Z univerzity zmizli veľké športové hviezdy

Jubilujúca telovýchovná fakulta bola voľakedy so slovenským športom jedno telo, jeden duch, teraz sa snaží obnoviť popretŕhané zväzky.

BRATISLAVA. „Najhoršie má za sebou, už sa preberá z depresie," tvrdí o športovej alma mater slovenský olympijský šéf František Chmelár.

Fakulta telesnej výchovy a športu bratislavskej UK si včera galavečerom pripomenula polstoročnicu a pred ním sa jeden z jej absolventov pokúsil o maximálne zostručnenú správu o jej aktuálnom stave.

Za pravdu mu dáva prinajmenej dojem z areálu Lafranconi, v ktorom sídli. Skultúrnil a pribudlo v ňom športovísk. „Konečne sa nehanbím doviesť do školy zahraničných hostí," vraví Dušan Hamar, jeden z profesorov FTVŠ a zároveň člen exekutívy Medzinárodnej federácie športovej medicíny.

„Ak chceme kvalitnú fakultu, musíme na nej utvoriť perfektné podmienky, inak nemáme šancu," uvedomuje si jej dekan Miroslav Holienka.

Boj o fakultu a Lafranconi

Na samom začiatku bol Telovýchovný ústav Slovenskej univerzity (1939), po vojne degradovaný na katedru pedagogickej fakulty. Samostatný Inštitút telesnej výchovy a športu bratislavskej UK vznikol až v roku 1960, ale len sedem rokov po pražskom. Na fakultu oba premenovali naraz o päť rokov neskôr.

Zakladatelia mali vytrvalosť a zdravý koreň. Prvý dekan Karol Stráňai ešte v osemdesiatke behal na lyžiach a v deväťdesiatich troch na Štrbskom Plese zapaľoval oheň Svetovej zimnej univerziády 1999. O pol roka ho zrazilo auto. Blízo jeho fakulty.

„Jej zrod bol dlhý proces," konštatuje posledný žijúci pamätník, už takmer 89-ročný profesor Vladimír Černušák, ktorého pred 40 rokmi zvolili za tretieho dekana, ale uprednostnil post šéfa slovenského športu. „Okrem kopy dokumentov typu prognózy počtu telovýchovných kádrov, ktoré bude školstvo a šport potrebovať, sme museli získať aj podporu telovýchovnej organizácie - nielen slovenskej, ale aj československej. S tým, našťastie, nebol problém, vládlo nadšenie."

Prvým víťazstvom bolo založenie fakulty s roztrúsenými katedrami po celej Bratislave, druhým o necelých desať rokov jej sťahovanie na Lafranconi. Areál na brehu Dunaja vybudovaný začiatkom tridsiatych rokov ako vysokoškolský internát v období 1953 - 1969 „okupovala" Vojenská škola Jána Žižku, ale tú napokon vtedajšia moc poslala na dožitie do Banskej Bystrice.

Poznatky z prvej ruky

Slovenský šport bol s fakultou okamžite jedno telo, jeden duch. Bez nej si ho dokonca nebolo možné predstaviť. Stála skoro za všetkými jeho úspechmi.

„Keď som v roku 1970 nastúpil na katedru hier, ocitol som sa medzi najlepšími odborníkmi, akých sme vtedy mali," spomína slovenský volejbalista storočia Bohuš Golian.

„Kolegami sa mi stali hokejisti Horský a Starší, futbalisti Kačáni, Korček a Hucko, hádzanári Kecskeméthy a Slovák, basketbalisti Herrmann a Čechvalová či volejbalista Rovný. Viacerí zároveň pôsobili ako reprezentační či ligoví tréneri, takže študenti dostávali príklady z praxe z prvej ruky."

Podobne to bolo v individuálnych športoch. „Tešili sme sa navzájom z úspechov, aj vedenie školy nás podporovalo. Potom však prišla éra, keď pedagógov, ktorí zároveň trénovali, začali pokladať za menejcenných," ťažkal si svojho času Jaromír Šimonek, ktorý vychoval niekoľko výškarských generácií. „Aha, docent, čo hádže lopatou," uškŕňali sa mu, lebo vtedy sa ešte skákalo do piesku.

