Rozhodcov je málo, ľudia na nich nadávajú, hovorí 21-ročná rozhodkyňa

Niektorí hráči ich rešpektujú, iní nad nimi krútia hlavami. Po slovenských trávnikoch behá množstvo rozhodkýň.

Jednou z nich je VANESA GEŠOVÁ (21), ktorá začala s pískaním po konci kariéry hráčky v roku 2018.

Kedy ste dospeli k tomu, že sa stanete rozhodkyňou?

Už keď som hrávala, ocino sa ma pýtal, či nebudem radšej rozhodkyňa. Vravel mi to na zápase žilinského béčka, kde asistovala Mária Súkeníková.

Vtedy sme to však nechali tak.

Až, keď som prestala hrať, spolužiak rozhodca ma dokopal k tomu, aby som si urobila kurz. Chcela som byť s futbalom stále spojená.

Ako sedemnásťročná som absolvovala školenie a o pár dní som rozhodovala prvé zápasy. Bol to pre mňa darček.

Ako si spomínate na prvé ostré štarty?

V prvých troch zápasoch som bola na čiare žiakom, aby som sa naučila, ako to chodí. Stretnutia viedli starší a skúsenejší kolegovia, ktorí mi veľmi pomohli. Vysvetlili mi, čo som potrebovala.

Prvý štart ako hlavná som si odkrútila v Podhorí a nebolo to ľahké. Urobila som nejaké chyby, ale všetko dobre dopadlo.

Konkrétne si na ďalšie zápasy nepamätám. Ale viem, že som mala vždy stres. A keď mi zo začiatku niekto nadal, pokazilo mi to celý deň.

Ako ste sa sa kritikou vyrovnávali?

V začiatkoch som bola veľmi smutná, pretože som rozhodovala najlepšie, ako som vedela. Časom som však pochopila, že rozhodca je vždy ten zlý. Teraz sa nad tým pousmejem a nič mi to nerobí.

Horší fanúšikovia sú na mužských zápasoch, alebo vedia kritizovať aj rodičia pri žiakoch?

Ťažká otázka. Je to individuálne. Niekedy sú pri mužoch fanúšikovia slušní. Napríklad vo Višňovom som mala perfektný zápas, na mojej strane boli aj diváci. Nepovedali na mňa krivé slovo, preto som bola spokojná.

Aj na žiackych zápasoch sú rodičia pokojní. Niekedy sú však ako utrhnutí z reťaze. Nadávajú a kričia.

Pri mládeži je to trochu horšie, pretože rodičia čakajú na svoje deti, zatiaľ čo pri mužoch idú fanúšikovia hneď domov.

Takže máte za sebou nepríjemnú skúsenosť s rodičmi hráčov?

Áno, občas nadávajú. Niekedy mám pocit, že ich faul bolí viac ako dieťa. Jeden pán raz na mňa kričal po celý zápas. Len tak do vetra hovoril: Tá rozhodkyňa je slepá, to sa môžete aj kopať, chalani.

Žiaden iný rodič nič nepovedal, ani tréneri či deti, len on. Nadával na mňa dosť vulgárne, z čoho som bola prekvapená, pretože tam bolo veľa malých detí.

Prekvapil ma však jeho syn, ktorý začal po ňom kričať, nech už prestane. A vzápätí mi povedal, nech ho nepočúvam. Že vraj to robí stále, a že aj jemu to lezie na nervy. Chlapec mal slzy v očiach, keď mi to hovoril.

A čo ďalšia skúsenosť?

Jedna mamička mi nepekne napísala, ale ignorovala som to. O pár dní mi však nesmierne nahnevaná volala, že jej syn dal dva góly a nie spoluhráč, ktorý bol v zápise.

Nakoniec sa však ukázalo, že žiadnu chybu som nespravila. To len pani bola zmätená.

Žiaci zrejme áno, ale majú pred vami rešpekt aj dorastenci či muži?

Aj žiak vie pekne papuľovať. Dorastenci sú nevybúrení pubertiaci, vedia byť nepríjemní, ale vždy si ich upracem (smiech).

A muži? Tí počas futbalu neriešia, že som žena. Nadávajú mi rôzne, im je jedno, aký titul mi dajú. Musím si preto z čiary spraviť poriadok, lebo inak je zle.

V ťažkých situáciách si ma zastane hlavný rozhodca a občas aj fanúšikovia.

Stalo sa, že od vás niekto požadoval ovplyvnenie zápasu?

Mne osobne nie. Jedine po zápase za mnou prišiel tréner, aby som hráčovi nezapísala kartu. Na to som však samozrejme nepristúpila.

V ObFZ Žilina je päť mladých rozhodkýň. Ako vás prijali mužskí kolegovia?

V okrese sme sa veľmi nestretávali. Teraz sme už v kraji a s krajskými žilinskými rozhodcami sme skvelá partia. Sme v kontakte a stretávame sa aj mimo zápasov. Som rada za tieto priateľstvá.

