V 80. rokoch patril k silnej generácii československých volejbalistov, ktorí priviezli striebro z majstrovstiev Európy a bronz zo Svetového pohára.
Neskôr sa stal úspešným trénerom, ktorý sa uplatnil v zahraničí, v súčasnosti trénuje v Slávii EUBA Bratislava. IGOR PRIELOŽNÝ (68) spomína na tréningový luxus Nymburku, ako mu v Poľsku fandilo 14-tisíc ľudí, a hovorí, prečo by dnes nechcel hrať volejbal.
Na volejbalovú kariéru vás predurčilo meno Prieložný, keďže váš otec bol bývalý hráč a neskôr dlhoročný volejbalový funkcionár. Ako si spomínate na volejbalové začiatky a čomu by ste sa venovali, keby z vás nevyrástol špičkový volejbalista?
Začiatky môjho volejbalu sú úzko spojené s mamou, ktorá ma brávala na svoje tréningy aj zápasy. Keďže som bol už vtedy vysoký, naučil som sa hrať volejbal prakticky zo stoja, hrávali sme totiž na ženskú sieť, na ktorú som ani nemusel vyskočiť. Práve v tom období som získal svoje prvé základy a volejbalové návyky. Mama ma napokon trinásťročného zaviedla na tréning Slávie k dorastencom.
Volejbal patril v socialistickom Československu medzi veľmi populárne športy. Aké ste mali vtedy tréningové podmienky?
Volejbal bol nielen populárny, ale aj veľmi úspešný šport. Aj vďaka tomu boli podmienky v Československu nadpriemerné. Stačí spomenúť tréningové olympijské stredisko v Nymburku, v tom čase to bola hotová revolúcia. Hala, strava, ubytovanie, zdravotnícke aj regeneračné zariadenia sa nachádzali na jednom mieste, čo predstavovalo neuveriteľný nadštandard.
Podmienky boli dokonca lepšie, než v súčasnosti. Vo východnom bloku boli porovnateľné. Najďalej boli Nemecká demokratická republika a vtedajší Sovietsky zväz, kde bol šport zároveň aj súčasťou propagandy a politického obrazu režimu. Preto mali ešte lepšie podmienky než my.
Mal som šťastie, keď som začal pracovať v Nemecku. Dostali sme sa do tréningového centra pri Berlíne. Vytvorili ho na prípravu na olympijské hry v Mexiku 1968, ktoré sa konali vo výške okolo 2000 metrov nad morom. Navštívil som priestory s veslárskymi trenažérmi a bicyklami vo vysokotlakových komorách, ktoré simulovali podmienky ako v Mexiku.
Ako vyzerali športové výjazdy do zahraničia v socializme? Museli ste dodržiavať nejaké pravidlá?
Na každom zájazde s nami cestoval politruk, ktorý nám hneď po prekročení hraníc zobral pasy. Myslel si, že takto budeme „bezmocní“ a nebudeme robiť nič, čo by sa mu nepozdávalo. Niekedy dokonca chalanov chytili len preto, že chceli ísť do nočného baru.
Pred každým výjazdom na Západ sme absolvovali školenia o tom, aby sme sa nenechali ovplyvňovať cudzími ľuďmi. Pamätám si napríklad cestu do Ameriky, kde som stretol emigranta z Ukrajiny, ktorý hrával plážový volejbal. Pozval ma, aby mi ukázal svoju beachvolejbalovú loptu. Keď sme vyšli z haly, prebehlo mi hlavou: „Čo ak ma niekde prepadnú, strčia do kufra a odvezú?“ Nič také sa, samozrejme, nestalo.
Ukázal mi loptu, auto, pochválil sa, ako dobre sa mu v Amerike žije. Vlastne propagoval svoj spôsob života a rozhodnutie emigrovať. Neskôr pôsobil aj ako tréner. Práve na takéto situácie nás vopred upozorňovali.
V roku 1980, keď Sovietsky zväz napadol Afganistan, hrali sme prípravný zápas v Belgicku proti sovietskej reprezentácii. Zrazu do haly vtrhli anarchisti s transparentmi: „Rusi, choďte domov z Afganistanu.“ Dokonca tam vybuchovali malé delobuchy. Rýchlo som utekal za manželkou, ktorá bola na tribúne. Bola to zvláštna doba. Mám z nej zmiešané pocity.
