František Haršány je odmalička verný futbalu. Najskôr dlhé roky pôsobil ako aktívny hráč, až kým ho nezastavilo zranenie kolena. Neskôr mu učarovalo rozhodovanie, ktorému sa venuje od roku 1995 a momentálne píska štvrtú ligu, a taktiež pôsobí vo funkcii predsedu  Komisie rozhodcov a delegátov v Oblastnom futbalovom zväze Trnava. Minulý piatok pán Haršány oslávil so svojimi futbalovými kolegami a priateľmi svoje 50-te narodeniny a poskytol nám aj rozhovor. My mu prajeme všetko najlepšie. 

Ako ste oslávili 50-tku? Dostali ste od svojich futbalových kolegov a priateľov aj darček, ktorý vás potešil?

Oslavu som mal v piatok s najbližšími kamarátmi z futbalového zväzu, či už tam boli rozhodcovia, výkonný výbor a ľudia z odborných komisií ObFZ. Pred týždňom som mal oslavu s kolegami z práce a tento  týždeň budem oslavovať s rodinou, takže oslavujem na trikrát. Dar nechcem vyzdvihovať žiadny, najviac ma potešilo to, že tí, ktorých som pozval prijali moje pozvanie a zúčastnili sa. Bol som rád, že sme sa takto zišli a porozprávali sa o všetkom možnom, cez futbalové témy, až po témy všedného života. 

Prešli ste si futbalom ako hráč, neskôr ste sa dali na rozhodovanie. Čo vás k tomu priviedlo a prečo ste sa rozhodli práve pre rozhodcovskú dráhu?

Ja som býval ten hráč, ktorý vždy upriamil svoju pozornosť na rozhodcu v momentoch keď sa nedarilo a keď bol faul alebo sa udialo niečo zlé na ihrisku, dal som to rozhodcovi pocítiť. Možno to bol práve osud, že takí hráči, ktorí najviac „frflú“ na rozhodcu sa potom aj na túto cestičku rozhodovania dajú. Mňa k tomu priviedol známy, ktorý ma oslovil s tým, aby som si vyskúšal  aj tú druhú stránku futbalu, keď si stále otváram ústa na adresu rozhodcov. Bolo to z jeho strany aj také podpichovanie, na ktoré som sa chytil, keďže ma táto druhá stránka futbalu zaujímala. Ako sa hovorí, hodil háčik do vody a ja som sa naň chytil.

Čo považujete za svoj najväčší úspech vo futbalovej kariére?

Skôr by som chcel povedať o mojom nesplnenom sne, alebo cieli, ktorý som chcel dosiahnuť. Hrával som tretiu ligu a v súvislosti s tým som si myslel, že by som ju mohol aj rozhodovať. To sa mi však nepodarilo splniť, či už to bolo ovplyvnené neskorším vekom, v ktorom som začal s rozhodovaním, alebo je tu možnosť, že som na to aj nemal. Neviem, ale každopádne toto považujem za môj nesplnený sen.

Máte vo funkcii predsedu Komisie rozhodcov a delegátov ešte stanovené nejaké ciele, ktoré by ste chceli dosiahnuť?

Ani nie, ja by som len chcel, aby sa nám podarilo rozšíriť rozhodcovský zbor.

V súvislosti s tým načnem ešte dlhodobý problém  s nedostatkom rozhodcov. Aká je momentálna situácia? Pribudli nejaké nové tváre?

Nové tváre nám pribúdajú, aj keď v malom množstve, ale tá obmena je stále nevyrovnaná. Máme tu už vekovo starší kolektív rozhodcov a momentálne čo rátam už aj s tými, ktorí pôsobili v jarnej časti, pribudlo nám asi osem nových rozhodcov, ktorých zapracovávame do zboru. Lenže ten nepomer sa vytvára tým, že rozhodcovia odchádzajú, či už kvôli veku, práci, a tá obmena je nepostačujúca, pretože ich končí viac ako začína. Teraz máme v zbore cca 50 rozhodcov, ale v období keď som začal robiť v komisiách, sme ich mávali 100, niekedy aj 120. Celkovo nie je prísun toľkých mladých chlapcov, ktorí by javili záujem  o rozhodovanie, aj keď momentálne sa nám pomerne darí, respektíve chodia a prihlasujú sa nové tváre.

