BRATISLAVA (SFZ) – Aj keď nevysokej postavy, je viditeľná. Zhmotnená energia do ženského tela sa už jedenástu sezónu objavuje v zápasoch najvyššej futbalovej súťaže. V tejto chvíli má na konte odmávaných 53 stretnutí v slovenskej I. lige, ako bonus deväť v ženskej Lige majstrov. Na konte má účasť na jedenástich vrcholných podujatiach v ženskom futbalu: bola 3-krát na ME, 2-krát na MS, raz na MS 20, 4 razy na MS17 a v Riu de Janeiro si pripísala aj tri zápasy na olympijskom turnaji. Mária Súkeníková podľa našich pravidiel touto sezónou naplní hranicu, za ktorou je už pracovný oddych. Takže príde slovenský futbal o svoj neprehliadnuteľný kamienok v rozhodcovskom náhrdelníku?

Prepáčte netaktnosť hneď na úvod debaty, ale je toto vaša posledná sezóna zo zástavkou v ruke na čiare futbalového ihriska?
“Hmm, posledná?! Uvidíme čo prinesie čas a táto doba.“
FIFA zrušila vekový limit, myslíte si aj vy, že skúsenosťami je možné kompenzovať určité fyzické opotrebovanie tela? 
“Popravde, neviem či sa dá uvažovať o nejakej kompenzácii telesnej opotrebovanosti, pretože rozhodca musí byť fyzicky pripravený. Osobne si myslím, že by nemusel byť problém, aby pokračoval v aktivite aj keď má viac rokov. Z toho vychádzala aj FIFA, keď zrušila vekový limit na medzinárodnom fóre.“
Ako veľmi si uvedomujete, že už roky ste jediná žena v rozhodcovskom zbore v našej najvyššej futbalovej súťaže?
“Som v tejto partii jediná žena a som na to hrdá, vážim si to.“ 
Keď bola v podobnej situácii v Česku Dagmar Damková, pesničkár Jarek Nohavica jej zložil pesničku Růže mezi trny. O vás existuje aspoň básnička? Sú slovenskí rozhodcovia galantní, pestujú si vás?
“Pesničku mi nikto zatiaľ nezložil, veru ani verše, ale moji kolegovia sú úžasní, verte mi. Mám ich naozaj rada.“

Ešte stále počúvate reči, že žena má stáť za sporákom, nie na futbalovom ihrisku? A je jedno, či kope do lopty alebo píska či máva zástavkou.
“Áno, vždy sa nájdu aj takí chlapi, čo si myslia presne tie veci, aké sú v otázke. Na druhej strane je evidentné, že vo všeobecnosti nastal veľký posun v rešpektovaní postavenia žien vo futbale a čím ďalej, tým viac žien pôsobí v mužskom sektore v celosvetovom ponímaní.“
Vedia vás nadávky z tribúny aj po toľkých rokoch, strávených na futbalových trávnikoch, zabolieť?
“Ublížia mi len také, ktoré sa dotýkajú mojej rodiny. Je to úbohosť tých ľudí, ktorí ich vykrikujú. Ostatné si nevšímam.“
Pre šelest na srdci ste boli v školských časoch oslobodená od telocviku, ako vám životná pumpa funguje od tých rokov?
“Juj, áno, necvičila som. No odkedy som začala s rozhodovaním, nemám so srdcom problém. Na kontrolné prehliadky chodím každý rok a všetko je v poriadku. Futbal ako liek na srdce, tak to je.“
Na fyzických previerkach musíte zvládať mužské limity, cítite sa stále na to?
“Musím a je to ťažké. Alebo je to ťažké a aj tak musím. S pribúdajúcim vekom ešte ťažšie, už sa mi stalo, že som ich nespravila. Je to o strese, o hlave. Trénujem celý rok, fakt celý, aj cez sviatky.“ 
Na medzinárodnom fóre sa pohybujete v ženskom futbale, doma v klubovom mužskom. Ktorý zápas sa máva ťažšie – žien či mužov?
“Každý zápas je iný, to nie je klišé ani alibistická rétorika, ale pravda. Pre mňa platí, že sa na každý pripravujem rovnako, mám rešpekt pred ženskými i mužskými tímami a mojou úlohou v stretnutí, beriem ju zodpovedne.“ 
Aj verejne ste priznali, že ste v začiatkoch rozhodcovskej dráhy pre futbal neraz plakali. Kedy naposledy vám bolo z futbalu či diania v ňom smutno až k slzám?
“Nuž, som človek, ktorý si naozaj poplače. Rozhodcovské začiatky som mala veľmi ťažké, kedy som ale naposledy plakala pre futbal, to naozaj neviem. Ale pri športe v nedeľu. Vypadli mi slzy, keď Petra Vlhová vyhrala sveťák v Jasnej.“