Povedali ste o sebe, že ste boli typ hráča, ktorý „rozprával na ihrisku aj v šatni“. Mali ste v sebe prirodzené líderstvo, alebo ste sa do tej roly dostali postupne?
Tým, že som už od mladosti nastupoval medzi mužmi ako najmladší, tak som si k juniorom priniesol správanie, ktorému ma „vychovali“ starší hráči. Moja osobnosť, hlas, výška a váha ma akosi prirodzene predurčovali k tomu. Musím priznať, že som to občas aj preháňal.
Napríklad?
Často som dával spoluhráčov „do laty“. Niekedy som sa cítil až ukrivdený najmä keď som do toho dával úplne všetko a potom prišiel spoluhráč, ktorý bez hanby zahlásil, že meškal na tréning, lebo musel čakať u holiča. Takéto veci ma vedeli neskutočne vytočiť.
Prvý veľký seniorský turnaj ste odohrali už v dvadsiatich vo Fínsku. Zápasy ME 1977 sa hrali aj na zimnom štadióne v meste Oulu za polárnym kruhom. Aké máte na ten turnaj spomienky?
Turnaj bol pre mňa špecifický z dvoch dôvodov. V tom istom roku som totiž absolvoval aj majstrovstvá Európy juniorov. Na ne som cestoval priamo z kondičného kempu vo Vysokých Tatrách: v Bratislave som prestupoval z lietadla do Prahy a odtiaľ som už letel spolu s juniormi na šampionát. Následne som pokračoval na majstrovstvá Európy mužov v Oulu. Pre mladého hráča to bola obrovská výzva. Z hotela sme chodili do haly pešo, stačilo prejsť cez cestu. Bol som taký nervózny, že som si na každý zápas niečo zabudol.
O rok neskôr skončilo Československo na MS v Taliansku piate, keď ho o postup do semifinále pripravili tesné prehry s Kubou a Kórejskou republikou. Cítili ste vtedy, že medaila bola blízko?
Bolo to v čase, keď posledná medaila pochádzala ešte z roku 1971, keď hrával Štefan Pipa. A medaila bola naozaj blízko. Nanešťastie práve zápas s Kóreou rozhodol o tom, že sme nepostúpili do finálovej štvorky. Tá bola veľmi špecifická: Sovietsky zväz hral o zlato s Talianmi a o bronz bojovala Kuba s Kóreou. A my sme pritom s Kubou aj Kóreou prehrali tesne 2:3, takže naozaj môžem povedať, že medaila bola veľmi blízko.
Paradoxne, piate miesto sa vtedy bralo ako „normálny výsledok“ nebol to neúspech, ale ani žiadny veľký triumf. V čase, keď bol svet rozdelený na východ a západ, sa Taliani začali výrazne tlačiť dopredu.
Pre mňa osobne to bol neskutočne náročný turnaj, mal som len 22 rokov. Bol veľmi dlhý, odohrali sme asi 9 zápasov za 11 dní, z toho tri päťsetové. Hrávalo sa ešte na straty, takže so všetkými rozcvičkami trvali zápasy aj tri hodiny.
Olympijskú atmosféru ste zažili v Moskve 1980, kde hry poznačil politický bojkotom niektorých západných krajín a tím ČSSR štartoval vďaka odstúpeniu Číny. Čo vám utkvelo v pamäti z olympiády?
V tom roku sa nám zmenil tréner, reprezentáciu prevzal Pavel Schenk. Ako klubový tréner bol veľmi úspešný a uznávaný, no v reprezentácii začal vládnuť skôr chaos. Do tímu prišli noví, neskúsení hráči, niektorí mali odohranú možno jednu sezónu.
Krajiny ako Taliansko, Francúzsko či Poľsko však tradične stavajú na najskúsenejších družstvách, kde majú hráči okolo tridsiatky. Na olympiáde spravidla nemajú veľkú šancu devätnásťroční mladíci, hoci výnimky sa nájdu. Princíp je však jasný: na takýto turnaj by mali ísť najmä skúsení hráči, pretože tam zohrávajú oveľa väčšiu rolu skúsenosti než kondícia či taktika.
