KOŠICE (SFZ) - Ak sa vám bude zdať, že je toho na vás veľa, spomeňte si na Martina Leška. Počet prstov na jednej ruke by nám nestačil na to, aby sme zrátali všetky povinnosti, ktorými futbalista v službách Lokomotívy Košice disponuje. Univerzálom musí byť nielen priamo na trávniku, ale aj mimo športového života. Hoci sám žartuje, že zvládať všetko je nemožné, predsa len sa mu to darí. 

Martin, prejdime hneď k štartu vašej kariéry. Začínali ste síce ako hráč, ale postupom času sa z vás stál brankár. Ako k tomu prišlo? 
„Asi ako osemročný som začínal u nás v rodných Valalikoch. Vtedy bolo možné vytvoriť prvú registračku. Ako výber do 15 rokov sme vyhrali prvú triedu. Tréner nám preto vybavil prípravný zápas s vtedajším MFK Košice. Na duel nedorazil brankár, nemal kto chytať. Ujal som sa toho preto ja. Po stretnutí ma napokon oslovil tréner súpera Marek Rodák, či by som nemal záujem si to vyskúšať u nich. Prvé dva roky som v podstate celé víkendy presedel na lavičke. Zlom prišiel, keď som mal 17 rokov. Začal som dostávať viac príležitostí, neskôr prišla pozvánka do reprezentácie a prestup do Žiliny. Pomaly sa to rozbiehalo.“ 

Táto netradičná univerzálnosť vám vydržala až dodnes. Cítite sa lepšie v bránke alebo priamo v poli? 
„Asi mi to je jedno. V bránke cítim väčšiu zodpovednosť. Ak sa niečo pokazí, som tým posledným, kto to môže zachrániť. Pokiaľ to nevyjde, prichádza gól. Baví ma oboje. Bol by som však radšej, pokiaľ by som sa stopercentne venoval len jednému postu. Už počas minulého ročníka som mal byť iba brankárom, no nejako to nevyšlo, keďže sme boli v mužstve pomenej. Nádejne to vyzeralo aj pred touto sezónou, prvé zápasy som odchytal, ale prišli zranenia. Nie je nás až toľko veľa. Zhruba dvanásť hráčov dopĺňajú dorastenci. Vyšlo to teda takto a opäť aj hrávam.“

Aby toho nebolo málo, zvyknete striedať post stopéra s tým na hrote útoku. Nie je náročné sa takto prispôsobovať? 
„Nakoľko som mal príležitosť byť súčasťou ligových mužstiev ako Žilina či Trebišov, systémové a taktické veci ovládam pomerne slušne. Ako hráč sa cítim byť trochu drevený (smiech). Chýba mi technická vyspelosť. Pozične to však uhrám. Napríklad teraz som behom dvoch stretnutí vystriedal všetko. V prvom dueli som začínal ako brankár, ale na druhý polčas som sa presunul na hrot. Ďalší zápas som už celý odohral na pozícii stopéra. Bolo to veselé.“ 

Iniciatíva ohľadom toho, kedy a kde nastúpite prichádza zo strany hlavného trénera? 
„Áno. V nižších súťažiach sme si ešte niekedy mohli vyberať pozície, futbalom sme sa bavili. Teraz je to však výhradne na hlavnom trénerovi. Snažíme sa to brať čo najprofesionálnejšie.“ 

Keby ste si teda museli zvoliť iba jeden post, bol by to ten brankársky? 
„Prispôsobil by som sa. Klub som však požiadal o to, aby sme mali trénera brankárov. Prednedávnom som to mal na starosti ja, no samého seba donútiť podať absolútne maximum nedokážem. Ostatné roky som veľakrát nastupoval ako hráč, čiže som čo-to zabudol. Mám trebárs citeľne slabší reflex. Pomohlo by mi, ak by ma v tomto smere opäť niekto korigoval.“ 

Ak sa ešte trochu vrátime do minulosti, mali ste vynikajúco rozbehnutú kariéru. V Žiline ste boli krôčik od najvyššej súťaže. Ako si s odstupom času spomínate na toto obdobie?
„Oľutoval som to. V Žiline som mal ešte dva roky platnú zmluvu, odchádzal som z vlastnej iniciatívy. Trápili ma zdravotné problémy spojené s vysokým tlakom a štítnou žľazou. Počas zimnej prestávky som doma odpadol. Od špecialistu som následne nedostal povolenie na vykonávanie športu. Na šesť mesiacov som úplne vypadol. Všetci vieme, že v Žiline napredujú mladí futbalisti ako na bežiacom páse. Keď som sa vrátil, nechytával som toľko, koľko by som si predstavoval. Kvantum času som trávil na lavičke v druhej najvyššej súťaži. Samozrejme, aj to mohol byť slušný odrazový mostík, veď väčšina z mojich vtedajších spoluhráčov sú terajší reprezentanti. Mladícka nerozvážnosť ma zaviedla späť domov do Valalík. Z prvej ligy som prestúpil do druhej triedy. Zároveň som začal pracovať v priemyselnom parku v Kechneci. Onedlho som si uvedomil, čo som vlastne vyviedol. Našťastie, vďaka trénerovi Ľubošovi Benkovskému som sa dostal do Trebišova. Potom sa už ozvala Lokomotíva. Pán majiteľ Zvara skladal ešte v šiestej lige ambiciózne mužstvo s víziou vrátiť klub na vyššiu úroveň.“ 

