Kapitán Miroslav Šatan lovil v pamäti, silnejšiu podporu slovenských fanúšikov na majstrovstvách sveta v zahraničí zažil doteraz len v roku 2004.
V zápasoch základnej skupiny vo Vítkovickej aréne. Spolu sním tam hral aj jeho súčasný asistent trénera Vladimír Országh a televízny spolukomentátor Richard Lintner.
Vtedy sa ešte neskandovalo My sme tu doma, často tam až do noci znelo Slovenskóó. Podobne aj počas viedenských šampionátov v rokoch 1996 a 2005. Šatan všetko zažil, počul a porovnával naživo.
Šajba sa ujala
„Neviem čí to bol nápad, ale šajba sa po prvej tretine bleskovo ujala,“ vraví 23-ročný Miroslav z Nových Zámkov, ktorý mal možno jediný na slovenskom drese meno Reway.
„Nie, žiadna rodina, zohnal som si dres tesne pred odchodom do Minska,“ vysvetľoval. Mladého hokejistu videl hrať iba v televízii na MS dvadsiatok a v prípravnom zápase proti Lotyšsku v Bratislave. „Ten chlapec sa baví hokejom, čo sa prenáša aj na divákov,“ dodáva Miroslav.
Pre arénou Čižovka pútala pozornosť aj skupina šiestich Žilinčanov. Odetí boli ako v historickom filme. V ľudových krojoch, na nohách šnurovacie krpce, na hlavách širáčiky s ozdobou.
„Nie sme žiadna folklórna skupina. Jednoducho sme si z depozitáru Matice slovenskej v Martine požičali kroj – model Spišské Vlachy a karavanom sme sa vydali do Minska,“ krátko pre ustavičné žiadosti o fotografiu vysvetľoval jeden z nich.
Bubnovali ako na Dukle
Na chodbách Čižovky mali jasnú prevahu dresy s číslom 18 a menom Šatana. Štyridsaťpäťtročný Jozef z Banskej Štiavnice chodí na extraligu do Zvolena, na svoj prvý šampionát v živote si vzal dres reprezentačného kapitána.
Na tribúne za bránkou nad klubovým transparentom Dukly Trenčín neúnavne bubnoval René Lipták, jeden z členov trenčianskeho kotla.