V 80. rokoch ste boli v tíme ČSSR - ak sa nemýlim - dvaja Slováci. Okrem vás ešte Štefan Chrtiansky. Aké boli vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi a bolo ťažké pre Slovákov dostať sa do federálnej reprezentácie?
V 80. rokoch pôsobil v reprezentácii aj Ján Repák, ktorý sa zúčastnil na majstrovstvách sveta v roku 1982 v Argentíne. V československej lige v tom období dominovali okrem Červenej hviezdy Bratislava najmä české družstvá.
Celé 80. roky boli výrazne poznačené érou Červenej hviezdy, kde v základnej šestke pôsobili dvaja Česi, Pepo Novotný a Zdeno Kroča. Pišta Pipa aj Vlado Sirhoň už v tom čase končili svoje kariéry, takže pre slovenských hráčov bolo veľmi náročné sa presadiť.
Najlepší Slováci odchádzali, a navyše kľúčové posty v Červenej hviezde zastávali českí hráči. Aj ja som v tom čase pôsobil v Červenej hviezde.
Hráčsky vrchol ste dosiahli v roku 1985 - striebro na ME a následne bronz na Svetovom pohári. Bol to úspech generácie, ktorá v tom roku dozrela?
Jednoznačne, na Svetovom pohári sa nachádzalo mnoho hráčov, myslím, že okolo 5 až 6 z nich, ktorí získali strieborné medaily na majstrovstvách Európy. V tom čase pôsobil ako tréner reprezentácie veľmi skúsený Karel Láznička. My, hráči, sme mali väčšinou od 28 do 30 rokov, išlo o veľmi silnú generáciu.
Ako sa zrodila ponuka zo Západného Nemecka a čo pre vás znamenalo odísť pracovať na Západ v roku 1987 – ešte počas totality?
Určite ma ovplyvnilo, že som musel ukončiť hráčsku kariéru zo zdravotných dôvodov, takže som sa nemohol presadiť v zahraničí ako hráč. Mal som však šťastie, že som absolvoval FTVŠ, a tým získal trénerskú kvalifikáciu. Vďaka tomu som dostal príležitosť pracovať v troch krajinách: v Belgicku, Luxembursku a Nemecku.
Ponuka z Nemecka bola výnimočná, týkala sa reprezentácie mužov a ich prípravy na majstrovstvá Európy. Hlavný tréner, s ktorým som mal spolupracovať, bol bývalý hráč Rumunska. Osobne som ho poznal, takže som túto ponuku považoval za najlepšiu.
Napriek tomu to bolo veľké riziko a výzva, ako tréner som bol po 30 rokoch hráčskej kariéry nováčik. Bola to veľká skúsenosť a zároveň veľká motivácia aj z ekonomického hľadiska.
Len nedávno ste zistili, že vás niekdajšia komunistická Štátna bezpečnosť viedla od roku 1989 ako kandidáta tajnej spolupráce. Ako ste sa o tom dozvedeli a čo ste pri tom cítili?
O tom, že ma ŠTB viedla ako kandidáta tajnej spolupráce som sa dozvedel počas rozhovoru pre projekt Pamäť národa a bol som veľmi prekvapený, vôbec som o tom nevedel. Nie som si istý, či medzitým nevyvrátili, že to nebola pravda.
Keď som chcel pracovať v Západnom Nemecku musel som mať bezpečnostnú previerku, musel som im dokázať, že nie som špión.
Človek sa do takejto evidencie mohol dostať, ani o tom nevedel. Keď som bol na vojenskej prezenčnej službe v Červenej hviezde, po návrate zo zahraničia nás niekedy poslali na výsluch. Pýtali sa nás, s kým sme sa stretávali. Či práve tieto záznamy mohli viesť k tomu, že ma označili za kandidáta spolupráce, dnes už presne neviem.
V roku 1996 ste sa po desiatich rokoch v Nemecku vrátili domov. Aké to bolo prísť späť do inej krajiny, než z akej ste odchádzali?
