Futbal a život v Číne? Bol to veľký šok, spomína strelec gólu proti Chelsea

S futbalom začínal v dedinke Haniska, ligovú premiéru si odkrútil v drese Košíc. Najvyššie súťaže hral v Česku, Rakúsku, Grécku i Portugalsku. Dva majstrovské tituly získal s MŠK Žilina, jeden v Artmedii Petržalka.

TOMÁŠ ORAVEC (41) strelil gól slávnej Chelsea Londýn v Lige majstrov 2010/11.

Zahral si aj v čínskom klube Šaan-si Čung-ťian Čchan-pa, kde výkonnostne vynikal. Pre pravidlá miestnej súťaže však musel odísť. Na sklonku kariéry pôsobil na Cypre.

Počas kariéry ste nastrieľali vyše sto gólov. Čomu sa venujete dnes?

Odovzdávam skúsenosti mladým. Vždy som chcel trénovať, čo sa mi splnilo v Slovane Bratislava U19. Som rád, že vediem starších chalanov, predsa, k futbalu dospelých mám najbližšie.

Aké sú vaše trénerské ambície?

Dostať sa k mužom a špeciálne sa venovať útočníkom. Dobrých ofenzívnych hráčov máme na Slovensku málo, pretože ich nevychovávame. Dôkazom je naša reprezentácia.

Problém je v tom, že talentovaní útočníci trénujú s ostatnými hráčmi, čo nie je správne. Strelci sa nemajú pohybovať v strede ihriska alebo na krajoch. Potrebujú byť v šestnástke a neustále zakončovať.

Dôležité je, aby boli v správnych priestoroch a dostávali sa do šancí. Pretože to dokážu iba dobrí zakončovatelia. Keď aj každú príležitosť nepremenia, naučíme ich to.

Ak majú svoje tréningy brankári, mali by ich mať aj útočníci.

Keď ste začínali s futbalom vy, trénovali ste ako útočníci zvlášť?

Žiadna špecializácia vtedy neexistovala. Ak by bola, nezahodil by som toľko šancí (smiech).

Keď som začínal ako mladý chalan v Košiciach, sledoval som ostrieľaných borcov ako Miroslav Sovič, Marek Špilár, Ján Kozák, Vladislav Zvara, Peter Dzúrik a ďalší. A od nich som sa učil.

Ako osemnásťročný chalan som prišiel do tímu, ktorý získal dva tituly a hral v Lige majstrov. Bola to pre mňa obrovská škola.

Ako ste zvládali prechod z dorastu do tímu, ktorý hral proti klubom ako Juventus Turín či Manchester United?

Začiatky boli ťažké. Oproti mládežníckemu futbalu to bol veľký skok. Keď prídete do najlepšieho mužstva na Slovensku, očakávajú sa výkony.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa prispôsobil a prepol na vyšší výkonnostný stupeň. Ale zvykol som si. Našťastie sme mali dobrý kolektív a všetci hráči ma prijali.

Spomínate si na svoj premiérový gól v lige?

Akoby to bolo včera (smiech). Hneď pri druhom štarte som v Dubnici strelil víťazný gól na 3:2. Bolo to päť minút pred koncom a písal sa rok 1999.

Tešil som sa, že som sa chytil. Postupne som sa oťukal a výkonmi si vypýtal miesto v základnej zostave. Nebolo to hneď, ale podarilo sa mi to.

V sezóne 1998/99 ste skončili na štvrtom a o rok neskôr na druhom mieste. Aká bola vtedy najvyššia slovenská súťaž?

Okrem nás mali skvelé tímy Slovan, Inter či Trnava. Takže konkurencia bola veľká. V tej dobe sa hralo takmer výlučne s domácimi hráčmi, legionárov bolo iba pár.

Do zahraničia sa prestupovalo málo, a tak liga mala kvalitu. Dnes niekto strelí päť gólov a ide do sveta. Nie je to správne, pretože futbalista by sa mal najskôr vyhrať.

Mnohé prestupy dnes nie sú pripravené a chalani sa potom nepresadia. Česť výnimkám. Ale tie sa týkajú hlavne defenzívnych hráčov. Od útočníkov sa čakajú góly, väčšia kreativita, preto sa presadzujú ťažšie.

Obranca odvalí loptu a všetci mu tlieskajú.

V Košiciach ste boli stabilný člen kádra, no v roku 2000 ste prestúpili do Ružomberka. Prečo?

Rozhodlo sa za mojím chrbtom. Majitelia sa dohodli a bolo. Spočiatku som prestupu nebol naklonený, ale keď som sa na to pozrel reálne, inú možnosť som nemal. V danej situácii to bolo najlepšie východisko, čo sa neskôr potvrdilo.

