BRATISLAVA (SFZ) – Vyrastal v mládežníckych družstvách ZŤS Košice a v roku 1988 ako 17-ročný okúsil 1. SNL. Vo federálnej lige debutoval počas vojenčiny v banskobystrickej Dukle, v Česku sa blysol počas pôsobenia vo Viktorii Žižkov dvomi gólmi do siete FC Chelsea, ďalšou štáciou boli Drnovice, kde si výkonmi vypýtal pozvánku do slovenskej reprezentácie. V kvalifikácii o postup na MS 1998 bol lídrom tímu a strelcom gólov do siete Česka, Juhoslávie a Španielska, o rok neskôr sa stal slovenským Futbalistom roka. V reprezentácii odohral 23 zápasov a strelil 5 gólov. Svoj životný príbeh nám v seriáli „Čo je s vami?“, z dielne Futbalnet TV, vyrozprával Jozef Majoroš.
Nomináciu ste dostali od bývalého spoluhráča Miroslava Soviča? Prekvapil vás?
"Prekvapil. Do Košíc cestujem len málokedy, väčšinou iba k mame na návštevu do dedinky Geča, z odkiaľ pochádzam, s Mirom nie som často v kontakte. Najskôr sme sa stretli v reprezentácii do 21 rokov, po mojom prestupe z Banskej Bystrice do Nitry sme vytvorili nerozlučnú dvojicu. Miro je rodák z Košíc, ja z okolia Košíc - mali sme k sebe blízko. Na výjazdoch mužstva sme spolu bývali na izbe. Super kamarát, výborný futbalista, som rád, že si na mňa spomenul.“
Prvýkrát ste dali na medzinárodnej scéne o sebe vedieť v drese ČSSR na ME do 18 rokov v Česku (1988) a o rok neskôr na svetovom šampionáte U20 v Saudskej Arábii.
"Na majstrovstvách Európy sa mi podarilo streliť proti Holandsku rozhodujúci gól (1:0), vďaka ktorému sme sa kvalifikovali aj na MS. Na turnaji v Saudskej Arábii sme mali smolu. Od postupu zo skupiny nás delil len jeden jediný gól. Navyše sme narazili v skupinovej fáze na ťažkých súperov, Portugalsko aj Nigéria sa prebojovali až do samotného finále. Po vypadnutí zavládol smútok, ale aj tak to bol fantastický zážitok.“
V seniorskej reprezentácii ste debutovali v marci 1997 v Sofii proti Bulharsku. Vyhrali sme 1:0, autorom gólu ste boli práve vy.
"Každý hráč si rád pripomenie svoj prvý zápas, v mojom prípade navyše okorenený víťazným gólom. Zaujímavosťou je skutočnosť, že debutantom bol aj Miro Sovič. Asi nám to bolo súdené. Po pôsobení v mládežníckych výberoch a na klubovej úrovni v Nitre, sme sa opäť stretli v repre. A môj gól? Dostal som prihrávku za obranu, domáci reklamovali ofsajd, pokračoval som sám na brankára a po tom ako som ho obišiel, poslal som loptu do opustenej brány.“
Od 24. augusta do 24. septembra 1997 ste zažili svoj futbalový mesiac snov. V troch dôležitých kvalifikačných zápasoch ste strelili tri góly. Postupne do siete Česka, Juhoslávie a Španielska.
"Bol to mesiac, na ktorý nikdy nezabudnem. Celý rok 1997 bol tým najlepším v mojej kariére. Darilo sa mi nielen v reprezentácii, ale aj na klubovej úrovni v Drnoviciach. Tri domáce zápasy, pred plným hľadiskom, to bola topka. Bol to najkrajší moment moje kariéry.“
Ten najslávnejší prišiel v súboji s Českom. Súper pricestoval v pozícii aktuálneho vicemajstra Európy z roku 1996 v Anglicku, vy ste strelili víťazný gól na 2:1.