Vrátili sme sa z rodinných dôvodov. Rozhodovalo sa, či naše dve deti budú vyrastať ako Nemci alebo Slováci, a práve to bol hlavný dôvod návratu. Videl som potenciál v Červenej hviezde, pretože Slávia už neexistovala. Moje predstavy o športovom rozvoji boli vtedy takmer rozprávkové.
Osem rokov pôsobenia v Poľsku ste označili za výnimočné obdobie. Boli svedkom volejbalového „boom-u“ u našich severných susedov. V čom spočíval obrovský posun poľského volejbalu?
Do Poľska som prišiel ako prvý zahraničný tréner, kde bolo prostredie tradične vytvárané domácimi hviezdami 70. rokov. Poľskí tréneri a hráči si medzi sebou rozdeľovali „teritóriá“. Zrazu tam prišiel nejaký „rival“ z mentálne a spoločensky podobnej krajiny. Aj keď som už mal znalosti z trénerstva z Nemecka, bolo to nové a náročné prostredie.
Ako príklad spomínam, keď som prišiel do fitka a upozornil na to, že niektoré stroje môžu hráčom viac ublížiť než pomôcť, bez problémov sa vymenili. Šlo sa na to modernou cestou. Je to aj otázka šťastia, pretože ak sa vám nepodarí adaptovať, kariéra v Poľsku môže skončiť veľmi rýchlo.
Boom volejbalu sa rozbehol najmä vďaka popularite Svetovej ligy. V Poľsku sa to rozbehlo na nevídanej úrovni. Súkromná televízna spoločnosť kúpila všetky práva a vytvárala marketingové pozadie pre volejbal.
S poľskou reprezentáciou som hral Svetovú ligu a vždy sme mali návštevy 10 až 14 tisíc divákov. To je pre mentalitu a pocit národnej hrdosti nesmierne dôležité. K tomu sa vysielalo naživo v televízii minimálne 4 až 6 zápasov mužov aj žien v Lige majstrov.
Dôležitá bola aj infraštruktúra. Keď som prišiel do Jastrzębského Węgla, klub nemohol hrať Ligu majstrov vo vlastnej hale a musel cestovať 60 km do Katowíc. Keď som po štyroch rokoch odchádzal, už sa stavala nová hala. Dnes neviem o žiadnom poľskom klube, ktorý by nemal športovú halu pre minimálne 3000 až 3500 divákov.
Čím by sa Slovensko mohlo v Poľsku inšpirovať?
Infraštruktúrou. Stále tvrdím, že ľudí baví chodiť do hál, ktoré sú pekné, kde majú občerstvenie, dobrý výhľad a kde sa zo zápasu dá spraviť skutočná šou pred aj po stretnutí.
Druhá vec je, že aj pre hráčov musí byť liga atraktívna, herne aj ekonomicky. U nás je to pravdepodobne ťažko dosiahnuteľné, takže najväčší dôraz by som kládol práve na infraštruktúru.
Trénovali ste v kariére aj niekoľko úspešných zahraničných dvojíc v plážovom volejbale. Čo vravíte na úspech a vysokú sledovanosť, ktorú si získal tento šport po zaradení do programu olympijských hier?
Plážový volejbal je veľmi ťažký šport, dnes sa dá porovnať s tenisom v tom zmysle, že ide o celoročný šport. Najnáročnejšia je psychika, nájsť dvojicu, ktorá spolu kooperuje a harmonizuje. Obdivujem Slováka Martina Olejňáka, že to robí toľké roky.
Popularita plážového volejbalu bola najviac ovplyvnená olympiádou v Atlante, kde sa výrazne presadil Karch Kiraly, ktorý sa stal symbolom halového aj plážového volejbalu.
Kiraly je jediný hráč, ktorý získal olympijské zlato v oboch disciplínach. Počas olympijských hier v Brazílii v roku 2016 bol plážový volejbal dokonca vyhodnotený ako mediálne najsledovanejší šport.
Osudy trénerov bývajú často nevyspytateľné. Kde ste cítili najväčší tlak vo svojej práci a zažili ste v trénerskej kariére aj nezvyčajné situácie?