Pokiaľ by ste teraz dostali ponuku z vyššej súťaže, prijali by ste ju ešte? 
„Uvažoval som o tom. Odpoveď by zrejme bola nie. S manželkou sme si kúpili dom, prerobili ho a máme ročnú dcérku. Samozrejme, všetko by záviselo od samotnej ponuky.“

Zafilozofujme si trochu. Čo v prípade, ak by do MONACObet ligy postúpila Lokomotíva Košice?
„Pred sezónou sme sa o tom v kabíne viacerí rozprávali. Zvládať to by bolo asi nereálne. Opäť raz by však veľa záležalo na tom, ako by sa k tomu postavil klub a aké podmienky by stanovil. Pokiaľ by to malo byť na úrovni, dvojfázové tréningy, skĺbiť s prácou by sa to pravdepodobne nedalo.“ 

Ešte vlani ste trénovali A-mužstvo a starší dorast vo Valalikoch. Ako je na tom vaša trénerská dráha aktuálne?
„Tento týždeň som tam skončil. Strávil som tam päť rokov. Z prvej triedy sa nám podarilo postúpiť do šiestej ligy, čo považujem za svoj malý trénersky úspech. Všetkých zverencov som dôkladne poznal, boli to moji niekdajší spoluhráči a zároveň kamaráti. Získať si rešpekt bolo pomerne náročné, no napokon sa mi to podarilo, za čo im ďakujem. Po postupe do tretej ligy máme päť tréningov týždenne, k tomu musím prirátať rodinu a zamestnanie. Občas som už musel trénerovi klamať, že pracujem, aby som stihol aspoň jeden tréning vo Valalikoch. Bolo toho na mňa naozaj veľa. Keď nám vyšli zápasy v rovnaký deň, musel som všetko sám komunikovať a presúvať. Zároveň sa na niektorých chlapcov musím posťažovať, pretože neboli schopní ani len vyjadriť sa, či prídu na tréning. Volať každému jednému z nich osobitne ma omrzelo.“

Ako to bude s vašou trénerskou kariérou ďalej? 
„Okamžite som dostal dve ponuky. Kontaktovalo ma Humenné, kde mi ponúkali miesto trénera brankárov. Stále som však mladý. Obaja ich gólmani sú starší, takže neviem, či by to fungovalo. Popri iných povinnostiach by som to taktiež zrejme nestíhal. Napokon som sa teda dohodol s Lokomotívou. Pôsobiť budem ako tréner brankárov pre mládežnícke kategórie.“ 

 Máte aj v tomto smere stanovené nejaké ambície?
„Tréneri Lokomotívy na mňa dosť tlačia, aby som si spravil ďalšie licencie, pretože aktuálne mám len tú najnižšiu. Voľného času je málo, keďže momentálne som kvôli práci musel nastúpiť do školy. Každý pondelok tam strávim 11 hodín. Ale je to len ročné štúdium, čiže potom sa dostanem k trénerskému progresu.“ 

Čerpáte nejaké rady aj od trénera Lalkoviča?
„Samozrejme. Rovnako som si vzal veľa od viacerých bývalých koučov ako napríklad Guľa, Benkovský či Seman. Rozhľad som si rozširoval aj vďaka internetu.“

Prezradíte nám, čo študujete?
„Pracujem na onkológii. Vidím tam kadečo, neraz to nie je príjemný pohľad, musel som si zvyknúť. Potrebujem nadobudnúť najnižšie zdravotné vzdelanie, čo je ošetrovateľ. Som tam tri roky a z vedenia už na mňa tlačili, aby som to sfinalizoval.“ 

Zhrňme si to – štúdium, práca, trénovanie, škola, rodina... Dá sa to všetko zvládať?„(smiech) Nedá. Bežne odchádzam od rodiny o siedmej ráno a vrátim sa o deviatej večer. Keď sa už naskytne voľný čas, venujem sa prácam okolo domu. Manželke musím vyjadriť obrovskú vďaku za jej zhovievavosť. Zatiaľ to so mnou zvláda.“ 

Nakrátko sa pristavme aj pri ambíciách Lokomotívy...
„Rozdielne to vidí vedenie, rozdielne hráči. S aktuálnou šírkou kádra je boj o postup nereálny. Ako som spomínal, je nás približne dvanásť. Rátať treba so zraneniami, kartami, pracovnými povinnosťami a podobne. Od spolupráce s Michalovcami sme úprimne rovnako čakali viac. Posielať nám zvyknú len dorastencov. Mali sme sedenie s predstaviteľmi klubu. Povedali sme im, že ak chcú byť medzi trojicou najlepších, potrebujeme ešte aspoň štyri posily. Veľa času už na prestupy neostáva, všetky súťaže už sú navyše rozbehnuté. Uvidíme, či sa im to podarí splniť, pretože ľahká úloha to nebude.“