"V tom období som pôsobil v Drnoviciach, motivovali ma aj spoluhráči, ktorí tvrdili, že určite dostaneme trojku. To ma naštvalo. V reprezentácii sme tvorili výbornú partiu, všetci sme chceli vo futbale niečo dokázať, tak koho by bolo lepšie zdolať ako vicemajstrov Európy? Motivácia bola veľká, ale víťazstvo sa nerodilo ľahko. Ja sám som nepremenil niekoľko sľubných gólových príležitostí, ale podarilo sa mi streliť víťazný gól. A čo viac som si mohol priať ako sa vracať naspäť do Čiech so slovenskou vlajkou a pripomínať im, že Česko sme porazili?“
Presadili ste sa hlavičkou. Počas kariéry ste veľa podobných gólov zo vzduchu asi nestrelili.
"Dôležité si vybavujem iba dva. Tento proti Česku a počas pôsobenia vo Viktorii Žižkov som v nadstavenom čase som skóroval hlavou v Olomouci. Vyhrali sme vtedy 1:0. Zujímavosťou je, že na obidva góly mi poslal presné centre Tibor Jančula.“
Gól proti Česku ste oslávili vskutku netradične – v plnom behu pádom na zadok.
"Keď som bol rozbehnutý, najskôr som aj chcel niečo vymyslieť ako mladí hráči, ale potom som si uvedomil, že už nie som najmladší a tak som išiel radšej na zadok (smiech). Dobre, že som to takto prehodnotil. Inak by som bol možno po oslave zrelý na striedanie.“
Jozef Majoroš v zápase proti Česku (2:1). (Zdroj: Štartfoto)
Po faule v šestnástke na vás odpískal Talian Ceccarini pokutový kop. Loptu ste si však nevzali.
"Na penaltu boli určení iní hráči, medzi nimi aj Ďuso Šimon. Veril si, vzal si loptu, no nepremenil. Chválabohu vyhrali sme a tak sa na tento moment rýchlo zabudlo. Inak by asi doteraz počúval pripomienky ako nám pokašlal zápas s Čechmi (úsmev).“
Čo zápasy s Juhosláviou a Španielskom? V oboch dueloch ste nabiehali na zadnú žrď, v oboch zápasoch ste skórovali.
"Keď hráte na poste útočníka, niekedy inštinktívne veríte, že lopta do týchto priestorov môže doputovať. V oboch prípadoch som mal šťastie. Rozhodol som sa správne, prihrávka si ma našla. Vlada Kindera dodnes podpichujem, že strieľal na bránu a že mal šťastie, že som nabiehal na zadnú žrď. A on mi zas celý čas tvrdí, že ma na tej zadnej tyči videl. Tak neviem kto z nás dvoch má vlastne pravdu? (smiech).“
Od výhry nad Juhosláviou nás delilo desať minút, od remízy so Španielskom štrnásť.
"Duel s Juhosláviou bolí viac. Keď sa pozrieme na trestný kop, z ktorého sme inkasovali na 1:1, v múre stál Ivan Kozák, na ktorého mierila delovka Mihajloviča. Keby zostal stáť na mieste, tak by ho lopta trafila pravdepodobne presne do hlavy, zostal by päť minút ležať a my by sme ten zápas asi dotiahli do víťazného konca. Ťažko súdiť po toľkých rokoch. Bol to gól z veľkej diaľky. Mali sme kus smoly. Po tejto remíze sa posunuli naše postupové šance už iba do roviny teórie. Čo sa týka Španielov, hneď ako sme vyrovnali na 1:1, vzápätí dokázali opäť skórovať na 1:2. Kvalita bola na strane súpera.“
Na záverečný turnaj MS lebo ME sa vašej generácii postúpiť nepodarilo.