Odklon od praxe

„Zhruba od konca sedemdesiatych rokov začali mať navrch ľudia, čo neprešli praxou, aspoň nie vo vrcholovom športe, a orientovali fakultu na masový či školský šport," myslí si Chmelár. „Vtedy začala strácať dych. Vrcholový šport je najlepšie laboratórium, nikde inde sa nedá získať toľko poznatkov, preto sa od neho takáto inštitúcia nemôže odkláňať."

Keď si spolková telovýchova vybudovala vlastné štruktúry vrcholového športu, „eftéveeška" mu výdatne pomáhala aspoň vedeckými poznatkami a výskumom. Napokon však aj na to rezignovala. Výskumný ústav telesnej kultúry v roku 1981 premenovala na Ústav vied o športe a potom aj ten zrušila. Jeden nezmysel väčší ako druhý.

„Okrem trénera Pavla Gleska mi nikto viac nedal ako bývalý šéf ústavu Ivo Havlíček, ktorý tejto škole veľmi chýba, lebo vedel syntetizovať poznatky, čo sme mu z praxe nosili," konštatuje docent Eugen Laczo, ktorého schopnosti v oblasti kondičnej prípravy využívajú už roky basketbalová trénerská legenda Natália Hejková či hokejový Slovan. „Vedu dnes robíme na katedrách: máme na ňu ľudí, ale nie podmienky. Keď sa študenti vďaka medzinárodnému grantu dostali na univerzitu v Osle, otvárali oči."

Splácanie dlhu

Holienka po nástupe presadzoval, aby sa Národné športové centrum usídlilo na fakulte a úzko s ňou spolupracovalo, no nepochodil. Pôvodne vzniklo zlúčením Národného inštitútu športu a akademického vrcholového strediska, ale napokon sa z neho stal „odkladací vešiak" rezortu školstva a riaditeľský post „politickou trafikou", takže nemá čo ľutovať.

„Budúci rok vybudujeme na jednom poschodí Diagnostické centrum profesora Hamara, ktorý je svetovou kapacitou," zastrája sa dekan vo vedomí, že táto oblasť nemá ústredné pokrytie a že škola je dlžníkom. Hamar sa smeje, že ho chcú pomenovať po ňom, hoci ešte žije, ale myšlienku víta: „Slovensko je malá krajina, aj v Rakúsku majú len jedno vedecké a výskumné centrum pre vrcholový šport. Myslím si, že klasické vybavenie na funkčnú diagnostiku plus systémy, ktoré som vyvinul a používajú sa väčšinou ako prototypy v cudzine pre vrcholových i rekreačných športovcov, úplne postačia. Navyše v spolupráci so zahraničím vyvíjame aj pár nových."

Kariéra verzus štúdium

Vyštudovať FTVŠ patrilo voľakedy skoro k dobrým mravom. Medzičasom sa však svet športu vážne zmenil. Najmä profesionalizáciou.

„Dnes si športovec rozmyslí, či bude doma študovať, alebo pôjde do cudziny zarábať párkrát toľko, ako by tu zarobil, keby skončil vysokú školu," hovorí dekan. „Najmä preto na fakulte neštuduje toľko známych športovcov ako kedysi. Z tých najpopulárnejších odvetví minimum. Pár sa ich aj prihlási, na základe športových úspechov ich vezmeme bez prijímačiek, ale potom nám napíšu, že dostali ponuky na prestup do zahraničia, a nenastúpia."

Niektorí sa po kariére možno vrátia cez trénerskú akadémiu, prostredníctvom ktorej fakulta na základe zmlúv s 22 zväzmi nahrádza zrušenú Telovýchovnú školu a školí pre ne odborníkov nižších stupňov. Medzi internými študentmi však majú drvivú prevahu reprezentanti z menších či malých športov, a to pre tie najpopulárnejšie športy určite nie je dobrý signál smerom do budúcnosti.