BRATISLAVA (SFZ) – Ešte raz sme ho chceli vyskúšať zo zloženia zostavy žiackej jedenástky ŠK Bratislava, ktorej bol súčasťou. Začínala sa Moze, Buček, Slezák... Lenže tentoraz, stojac v uzimenom bratislavskom Krematóriu, nebolo koho skúšať. Anton Urban sa na túto udičku, ktorú mal tak rád a udivoval ním mnohé generácie svojich futbalových nástupcov, už nechytil. 

Vo štvrtok to bola posledná pozemská rozlúčka s legendou Slovana a slovenského futbalu.
Spomínalo sa. Ján Švehlík na trénera a neskôr spolupracovníka, Tomáš Kuťka, hádzanársky expert par excellence na to, ako jeho, podľa vlastných slov zelené ucho, populárny Foni zobral na stretnutie „tieňového výkonného výboru.“ Tak si hovorila partia skúsených matadorov, ktorí mali dosť poznatkov, dosť vedomostí, dosť šikovnosti a dosť chuti, aby sa vyjadrili ku všetkým starostiam, radostiam a bolestiam sveta, nielen toho futbalového. Stretali sa najprv v legendárnej kaviarni Tulipán, neskôr v Gremiu, naposledy v Lumierovi, persóny sa tiež zvykli obmieňať, ale Foni Urban bol stálica. Sedel tam a ponúkal riešenia aj tých najzložitejších problémov, pretože na všetko mal jasný recept: pravdu a poctivosť. 

Logicky po tom, ako skončil s naháňaním lopty na ihrisku a dirigovaním zverencov z pozície trénera aj obiehaním všetkých možných inštitúcií ako klubový funkcionár, sa na dlhé roky stal členom futbalovej disciplinárky. Tej, ktorej sa hovorilo „Kridlova režparta“ a ktorej siedmi členovia prišli aj vo štvrtok napoludnie do Krematória ešte raz sa s kolegom Urbanom stretnúť. Ten posledný raz... “Jemu to bolo vlastné. V každom videl najmä to dobré, pre aj tých najväčších hriešnikov mal dobré slovo, pochopenie a vieru, že sa polepšia. Hovoril, že vybočiť môže hocikto, dôležité je, aby nestratil správny smer v živote. Pomôcť k tomu mu musíme i my láskavosťou a iba miernym trestom,“ aj po rokoch sa Štefan Kridla usmieval, keď hovoril o svojom blízkom spolupracovníkovi, o ktorom sa vedelo, že je dobrým svedomím disciplinárky. 

V zložitej pandemickej dobe sa na terase bratislavského miesta poslednej rozlúčky zišli okrem rodiny aj blízki a najbližší kamaráti. A ako to býva, so všetkou úctou spomínali s jemným úsmevom na časy spoločné Alexander Vencel, Ján Medviď, Rudolf Janček, Imrich Tóth, Tomáš Černák, otec a syn Kontírovci...

Anton Urban bol dobrým futbalistom, slušným chlapom a napriek nie vždy ľahkému životnému osudu večným optimistom. Smrť mu vzala veľmi skoro otca, priskoro manželku, tragicky staršieho syna a on predsa niesol svoj životný osud statočne až do konca s vierou v pekný nasledujúci deň.

Odišiel potichu vo veku 87 rokov s vedomím, že vždy v ľuďoch vyvolával pohodu a pokoj v duši. Odkazom poslednej rozlúčky s ním je, že navždy takým ostane. Pre každého, kto ho poznal, znamená spomienka na Antona Urbana možnosť zastaviť aspoň na chvíľu čas a pokloniť sa dobrote ozajstného človeka.