"Človeka to mrzí. Porovnávať nás so súčasnou generáciou, ktorá si zahrala na MS 2010 a ME 2016, je ťažké. Futbal napreduje, súčasní hráči pôsobia v zahraničných ligách, my sme hrávali na Slovensku alebo v Česku. Zavážila aj absencia reprezentačných skúseností v mladšom veku. Po tom ako som ukončil pôsobenie v mládežníckych reprezentačných výberoch, som dostal šancu medzi seniormi až ako 27-ročný. To je šesť rokov, ktoré mi chýbali k tomu, aby som bol ešte vyzretejší. Na ilustráciu, výkony Hamšíka alebo Škrtela v samých začiatkoch tiež neboli na úrovni, na akú sme u nich boli zvyknutí v porovnaní s klubovou úrovňou. Postupne však v reprezentácii nabrali skúsenosti, rutinu, stali sa osobnosťami a doviedli Slovensko na vrcholné podujatia.“
Jozef Majoroš (dolný rad, prvý zľava) a reprezentácia Slovenska v roku 1997. (Zdroj: archív SFZ)
Vyrastali ste v ZŤS Košice a v tomto klube ste nakukli aj do seniorského futbalu vo vtedajšej 1. Slovenskej národnej lige.
"Mal som 17 rokov a sníval som o tom, že raz budem hrať za Košice. Zrazu táto šanca prišla a ja som mal to šťastie hrať s vynikajúcimi futbalistami ako Gorel, Ľuboš Tomko, brankár Jaro Olejár, ktorý nastupoval aj za Spartu Praha, a dokonca som zažil aj pána Polláka, ktorý v tých časoch odohral niekoľko zápasov. Boli tam neskutoční futbalisti, od ktorých som sa veľa naučil, bolo to nádherné obdobie.“
Do karát vám zahrala aj vojenčina v Dukle Banská Bystrica.
"Dostal som sa do mužstva, ktoré pôsobilo vo federálnej 1. lige, na ktorú mám tie najkrajšie spomienky. Myslím si, že sa radila v tom období k top európskym ligovým súťažiam a mne sa po prvom polroku vojenčiny podarilo presadiť do základu. Začal som stabilne hrávať, strelil som osem gólov, čo na mladého hráča nebola zlá vizitka. Pod Urpínom som stretol ďalších kvalitných hráčov ako Vlado Sivý, Milan Nemec, Palo Diňa, Palo Gostič, Miro Bažík. Všetko výborní hráči, dokázali sme vyhrávať zápasy aj so silnými súpermi. Pamätám si na duel so Spartou, kde sme remizovali 1:1 a mne sa podarilo skórovať. Bolo to ďalšie krásne obdobie.“
Možno vás prekvapíme, na spomínanom zápase pred 30 rokmi sme boli, vy ste vyrovnávali po polhodine hry z penalty na 1:1.
"Zobral som si loptu na penaltu a keď som zbadal v bráne obrovského vysokého Honzu Stejskala, len som sa modlil, aby sa hodil na opačnú stranu, pretože inak som nemal šancu prekonať ho (smiech). Mal som šťastie, rozhodol sa pre opačný kút.“
K Česku sa viažu počas pôsobenia vo Viktorii Žižkov vaše dva slávne góly na Stamford Bridge do siete FC Chelsea v PVP 1994/95. Najmä exportný druhý gól do siete brankára Charina bol futbalovou lahôdkou.
"Áno, na to sa veru nedá zabudnúť. Prišli sme na štadión, hodinu a pol pred výkopom nikde nikoho. Prezliekli sme sa na rozcvičku, prídeme na hraciu plochu a tam štyridsaťtisícová kulisa. A to bola jedna z tribún pre rekonštrukčné práce zatvorená. A zápas? Bol to blázninec. Tréner nám prízvukoval aby sme v prvej desaťminútovke neinkasovali gól. A my sme dostali hneď dva. V tej chvíli som mal pocit, že nám naložia desať. Nakoniec sme sa chytili, znížili sme na 1:2, do polčasu dokonca na 2:2 a nebyť chyby mladého brankára, možno sme si mohli odniesť z Londýna aj lepší výsledok. Prehrali sme 2:4 a v domácej odvete sme za stavu 0:0 nepremenili penaltu. To sa v takýchto ťažkých zápasoch trestá. Aj preto sme vtedy nepostúpili ďalej.“
Na vlastnej koži ste okúsili aj futbalový zázrak menom FK Petra Drnovice.
