Presne pred 65 rokmi sa narodila známa osobnosť z futbalového prostredia Stanislav Baran (na fotografii vpravo spolu s Alexandrom Vencelom st.). „Futbal je môj celoživotný koníček, ktorému som zasvätil v podstate celý môj doterajší život,“ povedal o sebe dnešný oslávenec, ktorý futbalovo vyrástol v Tatrane Prešov. Zeleno-biely dres obliekal od žiackeho veku až po A mužstvo dospelých.

V roku 1978 sa stal dorasteneckým majstrom Slovenska, bol súčasťou tímu, ktorý bojoval proti Sparte Praha o československý primát. Na Letnej pri remíze 1:1 strelil gól hostí, doma bol súper z hlavného mesta nad sily Šarišanov (0:2). Žiaľ, zdravotné problémy s kolenom nedovolili S. Baranovi rozvinúť seniorskú kariéru na vrcholovej úrovni, počas troch rokov odohral za Tatran len sedem zápasov. Pokračoval za jeho „béčko“ v drese Šarišských Michalian, neskôr v Sabinove, aby po čase vrátil späť do Š. Michalian. Medzitým ukončil vysokoškolské štúdium a popri pedagogickej práci si postupne zvyšoval trénerské vzdelanie. Je držiteľom najvyššieho stupňa - EURO PRO licencie. Trénerské začiatky oslávenca sú spojené so Šarišskými Michaľanmi, neskôr pokračoval v Sabinove, Veľkom Šariši, Šarišských Dravciach a v Šarišských Sokolovciach.

            V roku 1997 začal trénovať mládež v Tatrane Prešov. Pracoval pri mladšom aj staršom doraste. Od roku 2000 zároveň pôsobil ako asistent trénera Petra Poláka pri reprezentácií SR U18 a U19. O dva roky neskôr sa tento tandem zaslúžil o doteraz najväčší úspech mládežníckeho futbalu na Slovensku. „Sokolíci“ postúpili v baráži cez silné Portugalsko na európsky šampionát 19-ročných. V Nórsku, po víťazstvách nad domácimi rovesníkmi 5:1 a nad Českom 5:2, prehrali až so Španielskom 1:3 (neskorším víťazom turnaja) a v súboji o bronz zdolali Írsko 2:1. Zisk cenného kovu znamenal tiež účasť na majstrovstvách sveta v Spojených Arabských Emirátoch 2003. Tam Slovensko na úvod zvíťazilo nad domácim výberom 4:1, nad Panamou 1:0, prehralo s Burkinou Faso 0:1. Osemfinálový žreb, ktorý určil mladým Slovákom Brazília, bol veľmi krutý a rovnako krutý bol k nim aj futbalový pánbožko, keď dopustil vylúčenie Kopúnka v nastavenom čase a o čosi neskôr aj prehru 1:2 v predĺžení. Denník Šport vtedy napísal: Slováci cestujú domov so vztýčenou hlavou. „Trénoval som výborných hráčov, akými boli Žofčák, Šebo, Halenár, Zošák, Čech, Bruško, Kurty, Pečovský, Konečný, Kostoláni, Jurko a ďalší,“ zaspomínal si S. Baran.

           Rok 2004 znamenal pre S. Barana ukončenie spolupráce s materským klubom a prejav dôvery zo strany najvyšších slovenským futbalových funkcionárov, s ktorými sa dohodol trénovaní SR U18 a U19. So „staršími“ sa v rámci 1. fázy kvalifikácie o postup na ME trikrát umiestnil na prvom alebo druhom mieste, čím Slovensko získalo právo účasti v druhej fáze, odkiaľ postupoval už len víťaz, čo sa, žiaľ, trikrát nepodarilo. „Mladší“ v roku 2005 triumfovali v Českej republike vo finále Ježkovho memoriálu nad Švédskom 3:0. V roku 2006 súperili v rozhodujúcom stretnutí o prvenstvo na Slovakia Cup-e s Českom. Po bezgólovej remíze prehrali nešťastne na penalty 3:4. O rok neskôr rivalom spoza rieky Moravy prehru vrátili, po góloch Procházkua Sylvestra vyhrali vo finále 2:0. „Veľmi dobre si spomínam na spoluprácu s mnohými hráčmi, napríklad s Hamšíkom, ktorý v tom čase už prichádzal na zrazy s talianskej Brescie, ďalej Jendrišekom, Pekárikom, Ďubekom, Ďurišom, Procházkom, Sylvestrom, Stochom, Weissom, Grendelom, Kuzmom, Hlohovským, Dúbravkom, synom Martinom Baranom, Katonom, Leškom, Zápotokom, Piroškom, Krajníkom a ďalšími,“ vysypal S. Baran ako z rukáva menoslov bývalých zverencov.

           Po skončení zmluvy so SFZ v lete 2007 zmenil pôsobisko, presunul sa do Žiliny, kde sa stal šéftrénerom mládeže, súčasne viedol starší dorast U19. „Bola to pre mňa veľká trénerská skúsenosť. Pracovať vo výborných podmienkach a zúčastňovať sa na kvalitne obsadených turnajoch. Po dvoch rokoch som sa presunul na východ a zasadol na lavičku mužov Trebišova. Išlo vôbec o moju prvú skúsenosť s mužským profesionálnym futbalom v pozícii kauča. Spoznal som tam veľmi dobrých ľudí a rád sa k nim vraciam. Potom ešte jedna zastávka pri dospelých, v Spišskej Novej Vsi, aby som sa na určitý čas vrátil znova k mládeži,“ opísal ďalšie kapitoly svojho trénerského pôsobenia.

Po čase tak opäť rozvíjal talenty v klube, v ktorom vyrástol. Na starosti mal 16 a 17-ročných, pri 19-ročných pôsobil ako asistent trénera. Jeho rukami prešli súčasní reprezentanti Suslov a Tupta, ďalej Luterán, Múdry, Slebodník, Olejník, Fojtiček, Katona, Leško, syn Martin, Piter-Bučko, Špyrka, Pavúk, Grejták, Poláček, Talian a ďalší. „Po odkúpení klubu mestom už nebol záujem o moju prácu. Napriek tomu veľmi držím palce Tatranu pri dostavbe nového štadióna a k návratu na prvoligovú scénu,“ odkázal „činovníkom z Čapajevovej ulice“.

... A pokračoval ďalej vo Svidníku, v Župčanoch, momentálne vedie už druhý rok mužov Kendíc. „Našiel som tam výborné tréningové podmienky. Starosta obce Igor Kočiško s prezidentom klubu Martinom Dupkalom, spoločne s partiou zanietených sponzorov, sa snažia poskytovať hráčom a realizačnému tímu čo najlepšie podmienky. Vytvorila sa tam futbalovo aj ľudsky veľmi dobrá partia. V jari sme sa tešili z postupu do severnej skupiny 5. ligy VsFZ. Aktuálne sme v tabuľke na druhom mieste len s dvojbodovou stratou za vedúcou Dulovou Vsou a usilujeme o ďalší posun vyššie. “

Aj za tieto dielčie úspechy, aj za tie predchádzajúce, by sa chcel oslávenec poďakovať najbližším, „manželke Eve, synovi Martinovi a dcére Alene s rodinami, ktorí mi vytvárajú príjemné rodinné zázemie, vďaka ktorému sa môžem venovať môjmu koníčku – mojej láske,“ dodal S. Baran.

Na záver, už len spoločné blahoželanie a prianie pevného zdravia do ďalších rokov, úspechov, radosti zo života.