Stali ste sa objavom roka, v dvoch sezónach ste nastrieľali dvadsať gólov.

Stretla sa skvelá partia hráčov, ktorá držala spolu. V lige sme skončili na treťom mieste, dostali sme sa do Pohára UEFA, čo bol pre Ružomberok historický úspech.

V predkole sme narazili na bieloruský FC Belshina Bobruisk, ktorý sme s prehľadom zdolali. Následne sme cestovali do Troyes AC, kde nás Francúzi vyškolili moderným futbalom. Pohoreli sme a vyfasovali sme debakel 1:6.

V odvete sme sa zapreli, ale výhra 1:0 nám už nepomohla. Aspoň sme si napravili chuť.

V lige ste mali priemer vyše pol gólu na zápas, čo vás vynieslo do reprezentácie Slovenska. Ako ste to vnímali?

Bol to pre mňa obrovský úspech. Reprezentácia je najviac, čo môže futbalista dosiahnuť. Vždy som o tom sníval a som rád, že sa mi to podarilo.

Povedali by ste ako chlapec, že budete reprezentantom?

Rozhodne nie. Do šestnástich rokov som robil aj atletiku, bol som majstrom Slovenska v sedemboji a desaťboji. Nebolo preto vôbec isté, že budem hrávať futbal.

Až keď som si musel vybrať jeden šport, rozhodol som sa pre ten, ktorý ma bavil viac. A spravil som dobre.

Atletike však vďačím za veľa. Vďaka nej som mal dobré pohybové schopnosti. V kariére futbalistu som ich využíval prakticky stále.

Ktoré atletické disciplíny ste mali najradšej?

Dominoval som v skoku do výšky, diaľky a behu cez prekážky. Išiel mi hod oštepom a vrh guľou. Ako deti sme robili všetky pohybové aktivity. Jazdili sme na bicykloch, plávali a liezli po stromoch. V zime to zas boli hokej, sánky a guľovanie.

Naša generácia bola viac všestranne nadaná ako dnešná. Teraz sa mladí zameriavajú na jeden druh pohybu, čo nie je ideálne.

Pri premiére za Slovensko ste proti Iránu strelili za dve minúty dva góly. Ako sa vám to podarilo?

Hoci sme prehrali 3:4, potešilo ma to. Oba góly boli hlavou po centroch, najskôr ma z rohu našiel Vratislav Greško a potom Miroslav Karhan. Nestáva sa, že by útočník pri premiére strelil dva góly, preto spomienky sú príjemné.

Po viacerých dobrých výkonoch ste prestúpili do Viktorie Žižkov, ktorá v tom čase patrila medzi najlepšie české mužstvá.

Prišiel som tam v zime, rýchlo som sa aklimatizoval a celkom mi to strieľalo. Pamätný zápas je na Edene proti Slávii Praha, kde nám na titul stačila remíza. Päť minút pred koncom však strelil gól Pavel Kuka a prehrali sme 0:1. A nakoniec sme skončili tretí.

Ja som to žiaľ sledoval z tribúny, pretože som si dve kolá pred koncom roztrhol predný krížny väz. V klube vtedy zavládlo veľké sklamanie. I keď to pre malý pražský klub bol historický úspech.

V roku 2004 ste po prvý raz odišli mimo Slovenska a Česka. Do rakúskeho klubu Admira Wacker. Bol to správny krok?

Chcel som okúsiť niečo nové. Mali sme výborné mužstvo a skvelého trénera. Boli sme tretí v tabuľke, čím sme prekvapili širokú verejnosť.

Z pohára nás však vyradil treťoligista, preto na lavičke skončil Bernd Krauss. Nahradil ho mladý, neskúsený Dominik Thalhammer, čo bola zlá voľba.

Po polovici sezóny kúpili klub nejakí Iránci a všetko začalo upadať. Hráči, ktorí boli ťahúňmi, odišli a kvalita išla dole. Nakoniec sme skončili na ôsmom mieste, čo bolo sklamanie.

Príjemne spomínam na to, že som bol najlepší strelec mužstva. Ako som však vravel, veci v klube neboli ideálne, preto som sa posunul ďalej.

Prestúpili ste do gréckeho klubu Panionios Atény, kde ste odohrali trinásť zápasov a strelili dva góly.

Bolo to nevydarené angažmán. Spomínam na neho nerád. V Grécku som sa necítil dobre. Išiel som tam s trénerom Josefom Csaplárom, ktorý však po druhom kole skončil.

