BRATISLAVA (SFZ) – V deväťdesiatych rokoch bol neprehliadnuteľnou brankárskou persónou medzi žrďami, jedným z mála, ktorí boli súčasťou federálnej reprezentácie Československa pod hlavičkou ČSR a neskôr tiež novovzniknutej slovenskej futbalovej reprezentácie. Baviť sa s ním o futbale je zážitok. Na otázky odpovedá s rovnakou vášňou, s akou nastupoval do zápasov. Reč je o brankárskej legende a dnes trénerovi tímu Internacionálov SR a KLK – Ladislavovi Molnárovi.

V novembri sme si pripomenuli 30. výročie od posledných duelov v histórii československej reprezentácie, doma s Cyprom a v Belgicku. V poslednom domácom zápase v Košiciach ste okúsili reprezentačný debut proti Cyperčanom, v Bruseli siahal tím pod hlavičkou RČS na postup na MS 1994. Nakoniec remíza 0:0 bola v 499. zápase československej reprezentácie konečnou, na šampionát do USA postúpilo domáce Belgicko. Ako si spomínate na túto éru a skutočnosť, že ste boli pri historicky posledných zápasoch bohatej histórie československej futbalovej reprezentácie?

„Už len skutočnosť, že som mohol byť súčasťou tímu, v ktorom hrali tak skvelí hráči, je pre mňa doteraz veľmi vzácna. Tvorili sme spoločný výber, je pravda, že v tom čase prevažovali vo výbere českí hráči, ale aj Slovensko malo svoje zastúpenie a hráči ako Dubovský, Moravčík, Kinder, či Jaro Timko mali v nároďáku svoje miesto. Pre mňa bolo cťou, že som túto éru mohol okúsiť a osud chcel, že keď sa reprezentačná jednotka Peťo Kouba pred zápasom s Cyprom v Košiciach zranil, pripadla reprezentačná premiéra na mňa. Užil som si to, hralo sa V Košiciach, vyhrali sme 3:0 a dodnes mám na tento duel krásne spomienky.“

Československo o niekoľko dní neskôr potrebovalo v Bruseli vyhrať a predĺžilo by si existenciu o účasť na MS 1994. Ako veľmi bolelo vypadnutie po remíze 0:0? K postupu nechýbalo veľa a šampionát mohol byť váš.

„Nechýbalo. Vybavujem si situáciu, keď Jaro Timko pred koncom zápasu nevyužil obrovskú šancu, stačilo ju premeniť, vyhrali by sme 1:0... Veľmi nás to mrzelo a dlho to v nás dožívalo, pretože sme si to ešte mohli spoločne užiť výnimočné chvíle v reprezentácii na mundiale v USA. Nevyšlo to, futbal je neúprosný. Rozhodujú detaily. Nám chýbal k postupu jeden gólik, ale ten sme nedali. Skončil sa tak príbeh Československa a začala éra samostatného Slovenska.“

Pripomeňme si, že v roku 1993 dohrával kvalifikáciu MS 2010 výber pod značkou RČS, hoci v skutočnosti už existovali dva suverénne štáty Česka a Slovenska. Ako sa to prejavilo v kabíne? Vnímali ste túto skutočnosť?

„Nevnímali. Absolútne. Pre nás sa nič nezmenilo. Stretávali sme sa tak ako predtým, neriešili sme otázky rozdelenia Československa, išlo to mimo nás. Mali sme skvelú partiu, užívali sme si to. Čo si pamätám, nepadlo tam o rozdelení štátu alebo o politickom dianí ani slovo.“

Slovensko sa predstavilo premiérovo na vrcholnom podujatí na MS 2010 v Juhoafrickej republike, no už predtým nastupovali v reprezentácii skvelí hráči na čele s Dubovský, Moravčíkom, Kinderom, Szilárdom Némethom, či Ladislavom Molnárom. Prečo sa vašej generácii nepodarilo ani raz dokráčať na záverečný turnaj MS alebo ME?

„Začiatky novodobej futbalovej reprezentácie boli ťažké. Kvalitu sme mali, mali sme skvelého trénera Vengloša, ale všetko bolo pre nás nové. Všetko sme si museli ako nováčik a outsider prešlapať. Aj na diplomatickom poli, aj na ihrisku. Pamätám si na prvý kvalifikačný duel proti Francúzom doma, súper nastúpil s Cantonom, Ginolom. Neskôr sme narazili na silné Španielsko, Juhosláviu. Boli to špičkové, renomované európske tímy. A my? Nováčik, ktorý zbiera skúsenosti. Aj keď sme mali opory Dubovského, Moravčíka, Gloneka, ktorí na medzinárodnej scéne znamenali veľa, celkovo tímu chýbali skúsenosti. Dovolím si dodať, že kostru mužstva tvorili hráči z domácej ligy s veľmi vysokou kvalitou, ktorých dopĺňali legionári. Slovenská liga produkovala v tom čase veľa hráčov na kvalitatívne vysokej úrovni, ale ako som povedal, chýbali nám skúsenosti. Prejavilo sa to najmä v kľúčových zápasoch proti silným súperom, ktoré sme nevedeli dotiahnuť do úspešného konca. Silné tímy nás učili. Akoby nám hovorili niečo v zmysle „zaplaťte školné a počkajte si kým dozrejete a príde váš čas.“

V kvalifikácii o postup na MS 1998 bolo Slovensko dlho v hre o postup v spoločnosti Česka, Španielska a Juhoslávie.

