Jurko: V Česku nemôžem ísť do vecí, ktoré si dovolím na Slovensku

Patrí k najuznávanejším slovenským športovým moderátorom a komentátorom. SLAVOMÍR JURKO robí spíkra pri najväčších športových udalostiach na Slovensku. Fanúšikov si získava typickým humorom a iróniou.

Okrem športu pozorne sleduje aj spoločenské a politické témy. "V posledných rokoch som sklamaný z politiky, lebo sa do nej dostávajú ľudia, ktorí o nej nemajú šajnu," tvrdí 41-ročný rodák z Prešova.

Aké je to, keď niekde počujete svoj hlas?

Občas ma ľudia spoznajú po hlase alebo mi syn povie, že počuje v televízii reklamu s mojím hlasom. To je celkom príjemné. Ale že by som bol posadnutý sám sebou, púšťal si svoj hlas a pozastavoval sa nad ním, to nie.

Chcem, aby môj hlas ľuďom neprekážal, ale evokoval v nich pohodu. V poslednom čase som si uvedomil, že začínam hovoriť mäkšie, čo je dôkazom toho, že na kvalite hlasu pracujem, ale nie som jeho otrokom.

Do komentovania a najmä moderovania prinášate veľkú dávku humoru či irónie. Prečo ste sa rozhodli pre tento štýl?

Obyčajných ľudí je veľmi veľa. Nehovorím, že musím byť za každú cenu iný, ale chcem mať svoj štýl. Mám ho od roku 2000, keď som začal komentovať. Už predtým ma formovalo rádio, ktoré bolo tak nastavené. Keď som prišiel do Fun rádia, vždy mi hovorili, aby som sa nepýtal to, čo sa pýtajú všetci, ale aby som uvažoval inak a dal tomu čosi špecifické.

Myslíte si, že sa vám to darí?

Ako moderátor mám rokmi vybudovaný imidž a podľa toho sa klienti rozhodujú, či chcú alebo nechcú práve takýto štýl. Pri komentovaní musím dodržiavať pravidlá televízií, pre ktoré pracujem, aby to zapadalo do ich prejavu.

A ako hovorí český komentátor Jaromír Bosák, nemusíš byť najvtipnejší človek na svete, ale stačí raz či dvakrát za zápas použiť niečo, čo sa tam hodí. V moderovaní môže byť humor na hrane. Ľudia si ma zavolajú, lebo chcú, aby som bol autentický. V komentovaní si publikom nevyberáme. A nie každému to musí zapasovať.

Slováci sú často konzervatívni. Nevyčítajú vám, že občas prestrelíte?

Tak raz za dva mesiace dostanem správu či e-mail. A nie vždy sú pozitívne. Diskusie nečítam vôbec. Je veľa kontaktov, kde si ma môžu ľudia vyhľadať. Sám vždy viem, keď urobím chybu a nikoho to neštve viac ako mňa.

To, či je niečoho veľa alebo málo, je subjektívne. Pri komentovaní môžete podať informáciu, ktorú máte ako jediný na svete, ale keď v tom čase padne gól, je to najväčšia chyba, aká sa môže stať a ste za hlupáka.

Potrebujú Slováci k životu humor?

Veľakrát je to jediné, čo nám ostáva.