„Do Drnovíc som prestúpil v deväťdesiatom šiestom a musím povedať, že to bol ďalší super mančaft, v ktorom som hrával. Radkovi Drulákovi stačilo prihrať loptu do šestnástky a dal gól. S takýmto hráčom ste ľahko pozbierali asistencie na góly. S Jožkom Weberom sme hrali prakticky naslepo. „Bob“ Kafka, Franto Ondrůšek v bráne… Skvelí hráči. Bol to rodinný klub, často sme organizovali nejaké posedenia, rodiny sa navštevovali, na zápasy chodili pravidelne manželky s deťmi. Keď prišla do Drnovíc Sparta, Slavia, Brno, vždy sme mali vypredané. Boli to nádherné zápasy.“
V roku 1997 ste skončili v ankete o najlepšieho futbalistu roka na druhom mieste, o rok neskôr ste sa tešili z prvenstva.
„Keď raz niekto robí nejakú prácu a je v nej najlepší vo svojej krajine, to hovorí za všetko. Som rád, že sa mi honor Futbalistu roka podarilo získať. A aby som sa vrátil k roku 1997 – bol som zaradený do jedenástky roka českej Gambrinus ligy, čo bola pre mňa tiež veľká pocta. Myslím si, že som bol prvý cudzinec v Česku, ktorý bol do tejto elitnej spoločnosti vôbec zaradený.“
V drese bratislavského Slovana ste zažili v sezóne 1998/99 oslavu majstrovského titulu, v tej nasledujúcej ste však hneď v úvode zažili šokujúce vyradenie z Ligy majstrov v súboji s cyperským Anorthosisom Famagusta.
„Vyhrali sme ligu aj Slovenský pohár, získali sme double, všetko smerovalo a bolo nastavené k ďalším cieľom. A zrazu prišla od života facka a vypadnutie s Famagustou. Na klubovej úrovni to pre mňa znamená dodnes najväčšie sklamanie, ktoré som dlho nevedel prekusnúť. Nuž, stalo sa. Futbal je krásny keď vyhrávate a nepríjemný, keď prehrávate. Ale keď už raz zápas skončí, tak ste prehrali a už s tým nič nenarobíte.“
(Zdroj: TASR)
Ktorý z vašich gólov bol prvý z kategórie nezabudnuteľných?
„V samých začiatkoch, v drese ZŤS Košice sme doma privítali v Slovenskom pohári vtedy ligovú Žilinu. Vyhrali sme 2:0 a ja som bol autorom oboch gólov. Po súperovom rohovom kope som sa v našej šestnástke dostal k lopte, prešprintoval som s ňou celé ihrisko a z hranice súperovej šestnástky som ľavačkou zvýšil na 2:0. Mal som sedemnásť a pol roka, mladý ucháň, bol to pre mňa vtedy fantastický gól. Na to sa zabudnúť nedá.“
K Beatles, Georgovi Bestovi a tiež k Jozefovi Majorošovi patria typické dlhé vlasy. Už si vás bez nich nevieme ani predstaviť.
„Tréneri s mojim účesom problémy nemali. Krátke vlasy som musel nosiť počas vojenčiny v Banskej Bystrici. Keď som prišiel ako nováčik do Dukly, čakalo ma prvé strihanie. Vrátil som sa na rotu a keď ma zbadal pán podplukovník Huťka, skoro vyskočil z kože. Nejak sa mu to nezdalo, hoci ja som sa dal pekne ostrihať. Za tým, že nosím dlhé vlasy treba hľadať moju vtedajšiu priateľku a dnes manželku. Jej sa moje dlhé vlasy páčili. Raz mi povedala, že mi to sedí, tak som jej veril. A verím jej dodnes. Niekto je holohlavý, niekto má dlhé vlasy. Ja mám dlhé. Tak to jednoducho je.“
Vždy ste šírili okolo seba pohodovú atmosféru a nikdy ste nemali ďaleko od srandičiek. Koľkokrát ste vyparatili niečo vy spoluhráčom a koľkokrát oni vám?