V Panioniose nefungovali veci tak, ako by mali. Hoci som hral pravidelne, mentalita domácich hráčov ma iritovala. Nebola tam žiadna partia a na zahraničných hráčov sa pozeralo ako na najhorších.

Keď v kolektíve nefungujú vzťahy, prejaví sa to aj na ihrisku. Bez priateľstva sa futbal hrať nedá.

Pri prvej príležitosti som neváhal a z Grécka som odišiel. Šancu mi dala portugalská Boavista Porto, čo som si cenil. Hrať proti klubom ako FC Porto, Benfica či Sporting Lisabon bolo skvelé.

Portugalská liga bola najlepšia, akú som kedy hral.

Prečo ste sa teda vrátili na Slovensko?

Vypršala mi zmluva, boli sme dohodnutí len na pol roka. Cieľ bol postup do jedného z európskych pohárov, čo sa nám žiaľ nepodarilo. A tak nastali v klube zmeny. Vymenil sa tréner, dotiahli sa mladí hráči. Ak by som mal viac času na aklimatizáciu, bolo by to lepšie.

V Artmedii Petržalka ste sa v sezóne 2006/2007 stali najlepším strelcom Corgoň ligy. Pomohli vám pri zisku koruny kráľa strelcov skúsenosti zo zahraničia?

Začiatok nebol jednoduchý. Prvých desať kôl som nedal ani gól, preto som zostal zaskočený. Potom sa to však zlomilo a začalo mi to padať. Škoda len, že sme nezískali titul.

Po sezóne prišiel tréner Vladimír Weiss, ktorý stmelil kolektív a získali sme double. V Artmedii som prežil krásne obdobie. Narodila sa mi dcéra, v kabíne sme boli skvelá partia a kvalitné mužstvo.

Dá sa povedať, že mi pomohli ťažké zápasy za hranicami.

V predkole Ligy majstrov ste hrali proti slávnemu Juventusu Turín.

Hrať proti hviezdam ako Gianluigi Buffon, Giorgio Chiellini, David Trezeguet či Alessandro Del Piero bola veľká vec. 

Škoda len, že hneď v prvom zápase sme vybuchli a prehrali sme vonku 0:4. Doma sme potom remizovali 1:1, čo bol úspech. Dobrým výsledkom sme chceli ukončiť pôsobenie v predkolách Ligy majstrov, čo sa nám podarilo.

Skupinovú fázu najprestížnejšej súťaže ste si zahrali v drese MŠK Žilina.

Odišiel som do Žiliny a hneď sme získali titul.

Postup do skupiny Ligy majstrov bol obrovský úspech, ale cesta bola tŕnistá. V maltskej Birkirkare sme najskôr prehrali 0:1. Hralo sa na umelej tráve a vonku bolo 35 stupňov. Vtedy by nikto nepovedal, že prejdeme medzi najlepšie tímy Európy.

Odvetu sme vyhrali 3:0 a poradili sme si aj s bulharským majstrom Litex Loveč. Vonku sme remizovali 1:1 a doma sme prehrávali 0:1. Za dvadsať minút sme však stav otočili.

V play off sme narazili na Spartu Praha a na tieto stretnutia nikdy nezabudnem. Hrali sme skvelý futbal a zaslúžene sme išli ďalej.

Hrali ste proti klubom ako Spartak Moskva, Olympique Marseille či Chelsea Londýn. Proti Londýnčanom ste navyše skórovali. Aký to bol pocit?

Hoci to bolo za rozhodnutého stavu 4:0, potešilo ma to. Každý gól sa počíta a najmä ten v Lige majstrov. Za Chelsea hrali hviezdy ako John Terry či Frank Lampard. Trénerom bol Carlo Ancelotti.

Chelsea vtedy v Premier League drvila mužstvá a bežne ich porážala 5:0. Výsledok 4:1 preto nepôsobil hrozivo.

Škoda prehry na Stamford Bridge, kde sme vyhrávali 1:0. Krátko po zmene strán sme inkasovali, no stále sme mali v rukách remízu. Päť minút pred koncom sme však dostali gól na 2:1.

V tom čase ste dostali nevídanú ponuku. Ako sa vám podarilo dostať do čínskeho klubu Šaan-si Čung-ťian Čchan-pa?

Bol to veľký šok. Istý manažér prišiel za mnou, že si ma vyhliadol srbský tréner Milorad Kosanovič. A chce ma do svojho mužstva.

Utekal som za manželkou a uvažovali sme, čo ďalej. Mám dve dcéry a som rodinne založený typ, na druhú stranu zemegule by som preto sám neodišiel.

