BRATISLAVA (SFZ) - Slovenská futbalová reprezentácia dosiahla proti San Marínu dve rekordné víťazstvá v pomere 7:0. Zápas v októbri 2007, na štadióne v Dubnici nad Váhom priniesol kurióznu situáciu, keď hráči San Marína nedovolili brankárovi Kamilovi Čontofalskému zahrávať pokutový kop.

Keď sa Kamilovi Čontofalskému pripomenie zápas so San Marínom, neváha. Udialo sa v ňom niekoľko vecí, na ktoré nezabúda. „Hrali sme v Dubnici, vyhrali sme 7:0, trénerom bol Ján Kocian, mal som na rukáve premiérovo kapitánsku pásku a hráči San Marína ma nepustili k penalte,“ vychŕlil jedným dychom bývalý výborný brankár. Zápas proti európskemu futbalovému trpaslíkovi bol jednoducho na udalosti bohatý. 

Hral sa 13. októbra 2007 v Dubnici nad Váhom v rámci kvalifikácie na Euro 2008. Slovensko vyhralo 7:0 po dvoch góloch Stanislava Šestáka, jednom Mareka Hamšíka, Jána Ďuricu, Martina Škrtela a Mareka Saparu. Pre Hamšíka a Ďuricu to boli prvé reprezentačné góly. Náš stopér skóroval z penalty v 75. minúte, ktorá bola odpískaná za faul naňho, ale ku ktorej sa chystal práve Kamil Čontofalský. Ten prebehol cez celé ihrisko, ale hráči San Marína mu k prístupu k pokutovému kopu bránili lepšie ako svoju šestnástku počas zápasu. „Pokiaľ ide o penaltu, boli sme na tom dohodnutí už pred zápasom. Nakoniec ju kopal Jano Ďurica, a to preto, že mňa k nej hráči San Marína nepustili. Vehementne proti mne vyštartovali a od lopty ma lákali pomaly výhražne. To isté sa predtým stalo Nemcom, keď chcel penaltu kopať ich brankár Jens Lehmann. Takisto ho k nej nepustili. Brali to tak, že je to zosmiešňovanie zo strany súpera, keď penaltu kope gólman. Nakoniec som sa na to vykašľal a už som len sledoval, ako ju Jano Ďurica premenil,“ smial sa i po rokoch Kamil Čontofalský.

Vtedy bol prekvapený a zaskočený. Najmä ideou, že hráči San Marína by vnímali brankárov pokus za zosmiešňovanie ich úrovne. Pritom, pokutové kopy realizovalo množstvo brankárov od nášho Imricha Stacha v 50. a 60. rokoch až po paraguajského Luisa Chilaverta v nedávnej minulosti. „Veď práve! San Maríno je futbalový trpaslík, možno boli na takéto veci háklivejší. Ja som to určite nebral tak, že idem súpera zosmiešniť. Penalty som kopal, keď prešlo na nejaké rozstrely. Ale nestálo mi to za to, aby som sa s niekým handrkoval. Nechápal som ich postoj a úplne najviac ma zaskočilo to, že biely bod bránili vlastnými telami. Nechcel som, aby to prerástlo do nejakého konfliktu, a tak som ustúpil,“ hovorí 45-ročný Kamil Čontofalský.

Pokiaľ ide o kapitánsku pásku, Kamil Čontofalský si ju navliekol pri neúčasti Mareka Mintála a Róberta Vitteka. Bolo to vôbec prvýkrát, čo ju mal v seniorskej reprezentácii. „Na kapitánsku pásku som však bol zvyknutý, pretože som ju nosil aj v Zenite. Keď nebol kapitánom Timoščuk, tak to bol brankár Malafejev alebo ja, podľa toho, kto stál v bráne.“

San Maríno patrí k futbalovým trpaslíkom. V podstate takmer všetko, čo sa takému súperovi podarí, je bonus navyše. Naopak, favorit je v nevďačnej pozícii, že musí. Nepatrí sa zakopnúť. „Je to ťažké. Je to medzištátny zápas, takže sa vždy o niečo hrá. Keď súťažne, tak je to o povinných troch bodoch. Pamätám si, ako sme v Lichtenštajnsku v kvalifikácii na MS 2006 remizovali, a to bol riadny prešľap, keďže sme namiesto troch povinných bodov získali jeden. V prípade San Marína sme nič nepodcenili, dali sme mu 7:0, aj to bolo ešte málo.“ Možno aj preto tréner San Marína Giampaolo Mazza odmietol bez udania dôvodu prísť na pozápasovú tlačovú konferenciu.