„To sa nedá zrátať. V mojich začiatkoch to bolo na dennom poriadku, niektoré nie sú publikovateľné. V Nitre skončil bicykel môjho spoluhráča na strome, ja som si našiel stovkami klincami pribitú skrinku v ktorej som mal kopačky a tak som nestihol tréning. Samozrejme, neminula ma pokuta. A tehla v taške? Keď ste si nedali pozor, ľahko sa stalo, že ste až v Prahe zistili, čo všetko vláčite v taške.“
Splnili ste si všetky svoje futbalové sny? Je niečo, čo ľutujete?
„Neľutujem nič. So všetkým, čo som dokázal a čo sa mi podarilo, som spokojný. Futbalový život prináša aj negatívne zážitky, ale časom to človek hodí za hlavu. Všetko bolo ako malo byť. Ja som spokojný.“
(Zdroj: TASR)
"Mám civilné zamestnanie, robím stavebného technika a popritom trénujem seniorov MŠK Senec v III. lige Bratislava. Museli sme sa vysporiadať s posunmi termínov a nakoniec aj so zrušením súťaže v dôsledku koronavírusu. 6. marca sme mali mať generálku, o týždeň sme mali neskôr vstúpiť do jarnej časti. V tomto období trénujeme podľa pokynov a nariadení, uvidíme čo prinesie budúcnosť. Venujem sa civilnému zamestnaniu a som za to rád, pretože teraz by som toho veľa futbalom nezarobil. S manželkou sme sa presťahovali na dedinu, venujem sa práci v záhradke, celkom ma to chytilo. Teším sa tiež z narodenia vnučky, mám čo robiť, nenudím sa.“
Ako ste sa po skončení kariéry vysporiadali s prechodom do súkromného života?
"Človek je zvyknutý na nejaký príjem, hráte futbal, všetko ide ako má a potom zrazu príde koniec. Nie je to ľahké. V týchto časoch ma podržala manželka. Ukázala mi, že okrem futbalu je tu aj iný svet. Dostala ma tam, kde som dnes. Veľmi mi pomohla.“
Ale futbalu ste sa venovali aj naďalej.
"Urobil som si trénerskú Euro A licenciu, Euro Pro licenciu a trénoval som na Slovane mládež. Chcel som odovzdať mladým čo najviac, ale prial som si okúsiť aj seniorský futbal. To som aj dosiahol, no nešlo to tak, ako som si predstavoval. Moje štácie boli krátke. Tri mesiace som pôsobil v juniorke Slovana, nasledoval krásny polrok v Borčiciach, ale opäť iba šesť mesiacov. Išiel som do Liptovského Mikuláša, osem mesiacov bolo všetko nádherné, skvelí ľudia v klube, ale na druhej strane cestovanie, manželka sama, ja sám na Liptove, nebolo to ono. Povedal som si, že ja takto žiť nechcem. Nakoniec som sa rozhodol pre civilné zamestnanie a povedal som si, že futbal mi zostane už len ako koníček.“
Ako by ste reagovali na ponuku prvoligového klubu? Opustili by ste civilné zamestnanie?
"Dlho by som váhal. Veľa by napovedal osobný rozhovor s majiteľom klubu a podľa toho by som sa zariadil. Ja som tréner, ktorý si chce svoju robotu robiť poctivo, so zástupcami klubu sa bavím férovo. Nepáčilo sa mi správanie ľudí vo futbalovom prostredí a ich pokrikovanie. Chcel som istú úroveň, ktorá by mala byť súčasťou športu a futbalu. Tam som často narážal a aj kvôli tomu som s vážnejším mužským futbalom skončil.“
Jozef Majoroš - tréner MŠK Senec. (Zdroj: FB MŠK Senec)
Ste prísny na svojich zverencov v Senci? Na tréning prichádzajú po tom, čo si splnia pracovné povinnosti.