Poznám dva momenty, ktoré ilustrujú tlak: tlak médií a tlak na trénerskú pozíciu. Prvý som spoznal v Nemecku, keď som viedol družstvo na majstrovstvách Európy a dostali sme sa do semifinále. Oznámili mi, že po semifinálovom zápase musím ísť z Berlína do Frankfurtu na vysielanie ich najpopulárnejšej športovej relácie Sportschau. Odvetil som, že nemôžem, pretože hráme o tretie miesto a musím sa pripravovať. Oni mi však povedali, že záporná odpoveď neprichádza do úvahy.
Mal so sebou manželku Jarku, tak som ju zobral so sebou. Po semifinálovom zápase, keď sme prehrali s Talianmi, som letel z Berlína do Frankfurtu. Relácia sa začínala o 22:30 a skončila sa pred polnocou. Vyspal som sa a ráno o piatej som už bol na letisku. Po pristátí som sa rovno ponáhľal do haly na tréning, ešte v kravate. Druhý tlak som spoznal v Poľsku, kde boli nároky na trénerskú pozíciu extrémne intenzívne.
Ako sa to prejavovalo?
Prvý rok v Poľsku sme vyhrali titul, druhý rok sme sa pohybovali na treťom až štvrtom mieste. Klub nemal skúsenosť s tým, čo znamená súčasne zvládať poľskú ligu a Ligu majstrov. Fanúšikovia sa nás pýtali, ako je možné, že sme až tretí. A tak klub zorganizoval s nimi stretnutie...
Tlak môže mať rôzne podoby. Na jednej z prvých tlačových konferencií v Poľsku sa pýtali trénera súpera, či už počíta so svojou rezignáciou. Bol som v šoku. Na Slovensku vás na takéto situácie nikto nepripraví. Možno preto niektorí naši tréneri, aj keď ich je stále menej, ktorí pôsobia v zahraničí, s týmto nedokážu narábať.
Hovoríte, že dnešná hra je oveľa dynamickejšia a špecializovanejšia – je to podľa vás stále ten „pravý volejbal“, alebo sa niečo z jeho ducha stratilo?
Z môjho pohľadu sa pravý volejbal trochu stratil, nie som z toho nadšený. Najmä mužský volejbal je nesmierne fyzicky náročný šport. Hráči, ktorí nedosiahnu vo výskoku 3,60 m, nemajú veľkú šancu. Výnimky existujú, napríklad Ngapeth z Francúzska, ktorý je mimoriadne dominantný svojimi skúsenosťami a technickými schopnosťami. Krajiny, ktoré majú menší potenciál hráčov, to majú oveľa ťažšie.
Naopak, ženský volejbal sa začal približovať mužskému a momentálne prináša to, čo kedysi robilo mužský volejbal krásnym.
Všetky zmeny, ktoré prišli, sú pre hráčov veľmi náročné. Nechcel by som teraz hrať volejbal. Aj keď je to obrovská výzva naučiť hráča podávať päťkrát za sebou rýchlosťou 120 km/h, alebo prihrávajúceho hráča prinútiť, aby dokázal taký servis prihrávať.
Čo by ste možno vrátili späť z volejbalu minulosti, čo v ňom už dnes nie je?
Asi nič. Aj posledné opatrenia, ktoré sa zavádzajú, vznikajú najmä preto, aby sa hralo a aby mal rozhodca čo najmenší vplyv na priebeh hry. Čo sa týka týchto opatrení, myslím, že idú správnym smerom. Musíme sa prispôsobovať dobe, zápas musí byť kratší. Aj pre divákov je náročné byť na dvoch zápasoch po sebe tri hodiny.
Vývoj a mediálna popularita volejbalu však stúpa. Karty rozhodcom by som osobne odobral (smiech). V minulosti ich nemali a myslím si, že práve karty často pokazili prácu rozhodcov.
Kandidovali ste na šéfa slovenského volejbalu a pred štyrmi rokmi ste tvrdili, že sa nachádza v depresii. Ako by ste opísali v skratke súčasný stav?
Momentálne by som situáciu vo volejbale na Slovensku nazval „schizofrenickou“. Muži aj ženy sa síce zúčastňujú na majstrovstvách Európy, čo je pre volejbal veľmi dobré, ale zo skúseností z mládežníckeho športu viem, v akých podmienkach pracujú tréneri, a koľko z nich skončilo alebo odišlo.