Nakoniec sme sa zhodli, že do Číny pocestujeme spolu a spoznáme novú kultúru.

Čo vás tam prekvapilo?

Všetko. Po prvýkrát som prišiel do mesta, ktoré má desať miliónov obyvateľov. Zo začiatku sme bývali v hoteli, kým sme si nenašli ubytovanie.

Po Xian sme sa presúvali taxíkmi, ktoré bolo náročné zastaviť. Nevedeli sme reč, čo bol obrovský problém. Chodiť z bodu do bodu s dvomi malými deťmi bolo vyčerpávajúce.

Číňania majú inú mentalitu. A my sme pre nich boli atrakcia. Keď uvideli dcéry, hneď ich chytali na ruky a chceli sa s nimi fotiť. Nerobili to v zlom. U nich je úplne bežné, že „naťahujú“ cudzie a hlavne biele deti.

Inak tam bol neuveriteľný smog, modrú oblohu som nevidel ani raz. Problém som mal tiež s výkyvmi teploty. Vo februári bola nula, no v máji bežne štyridsať stupňov. Tiež tam je strašne veľká vlhkosť.

Viete po čínsky?

Len pozdrav. V kabíne sme mali hráča, ktorý všetko prekladal do angličtiny.

Koľko ľudí chodilo na zápasy vášho tímu?

Päťdesiattisíc, čo bolo fantastické. Futbal je tam nesmierne populárny. Hoci som bol v obrovskom meste, ľudia na ulici ma spoznávali. A chceli sa fotiť.

Číňania vrážajú do futbalu veľké peniaze, o ktoré nemajú núdzu. Hrali tam hviezdy ako Didier Drogba, Hulk a mnohí ďalší. Majitelia sú nesmierne bohatí a pre nich nie je problém zaplatiť astronomické sumy.

Koľko ste zarábali vy?

So Slovenskom sa to nedá porovnať. Podmienky v Číne boli výrazne lepšie.

V desiatich zápasoch ste strelili tri góly, na ďalšie tri ste prihrali. Napriek tomu ste museli v Číne skončiť. Prečo?

V jednom tíme mohli byť na ihrisku iba traja cudzinci. My sme mali štyroch, jeden bol vždy na lavičke. Keď som sa zranil, Číňania začali riešiť nového útočníka. I keď som sa dal rýchlo dokopy, stal som sa nepotrebným.

Celé to bolo zvláštne. Mňa pustili a tomu, čo nehrával, vraveli, že ho potrebujú. Všetko urobili poza chrbát trénera, ktorý bol uznávaná autorita, v Číne získal tri tituly.

Milorad Kosanovič bol proti tomu, aby som odišiel. Došlo k výmene názorov, no nič sa nezmenilo. Keďže bol zásadový, dva týždne po mojom odchode odišiel aj on.

Po návrate domov ste v sezóne 2011/12 obliekli dres Spartaka Trnava.

V Číne som končil v júli, preto príprava bola v plnom prúde. Nemal som veľa ponúk. Trnave som kývol preto, že hrala Pohár UEFA.

V Európe sme vypadli s Lokomotív Moskva, no v lige sa nám darilo a hrali sme o titul. Mali sme skvelé mužstvo, lídrom bol Miro Karhan.

Keby sme mali kvalitnejšieho trénera, určite by sme boli majstri. Pavel Hoftych však namiesto stmelenia, kolektív rozbíjal.

Oslabil nás kanonier Koro Koné, ktorý odišiel do Francúzska. Nedá sa povedať, že titul vyhrala Žilina. Ale, že my sme to pokazili.

Na sklonku kariéri ste hrali za cyperský FC Enosis Neon Paralimni. Išli ste si zarobiť do pekného počasia?

Bol to krásny rok pri mori s rodinou. O peniazoch to nebolo, práveže každý klub na Cypre mal v tom čase problémy. Výplaty sme nedostávali načas, z čoho boli mnohí hráči nervózni. A tak odchádzali.

Ja som bol našťastie trpezlivý a všetky peniaze mi postupne doplatili.

Po profesionálnej kariére som si išiel zahrať ešte do Rakúska. Hoci to boli nižšie súťaže, domáci očakávali góly. Pokiaľ sa mi darilo, hrával som. Keď však prišli zdravotné problémy s chrbtom a kolenom, zabalil som to.

Strelili ste 108 gólov, vďaka ktorým ste sa stali členom Klubu ligových kanonierov. Ako na svoju kariéru pozeráte s odstupom času?

Som za to šťastný. Keby som mal menej zranení, možno by som dokázal viac. Za všetky góly, skúsenosti a priateľov som však vďačný.