Zmenilo sa podľa vás niečo  v prístupe mladých rozhodcov od čias, kedy ste začínali vy? Sám ste spomínali, že vás hnevá, keď rozhodcovia nemajú ambície vypracovať sa, ale stačí im pískať aj nižšie súťaže.

Áno, myslím si, že dnešní mladí adepti sa na rozhodovanie nedávajú z nejakého presvedčenia, že chcem vyskúšať niečo nové a chcem v tom aj niečo dosiahnuť. Robia to skôr kvôli vidine určitého privyrobenia si, s tým, že buď sa im to páčiť bude, alebo nie a skončia. Samozrejme česť výnimkám, ale dnes už si máloktorí z nich stanovia ciele a majú snahu na sebe pracovať. Možno je to aj z dôvodu, že ďalším stupienkom z oblasti je Západoslovenský futbalový zväz, kde sa všetky stretnutia zaznamenávajú, naproti tomu v oblasti je pod kamerou len najvyššia súťaž. Takže aj to môže spôsobiť, že človek je pod väčším stresom, keď pochybí, je to na zázname a podobne. 

Ak je niekto práve takouto výnimkou a je na ňom vidieť záujem prepracovať sa čo najvyššie, snažíte sa mu na tejto ceste pomôcť?

Určite áno. Pomáhame všetkým, ktorí prejavia záujem. Napríklad mám v IV. lige, ktorú pískam, troch kolegov, ktorí vyšli za môjho predsedovania, taktiež máme rozhodcov aj v III. lige. Vždy keď vidíme  záujem a snahu pracovať na sebe a robiť pre to maximum, tak sa snažíme takéhoto rozhodcu posúvať. Spomeniem napríklad pána Juhása, ten začínal v okrese pod naším vedením a teraz je treťoligovým rozhodcom.

Aký máte názor na často nedisciplinované správanie voči rozhodcom, či už zo strany hráčov, alebo fanúšikov?

Kto si to nevyskúšal nevie, ja som bol ukážkovým príkladom. Myslím si, že minimálne 50% ľudí by sa na stretnutie pozeralo úplne inak, keby vidia futbal z nášho pohľadu. Pozerali by sa na to, že aj rozhodca je tiež len človek, ktorý sa dopustí chyby, že ide na stretnutie s tým,  odviesť čo najlepšiu prácu, že neprišiel poškodiť ani jednému ani druhému mužstvu, ale prišiel si robiť svoju prácu a pískať zápas fair play k spokojnosti najmä samého seba, pretože vaša vnútorná spokojnosť je najdôležitejšia. Lenže často je už v spoločnosti nevraživosť voči rozhodcom, vnímajú ho od začiatku ako nepriateľa, na ktorom si vybúria svoju zlosť a potom futbal nie je kultúrnym a športovým podujatím, ale je to niečo až vulgárne. 

Spomínali ste, že nahrávanie zápasu môže byť pre rozhodcu stresujúcim faktorom. Aký je ešte rozdiel medzi rozhodovaním v oblastných súťažiach a v kraji?

Keď sa rozhoduje v okrese, chodia na stretnutia dvaja, niekedy traja rozhodcovia, v kraji alebo vo vyššej súťaži sú s určitosťou vždy traja plus delegát. Už to robí stretnutie kultúrnejším a po ďalšie ide aj o kultúru obecenstva a samotného podujatia, ktoré je troška na vyššej úrovni. Ale tak samozrejme je to aj logická postupnosť, naozaj čím vyššia liga, tým by malo byť stretnutie distingvovanejšie a kultúrnejšie, či už pre rozhodcov, ale aj pre samotného diváka. V sobotu som bol napríklad v Hrušovanoch, a je to len dedinka, ale nikto tam nezakričal, ľudia boli chápaví a po takomto zápase sa dostavilo aj vnútorné uspokojenie.

Keď sa chce niekto stať rozhodcom na čo všetko musí byť pripravený?

Rozhodovanie je výzva a keď sa na to človek chce dať, musí si byť vedomý, že ide na stretnutie, kde musí po prvé ovládať pravidlá a po druhé musí zvládnuť 22 hráčov na hracej ploche, plus na lavičkách a v obecenstve. Rozhodovanie je o spoznávaní úplne inej stránky futbalu a rozhodca musí mať zápas plne pod kontrolou. Samozrejme začiatky sú vždy ťažké.