"Čo sa týka III. ligy, musel som zo svojich nárokov výrazne zľaviť. Nie je to pre chlapcov ľahké, prísť počas leta po zamestnaní na tréning. Väčšina z nich pracuje v skladoch, na stavbách, nemajú ľahkú robotu. Prídu v horúčavách na tréning, klobúk dole pred nimi. Snažím sa byť na nich dobrý, pokojný, pomôcť im. Predtým, pri práci s hráčmi ktorí sa venovali výhradne futbalu, boli tie nároky vyššie. Preferoval som útočný futbal, s častou streľbou a gólmi, tak ako to kedysi bavilo mňa. Mojou filozofiou je ofenzívny futbal, aby sa na to dalo pozerať. Ako hráč som bol spokojný vtedy, keď ľudia povedali, že sa im hra páčila. K tomu som sa snažil viesť aj svojich zverencov.“
Aké sú vaše životné sny a priania?
"Moja najväčšia túžba? Aby sme celá rodina boli zdraví. To je najväčšia méta. Prežil som aj horšie chvíle v živote, stretol som sa aj so smrťou blízkych, takže jednoznačne si želám zdravie pre rodinu. A ostatné - čo príde, to bude. Život treba brať taký aký je. Ak príde ešte čas kedy sa mi podarí vo futbale zažiť nejaké pekné momenty, tak príde. Ak nepríde, tiež je to v poriadku. Najdôležitejšia je rodina a moji blízki.“
Koľko percent vašich úspechov pripisujete rodine?
"V mojom prípade sto. Rodina a manželka mi pomohli najviac. Nebyť jej, v kariére by som nedosiahol to, čo som dosiahol. Vedela ma v správnej chvíli namotivovať, nasmerovať na správnu cestu keď som lietal príliš vysoko, jej ďakujem za všetko, čo som dosiahol.“
Zahráte si ešte niekedy futbal?
"Zahrám, aj keď, už by som nemal. Veľmi to potom bolí. A dni regenerácie sa stále predlžujú, je to čoraz horšie. Najhorší je teraz pre mňa tretí deň po futbale, vtedy už nevládzem ani chodiť. Ale nedá mi to nezahrať si.“
Prijmite gratuláciu k nedávnej 50-ke, hoci kvôli koronavírusu ste sa na istý čas museli vzdať plánovaných osláv.
"Ďakujem za blahoželanie, samozrejme, rád by som jubileum oslávil. Oslava z 27. júna sa nakoniec presúva na 8. augusta. V Čechách mám veľmi dobrých priateľov a nechcem ich pozývať na 24 alebo 48 hodinový pobyt na Slovensko. Budem rád, ak pobudnú minimálne tri dni. Verím, že opatrenia sa uvoľnia a spoločne to oslávime. Viete, ono kým som nič neoslávil - nemám ani 50-ku.“
Pôsobili ste v niekoľkých kluboch, pre ktorý z nich vám bije srdce?
"Jednoznačne pre Slovan Bratislava. Na tom sa nič nezmení. Zažil som tam krásne chvíle, stretol fantastických ľudí, rodinnú atmosféru, takže na Slovensku jednoznačne Slovan.“
Komu posuniete svoju výzvu do nasledujúceho vydania seriálu „Čo je s vami?“
"Jediný kto mi napadá je Tibor Jančula. S ním som prežil najdlhšie futbalové obdobie, niekedy som s ním trávil počas výjazdov na izbe viac času ako s manželkou. Dúfam, že vo vašej relácii ešte nebol a verím, že moju výzvu prijme.“
Portrét Jozefa Majoroša na "stene reprezentantov" v Sieni slávy slovenského futbalu. (Zdroj: SFZ)
Dátum narodenia: 19.03.1970 Miesto narodenia: Geča Post: útočník Reprezentácia: 23 zápasov / 5 gólov (1997 - 1999) Reprezentačný debut: 11.3.1997 v Sofii v prípravnom zápase Bulharsko- Slovensko 0:1.
ÚSPECHY: Majster Slovenska: 1998/99 (Slovan Bratislava) Slovenský pohár: 1998/99 (Slovan Bratislava) Futbalista roka: 1998 – 1. miesto, 1997 – 2. miesto Finalista Českého pohára: 1997/98 (Petra Drnovice) Účastník: ME U18 v Česku (1988), MS U20 v Saudskej Arábii (1989)