Napríklad pri poslednom konkurze na trénera reprezentácie mládeže sa neprihlásil nikto. To je tá schizofrénia. Na jednej strane máme úspechy: muži na majstrovstvách Európy, ženy dokonca na majstrovstvách sveta, ale na druhej strane je veľký odstup a nesúlad. Situácia je neprehľadná: raz sa robí výberové konanie na reprezentačného trénera, inokedy nie.
Na Slovensku začali pôsobiť aj tréneri zo zahraničia. Pri všetkej úcte, ich mená nepoznám. Jedného reprezentačného trénera sme v minulosti vyprofilovali – Zaniniho. Predtým bol kondičný tréner a my sme z neho spravili hlavného trénera, svoju kariéru začal budovať až potom.
Tvrdím, že keby slovenský tréner dostal takú šancu, akú som dostal v zahraničí ja, mohol by sa rovnako vyprofilovať a dosiahnuť podobné úspechy.
Do funkcie reprezentačných trénerov nedávno vymenovali Michala Masného, ženy povedie Talian Martino Volpini. Ako hodnotíte túto voľbu?
Nepoznám dôvody týchto rozhodnutí. Možno ide o vlnu, keď sa asistenti stávajú hlavnými trénermi. Zanini, Kravarík, Palgut aj Mašek boli tiež asistenti. Paradoxne, v ženskej zložke sa stal druhý asistent hlavným trénerom, zatiaľ čo prvý asistent nie. Jednoducho tomu nerozumiem. Preto k tomu môžem len povedať „no comment“.
Myslíte, že Michal Matušov (prvý asistent trénera) by bol pre ženskú reprezentáciu lepšia voľba?
Myslím si, že áno. Keďže nemáme silné trénerské kádre a naši reprezentační tréneri pôsobia v zahraničí, ich vplyv na dianie na Slovensku je minimálny.
Bol som na poslednej prednáške bývalého trénera mužskej reprezentácie Stevena Vanmedegaela, ktorý skritizoval úroveň ligy a prácu trénerov mužskej zložky. Nakoniec sa vzdal pozície. Toto nepotrebujeme.
Ako tréner môže byť Steven dobrý. Vyjadril sa však, že postup na majstrovstvá Európy bol otázkou systematickej práce. Myslel tým, že sme museli prehovárať hráčov ako Zaťko a Mlynarčík, aby sa vrátili do reprezentácie? Nakoniec nás zachránil nejaký Rendľa, ktorý hral v reprezentácii prvý rok. Pre mňa je ťažké pochopiť, kde je tá koncepčná práca.
Na čo reálne má slovenský volejbal - mužský aj ženský - v súčasnej svetovej konkurencii. Kam by sa mohol v blízkej budúcnosti posunúť a odkiaľ by sme mohli čerpať inšpiráciu?
Inšpirovať sa môžeme napríklad Slovinskom. Má menej obyvateľov než Slovensko, no vo volejbale, najmä u mužov, je omnoho ďalej. Mládežnícke reprezentácie u nich pravidelne postupujú na majstrovstvá Európy.
Na Slovensku je situácia opačná. Na majstrovstvách Slovenska juniorov nie sú schopní naplniť družstvami ani celé súťaže, bolo ich iba sedem namiesto ôsmich. Reprezentácie patria tam, kde sú. Muži by mali byť v rebríčku od 17. miesta ďalej, ideálne do 32. Ženy tiež, v minulosti sme boli okolo 30. miesta a na majstrovstvá sveta to teraz stačilo.
Odchod každej hráčky, napríklad Palgutovej, Herelovej alebo Radosovej, je pre nás kritický, posúva nás o jedno-dve miesta nižšie. Podľa môjho názoru kluby nefungujú tak, ako by mali. Viem to aj z vlastnej skúsenosti. Mládež funguje najmä vďaka rodičom; keby nebolo ich podpory, deti by nemali s kým a kde trénovať.
Autorka je študentka žurnalistiky a volejbalistka VK Slovan Bratislava.