Keď ste sa pred desiatimi rokmi začali pohybovať v najvyššej súťaži, mali ste métu, na ktorú by ste chceli dosiahnuť povedzme v počte odmávaných zápasov?
“Nie, nič také, vôbec som neuvažovala o nejakom počte zápasov. Spočiatku som si viedla osobnú štatistik, ale už ju nejaký čas nerobím.“
Viete, že od roku 2008 ste iba v jednom roku neúčinkovali na nejakom vrcholovom podujatí ženského futbalu?
“Viem, bol to rok 2011, vtedy ma nenominovali na MS v Nemecku. Bola som od toho kúsok a veru vtedy som plakala pri každom zápase, ktorý som videla v televízii, lebo šampionát som sledovala. Písali mi odtiaľ dievčatá, kolegyne rozhodkyne, ako im je to ľúto, že tam s nimi nie som. O rok neskôr ma FIFA delegovala na finále MS 20 v Japonsku a to bol, hmmmm, ako to pomenovať presne, taký ten naj pocit.“
Stále platí, že máte radšej zápasy na veľkých štadiónoch?
“Áno, veľké štadióny sú lepšie pre futbal a pre všetkých aktérov, vrátane nás rozhodcov. Ale vtedy, keď sú tribúny plné ľudí, nie ako dnes, bez divákov.“
Čo ešte chcete zažiť ako futbalová rozhodkyňa?
“Snívam ešte tri sny, ale neviem, či ich stihnem. Jedným z nich boli ME žien v Anglicku, ktoré preložili na leto 2022. Uvidíme, či dostanem šancu, rada by som. Zvyšné dva neprezradím nahlas, lebo by sa nesplnili.“
Vašou zásadou je, že ak spravíte v zápase na čiare chybu, musíte na ňu zabudnúť. Robíte tak aj v živote?
“Chyby v živote viac bolia a nedá sa na ne zvyčajne rýchlo zabudnúť. Rada by som niekedy vrátila čas späť, aby som aspoň niektoré napravila.“
Pracujete na STK, poznajú vás chlapi, keď prídu s autom na kontrolu? Pýtajú si autogram, chcú debatovať o futbale?
“Zákazníci s autami ma poznajú a často si o futbale pokecáme. Ale pravdou je, že autogram zatiaľ nepýtal nikto.“ (úprimný smiech)
Ako rozhodkyňa ste boli u nás priekopníčkou v I. lige, medzi delegátmi majú tento status Renáta Tomášová a Miroslava Migaľová ako pozorovateľka. Pridáte sa po kariére so zástavkou k nim?
“Pozorovateľkou ako je Mirka Migaľová byť nemôžem, lebo na UEFA rozhodli, že asistenti nemôžu vykonávať túto funkciu. Čo mi je veľmi ľúto, lebo by som rada išla v Mirkiných šľapajach a nielen preto, že jej vďačím za veľmi veľa, bola a je mi ako sestra, stále pri mne stojí. Takže by som chcela byť delegátkou ako  Renáta Tomášová. No ešte si musím počkať, lebo ďalšie návrhy na listinu UEFA delegátov sú datované až v roku 2023.“