„Česko bolo vicemajstrom Európy, zdolali sme ich 2:1. Španielsko? To nemá zmysel komentovať. Kiko, Raúl, Nadal, Zubizarretta, to boli top hráči sveta. A Juhoslávia predstavovala stále obrovskú silu. Dodnes si pamätám na nebohého Sinišu Mihajloviča a jeho vyrovnávajúci gól v Bratislave na 1:1, v čase, kedy potreboval súper skórovať. To boli tie momenty, kedy mali súperi, aj vďaka skúsenostiam, navrch.“

Prenesme sa do súčasnosti, ste členom tímu Internacionálov SR a KLK, v zápase na v Aya Napa ste boli trénerom nášho tímu proti domácemu výberu. Vnímate pôsobenie v tomto tíme ako predĺženie svojej futbalovej mladosti?

„Jednoznačne. Všetci sa znovu stretávame, mám pocit, že s rovnakými emóciami, vášňou a radosťou z futbalu ako počas aktívnej kariéry. Tvoríme skvelú partiu, rozumieme si na ihrisku aj mimo neho. Myslím si, že môžem povedať aj za ostatných, že vždy sa tešíme na tieto zrazy. Viete, my si ich dnes už vieme užiť. Pre nás sú to výnimočné dni, kedy sme spolu, kedy sa bavíme futbalom a doslova si to spojenie s futbalom plnými dúškami vychutnávame.“

V októbri vycestovali Internacionáli SR a KLK prvýkrát na zápas do zahraničia letecky. Na Cypre ste remizovali 2:2 a vy ste zažili premiéru na trénerskej lavičke. Gratulujeme, ale predsa len sa núka otázka, prečo sa nepostavíte do brány? Veď dajte nám zaspomínať si na brankára Molnára, tak ako ho poznáme.

„Ja to trochu nadľahčím a odpoviem otázkou. „Pane Bože, keď už si mi pridal tie roky a okolnosti pre ktoré už nemôžem chytať, prečo si mi nezobral aj chuť?“ Chuť je obrovská, je veľká. Ale mám po 60-ke a šestnásť rokov profesionálnej brankárskej kariéry zanechalo na mojom tele stopy, ktoré moje telo a najmä kĺby cítia. Nedávno som absolvoval artroskopiu kolena, rôčiky pribúdajú, telo to cíti. Ako som povedal, snaha a chuť by boli, ale hlava povie - Laco, stačilo, skús si to užiť inak. Ja som hrdý na to, že som mohol byť na Cypre trénerom v spoločnosti takýchto skvelých hráčov. Úprimne, takýto mančaft som ešte netrénoval, bol som poctený dôverou po tom, čo tréneri Galis a Petráš absentovali. Česť viesť toto mužstvo pripadla mne a ja si to nesmierne vážim. Cyprus bola taká čerešnička na torte. Celý rok sme boli na víťaznej vlne, počas roka 2023 sme neokúsili prehru a šnúru sme potiahli aj v dejisku zápasu, v mestečku Aya Napa.“

Internacionáli SR a KLK brázdia Slovensko, kam prídete, tam ste vítaní, tam vám ľudia tlieskajú, radi vás vidia. Musí to byť príjemné cítiť rešpekt, možno zadosťučinenie a uznanie fanúšikov, ktorí si vás pamätajú a dávajú vám pocítiť, že stále pre nich veľa znamenáte.

„Kamkoľvek prídeme, sme vítaní s otvorenou náručou, je to tak, ako ste povedali. Veľa dostávame a snažíme sa vyjadriť za to našu vďaku, sme radi, že stále vieme fanúšikom priniesť radosť, potešiť ich výkonmi, debatkou, spoločnými fotkami a novými priateľstvami. Veľakrát príde otec alebo starý otec so synom či vnukom, a povie mu niečo ako toto je ten Molnár, na ktorého som sa chodil pozerať. Sú to krásne pocity, emócie a aj po rokoch to dáva zmysel a ten správny rozmer tomu, čomu sme zasvätili naše životy. Futbalu a jeho posolstvu rozdávať radosť ľuďom.“