Zhodil mu mundúr a zobrazil ho nahého

Košický maratón ako prvý na svete vzdal hold mýtickému behu: socha Posol víťazstva oslavuje polstoročie. Od bitky pri Marathone uplynulo dva a pol tisícročia. Legenda o Feidipidovi, čo utekal do Atén zvestovať triumf nad Peržanmi, podnietila zrod maratónskeho behu. Inšpirovala aj sochára ARPÁDA RAČKU (80).

Športových sôch je na Slovensku ako šafranu. V centre mesta tróni jediná: váš Posol víťazstva. Čím to je?

„Núdza o ne nie je len na Slovensku, ale aj v iných krajinách. Vytvoriť vážnu sochu so športovým námetom je ťažká úloha. Športové figúry totiž niekedy vypália ako folklór."

V čej hlave skrsol nápad postaviť maratónsku sochu, pod ktorou sa každoročne v predvečer MMM zapaľuje oheň?

„S myšlienkou vyšiel zakladateľ behu Vojtech Bukovský a jeho nasledovník Ján Margita. Zrejme si povedali: Račko je bývalý športovec, čerstvý absolvent pražskej Akadémie výtvarných umení, dáme mu šancu predstaviť sa Košičanom."

Nechceli od vás skôr podobizeň Kantorka než umeleckú ilúziu Feidipida?

„Nabádali ma na Kantorka aj na Zátopka, ale ja som chcel dramatickú figúru, preto som zvolil imaginárneho bežca. Feidipides bol posol víťazstva, vojak, ktorý iste bežal v plnej zbroji, lebo sa cestou mohol stretnúť so zatúlanými Peržanmi. Ja som sa však napokon rozhodol zhodiť mu mundúr a urobiť ho ako nahého bežca, ktorý Atéňanom jednou rukou oznamuje víťazstvo a druhou donáša víťaznú ratolesť."

To bola na to obdobie trúfalosť, nie?

„Mal som šťastie na rozumných ľudí. Iba môj starší kolega Vojtech Löffler ma otravoval: Daj mu trenírky, kto to videl vystavovať na námestí nahého pinďúra. Poslal som ho do čerta. Presadil som si svoje. Po odhalení sochy ma pár Košičanov žartovne podpichlo otázkou: A na trenírky už nebuli peňeži...? Dnes už sú však s ňou všetci zžití. Je jednou z mála sôch, ktorú nielenže neukradli a neodniesli do zberných surovín, ale nikdy ani nepootĺkali."

V jednom z rozhovorov ste povedali, že „umelec urobí svoje najlepšie diela, keď je veľmi nešťastný, alebo naopak, keď je veľmi šťastný". V akom stave bola vtedy vaša duša?

„Bol som mladý a chcel som Košičanom ukázať, čo viem. Podarilo sa. Tú sochu som tvoril vo veľkom nadšení. Uvedomoval som si, že maratónsky beh je viac než len športová disciplína. Žiadna iná nemá takú hlbokú myšlienku a historický presah. Dnes už má každé väčšie mesto sveta svoj maratón. Sochu však majú iba Košice. Pred štyrmi rokmi sa na mňa obrátili Angličania, či je problém odliať kópiu Posla víťazstva a inštalovať ju v Londýne. Reku, technický problém to nie je, ale ja s tým nesúhlasím, lebo táto socha bola robená pre Košice a musí ostať jediná a jedinečná. Ak chcete, urobím vám inú. Tri okrsky, ktorými prechádza trať londýnskeho maratónu, sa však nedokázali dohodnúť, a tak to padlo."

Kto vám stál ako model?

„Študoval som ľudské telo a inšpiroval sa niekoľkými mladými postavami, ale nestvárnil som žiadnu konkrétnu figúru. Najčastejšie mi ako model stál Viktor Porada, vtedy gymnastický majster Slovenska, neskôr renomovaný kriminalista. Dnes je profesorom, rektorom vysokej školy v Karlových Varoch a keď mu pred časom udeľovali v Košiciach čestný doktorát, venoval som mu malého bronzového maratónčika."

Ako sa rodila busta fenomenálneho Etiópčana Abebe Bikilu, ktorý rok po prvom z dvoch olympijských víťazstiev bežal aj v Košiciach?

„Nadchol ma, keď v Ríme 1960 naboso bežal po Via Apia. Triumf v krajine, čo voľakedy gniavila jeho Etiópiu, mal ohromnú duchovnú silu. Podľa fotografií a filmov som si nahodil Bikilovu hlavu a keď prišiel do Košíc, požiadal som jeho trénera Onniho Niskanena, či by aj s ním, vtedy už veliteľom cisárskej gardy, neprišiel do ateliéru, aby som si portrét skorigoval. Okamžite sa spoznal, ale jeho osobná prítomnosť významne pomohla k tomu, že vznikol slušný portrét. Keď Bikila štyri roky po autohavárii, ktorá ho pripútala na invalidný vozík, zomrel, z Etiópie si objednali dve busty: jednu chceli inštalovať na jeho hrob a druhú na štadión v Addis Abebe, ktorý nesie jeho meno. V krajine sa však neskôr zmenili politické pomery a jedna skončila v košickej galérii a druhá v múzeu."

Aj v osemdesiatke vlastnoručne „dopisujete" mená víťazov MMM?

„Samozrejme, kým žijem, to nepustím z ruky. Je to stále rovnaké písmo, poctivo zavŕtané do žuly. Na budúci rok chceme osadiť ďalší zvláštny blok s miestom pre víťazov ďalších 50 ročníkov, aby tradícia mohla pokračovať aj po mojej smrti. Ešte predtým by som však rád splnil dávnu myšlienku spoluorganizátora Jána Novitzkého a areálik doplnil portrétom zakladateľa podujatia Bukovského. Ten chlap si to zaslúži, veď Košičanov naučil vážiť si beh a vyplnil im jednu z nediel. Aj v našej rodine sa v ten deň podáva slávnostný obed."