Štatistiky zo spomínaného zápasu hovoria o pomere striel 17:2, do priestoru brány „Francúza“, ako znela jeho prezývka, pritom mierila jedna. „Fakt? Nepamätám si na ňu… Nevybavujem si žiadnu. Ale treba si povedať, že proti takému súperovi sa ani nepatrí inkasovať. Takže musíte byť vždy v strehu, dávať pozor, sledovať hru a neustále si opakovať, že koncentrácia musí trvať 90 minút a nič ju nesmie narušiť. Chyby sa vlúdia, ale ako sa hovorí, človek by im nemal ísť naproti.“

Teraz sa Slovensko stretne so San Marínom v rámci prípravy na Euro 2024. Keď sa meno súpera zverejnilo, časť fanúšikov si aj zafrfľala. Málilo sa im. „Neviem, kto sa takto rozhodol, či realizačný tím, alebo niekto iný. Asi však vedeli, na základe čoho sa tak deje. Ale toto by som vôbec neriešil. Wales je vždy kvalitný súper, San Maríno zas môže poslúžiť na vyskúšanie nejakých alternatív hry. Nevidím do hláv ľudí v realizačnom tíme a ani inde, takže to nemôžem celkom zodpovedne posúdiť. Ale mentalita ľudí u nás by mala byť nastavená tak, že sú zvedaví na náš národný tím a nie na súpera. Nech hráte proti komukoľvek, ľudia by mali prísť a podporiť svoj tím.“

Kamil Čontofalský žije v Česku, momentálne pôsobí ako tréner brankárov Mladej Boleslavi. Slovenskú reprezentáciu nemá pod drobnohľadom. „Základné fakty a výsledky viem. Detailne však zápasy slovenskej reprezentácie nesledujem, častejšie vidím český nároďák. Na Eure však budem sledovať všetko, samozrejme, aj slovenský tím.“ Čo hovorí na svojich nástupcov v bráne slovenskej reprezentácie? „Martina Dúbravku i Mareka Rodáka sledujem, sú to kvalitní gólmani. Sú v kluboch z fantastickej ligy, o anglickej Premier League si netreba nič hovoriť. Majú za sebou už niečo odchytané, gólmanov máme dobrých.“

Inak, Premier League „hrozila“ i Kamilovi Čontofalskému. „Mal som do nej ísť dvakrát. Najprv mi to trochu pokazil Petr Čech. Prestúpil zo Sparty za 150 miliónov českých korún a za mňa Everton ponúkal Bohemke len štyridsať. Na rok 2002 to nebolo málo, ale Bohemka ma nepustila, pretože sa jej to zdalo málo. Petr Čech bol merítkom, v Bohemke to vnímali tak, že som bol vtedy lepší ako on alebo minimálne taký on a štyrikrát menšia suma sa jej nepozdávala. Potom som sa zranil a potom som odišiel do Ruska a Zenitu Petrohrad. Keď som bol v Zenite, bol som v hľadáčiku Arsenalu. Do Portugalska sa na mňa prišiel pozrieť aj Arsene Wenger, ale nakoniec z toho nič nebolo.“

Kamil Čontofalský mal výbornú futbalovú kariéru, získal trofeje, aj európske, Zenit bol bohatý klub. Ale Anglicko láka každého. „Už som sa tam videl, anglický manažér mi volal takmer desaťkrát za deň, bralo sa to ako hotová vec. V Bohemke sa už so mnou pomaly lúčili… Bol som krôčik od pekného prestupu. Občas si na to spomeniem a aj sa v duchu opýtam, čo by bolo, keby… Ale to sa už človek nedozvie. Nič však neľutujem. Mal som fakt dobrú kariéru, dvadsať rokov som hral profesionálne futbal, veľa som toho zažil.“ 

V reprezentácii chytal do roku 2009. Slovensko sa potom predstavilo na MS v JAR, teraz sa chystá na tretí európsky šampionát. Kamil Čontofalský bol súčasťou kvalitnej generácie, ale na veľký turnaj sa mu nepodarilo dostať.  „Našim chlapcom nezávidím, ale prajem im to. Je snom každého futbalistu hrať na veľkom turnaji. Áno, mrzí ma, že sa nám to nepodarilo. V kvalifikácii sme za vtedy fantastickým Portugalskom skončili na 2. mieste, keď sme predčili silné Rusko. Ale žreb bol poriadne blbý. V baráži sme dostali Španielsko a už pred úvodným hvizdom prvého zápasu sme boli odsúdení na neúspech. Tlak, ktorý sa na nás vytváral, to bolo niečo príšerné. My sme bojovali o účasť na MS v Nemecku, teraz je tam Euro, takže v tom vidím kus symboliky. Našich chalanov budem sledovať a fandiť im. Dôležitý pre ich sebavedomie bude úvodný vstup proti Belgicku. Aj keby sa nepodaril výsledok, ale herne a výkonom by to bolo dobré, tak by to chlapcov určite nakoplo a sú schopní poraziť Ukrajinu i Rumunsko,“ dodáva Kamil Čontofalský.

Ďalšie informácie v press kite Slovensko - San Maríno na stiahnutie TU.