MICHALOVCE. Jedna z vychádzajúcich hviezd slovenského hokeja Samuel Solenský má za sebou druhú sezónu v Spojených štátoch amerických.
A z pohľadu jeho individuálnych štatistík dopadla na výbornú.
Michalovský rodák spomedzi všetkých hráčov v tíme Johnstown Tomahawks, ktorého dres si obliekal, nazbieral najviac bodov.
V 48 zápasoch ich dosiahol 46 (za 18 gólov a 28 asistencií), za čo v závere ročníka dostal cenu za najužitočnejšieho hráča mužstva, ktoré pôsobí v NAHL, teda v Severnej americkej hokejovej lige.
Že to bola pre tohto 19-ročného centra či krídelníka ozaj vydarená sezóna potvrdzuje aj jeho premiérová účasť na svetovom šampionáte hráčov do 20 rokov, na ktorom získal v piatich dueloch jeden bod za gólovú prihrávku.
Odchovanec michalovského hokeja, ktorého už v žiackom veku zlanáril český Liberec, oddychuje od polovice apríla doma na Zemplíne, nuž sme to využili a pozhovárali sa s ním o uplynulom hokejovom období.
Aká bola druhá sezóna za veľkou mlákou?
„Oproti tej prvej bola iná. Už som vedel, do čoho idem a čo ma tam čaká, preto som sa na sezónu aj celkom tešil. Bohužiaľ, ako mužstvu nám vôbec nevyšiel štart ročníka. Myslím si, že sa to trošku podcenilo a náš tím sa až príliš omladil. Prvé tri či štyri mesiace sme mali možno aj najmladší káder v lige. Prespali sme úvodných pätnásť zápasov, z ktorých sme až v trinástich ťahali za kratší koniec. Prehrali sme dokonca jedenásť stretnutí v rade. Doplácali sme na neskúsenosť. Ďalšia časť sezóny takisto nebola veľmi príjemná, lebo v mužstve sa menili hráči ako na bežiacom páse. Hľadala sa optimálna zostava a našli sme ju až niekedy v decembri, keď sa náš káder konečne ustálil. Začali sme už aj vyhrávať a dokonca sme bojovali aj o postup do play-off. A to napriek tomu, že sme mali stratu 25 bodov. Stíhacia jazda však neskončila úspešne, tesne pred koncom základnej časti bolo spečatené, že do play-off nepôjdeme. Napokon sme sa ani neodlepili z poslednej priečky v našej divízii, na ktorej sme boli prakticky nepretržite.“
Vám osobne sa však darilo výborne, nazbierali ste najviac bodov z tímu a boli ste vyhlásený za najužitočnejšieho hráča Johnstownu. Spokojnosť?
„Už pred sezónou som bol stotožnený s tým, že budem patriť k lídrom mužstva. Aj keď mi ročník bodovo vyšiel, všetko to stálo a padalo na výsledkoch kolektívu, ktoré neboli dobré. Som presvedčený, že ak sa mužstvu darilo viac a boli by sme gólovo produktívnejší, tak aj na mojom konte by bolo viac kanadských bodov. Robil som však, čo sa dalo. Dvanásť duelov som vynechal aj kvôli zraneniu a svetovému šampionátu juniorov. Keby som odohral celú sezónu, tak verím tomu, že by som sa v produktivite mohol prebojovať aj do najlepšej desiatky celej ligy. Na to, ako celá sezóna vyzerala, tak z osobného hľadiska som celkom spokojný.“
Čo je pravdy na tom, že vaše domáce zápasy navštevovalo v priemere tritisíc divákov?
„Je to skutočne tak. Naša domáca hala, ktorá nesie názov Cambria County War Memorial Arena, má kapacitu cez štyritisíc miest. Keď som prvýkrát videl, koľko ľudí prišlo na zápas, ostal som v šoku. Iba som sa pozeral, čo sa deje... Párkrát sa nám dokonca arénu podarilo aj vypredať, čo bolo niečo neskutočné. Takúto návštevnosť nemajú ani niektoré naše extraligové seniorské kluby. Svedčí to o tom, že hokej v Amerike ide a je tam mimoriadne obľúbený. Hoci sme boli poslední v tabuľke, fanúšikovia na nás nezanevreli a stále chodili v hojnom počte. Mali sme tretiu najlepšiu návštevnosť v celej lige. Cítili sme podporu ľudí a my sme ich nechceli sklamať. O to ťažšie sme znášali, keď sa doma prehralo.“
Aké hokejové podmienky ste v Amerike našli?
„Celé zázemie tam bolo na úrovni. Tamojšia aréna bola skvelá. Starali sa tam o nás ako o mužský celok, keďže tam žiadne iné mládežnícke tímy neboli. Všetko, čo sme potrebovali, sme mali priamo na štadióne. Na nič sa nemôžem sťažovať, všetko fungovalo bez problémov.“
Aká štýl hokeja sa v NAHL hral? Klasický zámorský?
„Áno. Pre nás hráčov z Európy to bolo náročnejšie, pretože sa tam veľa korčuľuje, dohrávajú súboje a nahadzujú puky. U nás sa hrá viac technickejší hokej, tam zase fyzickejší. Ja som sa snažil hrať tak pol na pol. Ak by som hral európskym štýlom, tak tam neuspejem. Chcel som byť pre tím platným hráčom, preto som niečo ukrojil zo svojho štýlu a naučil sa hrať zámorský hokej.“
Ako ste už spomenuli, zahrali ste si aj na majstrovstvách sveta hráčov do 20 rokov. Ako si spomínate na svoj premiérový šampionát v tejto vekovej kategórii?
„Bol som dvakrát na MS 18-ročných a juniorské majstrovstvá sú už o niečom inom. Myslím si, že sme na prelome rokov neodohrali zlý turnaj. Podarilo sa nám zdolať domácich Američanov, obhajcov trofeje, ktorí napokon obsadili bronzovú pozíciu. Bol to skvelý zážitok, na ktorý do konca života nikto z nás nezabudne. Šampionát bol niečo iné ako zápasy v klube, spestril som si sezónu a hlavne som opäť videl chlapcov zo Slovenska. Bol to môj posledný ročník v tejto kategórii, s chalanmi som sa stretával v reprezentáciách od 16 rokov a boli sme dobrá partia. Spomínam na to iba v dobrom.“
V predošlých rokoch vám nominácia na záverečný turnaj zakaždým tesne ušla. Verili ste, že do tretice vás tréner Ernest Bokroš na MS zoberie?
„Ja som robil všetko pre to, aby som sa tam prebojoval. Nechcel som myslieť na to, že predtým mi nominácia dvakrát utiekla. Som však rád, že konečne som sa na juniorský šampionát dostal a bol som nápomocný tímu. Dostal som od trénera nejaké úlohy, ktoré som sa snažil plniť. Išiel som do každého zápasu naplno s cieľom čo najviac pomôcť svojim spoluhráčom.“
Máte za sebou dva roky v USA. Ako ste si zvykli na tamojší život?
