy nezabudneme na Vás, výborného futbalistu a skvelého človeka.

Slovenský futbalový zväz vyjadruje najbližším pozostalým hlbokú sústrasť.

Posledná rozlúčka s Antonom Urbanom bude vo štvrtok 11. marca o 12:30 v bratislavskom Krematóriu.