Rozhodcov je málo. Prečo toto remeslo ľudí neláka?

Vidia, ako na rozhodcov všetci nadávajú. Možno si myslia, že sú na to starí. Alebo si hovoria, že sa na tom nedá dostatočne zarobiť. Neviem.

Keby ste chceli prilákať ľudí do rozhodcovského kolektívu, čo by ste im povedali?

Nedávno som dotiahla jedno dievča, pretože takisto prestala hrávať.

Povedala som jej, že futbalu bude mať dosť a vie si zarobiť. Tiež som jej naznačila, že bude v dobrom kolektíve a výborne si zašportuje. Pretože musí stále behať (smiech).

Futbalový rozhodca však musí mať dobrú psychiku. Extra preto ľudí nepresviedčam, pretože to nie je pre každého. Nie každému sa páči, že mu po víkendoch nadávajú (smiech).

Nedávno ste v Rajci v poslednej minúte riešili spornú situáciu. Ako sa v takejto chvíli arbiter cíti?

Ja osobne si začnem premietať, čo sa vlastne stalo a či som sa neuponáhľala. Vtedy som si uvedomila, že áno. Ale to už sa okolo mňa všetci zhromaždili a nepustili ma k slovu. Takže som čakala, kým sa vybúria a povedala som im, čo sa vlastne stalo.

Posledné minúty v dôležitom či vyrovnanom zápase sú nervy. V takýchto zápasoch trvajú večnosť.

Je lepším arbitrom ten, kto predtým hrával?

V zásade je to výhoda. Na zápasoch a tréningoch si na vlastnej koži zažil, aké sú súboje a vie sa do nich lepšie vžiť. Tiež vie lepšie čítať hru a odhadnúť, čo sa stane.

Platí to hlavne pri mužoch, pretože pri deťoch človek nevie, čo od nich čakať.

Starší rozhodcovia občas povedia, že zápasy detí či žien sú pre nich trest. Je to tak aj u vás?

Áno, skúsení arbitri to tak vnímajú. Ja to však beriem tak, že stále sa mám v čom zdokonaľovať. A aj pri žiakoch sa dejú situácie, z ktorých sa môžem priučiť.

Ako vnímate, že na Slovensku je tak málo arbitrov, že najmladším deťom nemá kto rozhodovať?

V niektorých prípadoch tam rozhodcu ani netreba. Niektoré deti vedia, kto má vyhadzovanie, či súpera faulovali alebo nie. Dohodnú sa.

Pri kvalitnejších žiakoch si občas prídem zbytočná. Ťažko však na túto otázku odpovedať.

Máte nejakú vtipnú príhodu z rozhodovania?

Hráč bol v postavení mimo hry, ale nezapojil sa do diania a hra pokračovala ďalej. Obranca si však myslel, že druhá asistentka signalizovala ofsajd a zdalo sa mu, že počul píšťalku.

Pokojne teda v pokutovom území chytil loptu do ruky, spravil dva kroky a postavil si loptu na rozohrávku. Ja som sa len v šoku pozerala, čo robí.

Samozrejme, bola z toho penalta. Spoluhráči chalanovi vynadali, ale aj sa na tom zasmiali (smiech).

Čo považujete za vrchol svojej rozhodcovskej kariéry. A čo by ste chceli v budúcnosti dosiahnuť?

Vážim si delegáciu na priateľsky zápas Bánovej proti Rukh Vynnyky z druhej ukrajinskej ligy. Tiež som v tejto sezóne bola asistentkou v zápase Slovnaft Cupu Hontianske Nemce - Zvolen.

V budúcnosti by som sa chcela dostať najvyššie, ako to pôjde. Ale to asi každý.

Majú rozhodcovia obľúbené destinácie, kde sa radi vracajú?

Samozrejme, že áno.

Zdržíte sa niekedy na štadióne dlhšie, ako ste plánovali?

Občas áno. Niekedy to trvá kratšie, inokedy dlhšie ako by bolo potrebné (smiech). Väčšinou však idem po zápase hneď domov. Všetko závisí od atmosféry a domáceho klubu.

Majú aj arbitri fanúšikov?

To asi nie (smiech). Skôr sú to kamaráti, ktorí nás podporujú. Nájdu sa však aj neprajníci, ktorí si vás na sociálnej sieti pridajú a potom komentujú každý váš príspevok (smiech).

Kontaktujú vás na sociálnych sieťach aj hráči?

Áno, niekedy už pred zápasom mi chodia žiadosti (smiech). Ale hlavne po ňom.

Občas mi príde pekná správa, že som prekvapila. Dostala som však už aj „pozdrav“ od dorastenca, ktorý mi vynadal. Dokonca mi napísal aj žiak, ktorý bol nespokojný s červenou kartou. Vraj, aby som ju vymazala.

Mňa však už vo futbale nič neprekvapí. Beriem veci s nadhľadom.