Ajax, Cruyff? Boli sme fanatici, ktorí sa odmietli vzdať, spomína legenda Trnavy

Vynikal dôrazom a bojovnosťou. Bol nekompromisný stopér s tvrdou strelou. Najvýraznejšie úspechy dosiahol v Spartaku Trnava, s ktorým získal štyri majstrovské tituly.

KAMIL MAJERNÍK (78) si zahral v pamätnom semifinále Európskeho pohára majstrov proti slávnemu Ajaxu Amsterdam.

V odvete sa zrazil so slávnym Johanom Cruyffom, ktorý potom tri mesiace laboroval. „Rýchly, silný na lopte a výborne technicky pripravený. Ak by vnikol do šestnástky, bolo by zle. Musel som ho preto zastaviť,“ spomína na odvetu z roku 1969, ktorú Spartak Trnava vyhral 2:0.

Na konte máte štyri majstrovské tituly. Chýba vám však prvý, ktorý Trnava získala v sezóne 1967/68. Mrzí vás to?

Prepásol som ho tvrdohlavosťou. Za sebou som mal vysokú školu a potreboval som ísť na vojnu. Oslovil ma tréner Bohumil Musil, ktorý viedol Duklu Praha. Vraj končí Jiří Čadek a ja ho mám nahradiť.

Bol som členom reprezentácie Československa, preto som si veril. Vravel som si, že budem hrávať v slávnej Dukle. Opak bol však pravdou. Čadek neodišiel a ja som bol prevažne na lavičke.

Dnes viem, že to bolo nerozvážne rozhodnutie. V Prahe som sa tešil, kedy sa vrátim do Spartaka. Tušil som, že Trnava bude majstrom. No nepovedal by som, že tak skoro.

Po šiestich sezónach si na rok odskočíte a váš klub získa historický titul. Muselo to byť pre vás ťažké. Čo vám behalo hlavou?

Nič špeciálne. Odišiel som slobodne, preto som to neriešil. Len som si užíval obrovský úspech. Prvý titul sa oslavoval veľkolepo. V Modranke sa konala slávnostná omša pred tritisíc ľuďmi, všetci futbalisti boli medzi nimi.

Rozhodujúci zápas proti Trenčínu si prišli pozrieť najvyšší československí politici. Na čestnej tribúne nechýbal prvý tajomník ÚV KČ Alexander Dubček či predseda federálnej vlády Oldřich Černík.

Na štadióne bolo tridsaťtisíc ľudí, viac by sa nezmestilo. V tých časoch boli takéto návštevy bežné. Aj na slabších súperov. Sledovať hráčov ako Ladislav Kuna, Valerián Švec, Jozef Adamec, Karol Dobiaš, Dušan Kabát, Vladimír Hagara a mnohí ďalší bola báseň.

Keď som sa po sezóne vrátil, ďalšie tituly boli samozrejmosťou. Fandila nám celá Trnava a široké okolie. Ľudia boli pobláznení. Všade nás zastavovali a chceli sa s nami rozprávať. Bolo to krásne, ale aj unavujúce.

Stali ste sa členom zlatej éry Spartaka. V čom spočíval váš úspech?

Mali sme okolo seba osobnosti. Základy veľkej Trnave dal tréner Anton Malatinský, ktorý po prvom titule odišiel do Rakúska. Hotové mužstvo prebral Ján Hucko, ktorý nemohol mať problém doviesť ho k titulu.

V tom čase mal zdravotné problémy Valér Švec. Hrával málo, preto sme z neho spravili trénera. Z večera do rána prebral mužstvo, bez skúseností, no i tak sme sa stali majstri Československa.

Po návrate Malatinského potom robil asistenta a pričinil sa o posledné dva tituly.

Anton Malatinský sa v Trnave stal legendou, pomenovali po ňom štadión. Aký bol?

Progresívny, nadčasový a zanietený. Vzdelával sa a neustále bol o krok vpred. Čerpal z nemeckých kníh, ktoré mi potom daroval. Bol to výborný a priateľský človek.

Keď bolo treba, vedel byť aj prísny. Nekompromisný bol v tvrdej zimnej príprave. Neexistovalo, aby si hráči tréning zľahčili. Jeho slová boli sväté.

Bol priekopník moderných metód, ktoré obdivovali všetci. Učiť od neho sa chodili tréneri z celej krajiny.

V čom bolo tajomstvo jeho úspechu?

Vo výbere hráčov. Nepotreboval veľké hviezdy, chodil po nižších súťažiach a hľadal talenty. A z nich vybudoval jeden z najlepších tímov v histórii Československa. Pod jeho vedením útočili aj obrancovia, čo sa v tej dobe nenosilo.

Toni-báči, ako sme ho familiárne volali, nebol len skvelý tréner, ale i hráč. Ako chlapec som ho žral. Organizoval celé mužstvo a gólmi rozhodoval zápasy.

Jozef Adamec o ňom povedal, že bol výnimočný, ale často problémový človek. Pre čierny fond a nedostatky v hospodárení klubu si dva roky posedel vo väzení. Vedeli ste o jeho temnej stránke?

Mal rôzne neresti. Okrem toho, že „šmelinoval“, bol veľký kartár. Pre peniaze odišiel aj do Rakúska, čo neskôr ľutoval. Do väzenia ho chodila navštevovať manželka Tilika, autom ju vozil Valér Švec. Dva roky musel pracovať v bani, preto sa tešil domov. Z väzenia nám odkázal: Keď sa vrátim, budeme majstri. A tak aj bolo.

Napriek jeho problémom sme mali dobrý vzťah. Vždy sme boli kamaráti. Keď trénoval Slovan a ja Trnavu, chodili sme spolu na semináre. Veľa som sa od neho naučil.

Hovorili ste, že odišiel pre peniaze. Koľko za vašej éry zarábali hráči či tréner Trnavy?

Nie veľa. Mali sme od šesť do sedemtisíc korún. Boli sme majstri Československa, no zarábali sme ako bežní ľudia. Podobnú sumu ako my dostávali baníci. Keďže bol zákaz prestupov na západ, museli sme sa uskromniť.

Až neskôr sa Adamcovi, Kunovi a Dobiašovi podarilo odísť. Neďaleko vo Viedni sa za futbal zarábalo štyridsaťtisíc šilingov, čo bolo niekoľkonásobne viac ako u nás.

Počas kariéry ste sa preslávili tvrdou strelou. Vravelo sa, že máte v nohe ekrazit. Skutočne to tak bolo?

Je to trošku prehnané, nadnesené. Párkrát sa mi podarilo dať gól z diaľky, ale boli to prevažne chyby brankárov. Napríklad v pohárovom zápase v Prievidzi som skóroval zo štyridsiatich metrov.

V pamäti mám aj prípravné stretnutie v Juhoslávii, kde som napálil loptu do žrde. Keďže drevo hnilo, prasklo a brána spadla. Zápas musel byť na dvadsať minút prerušený. Kým bránu neopravili (smiech).

Kuriózny moment sa mi stal tiež v Iráne, kde sme chodili na zájazdy. Kopal som priamy kop, no múr stál príliš blízko. Upozornil som na to rozhodcu, ale neriešil to. Loptu som napálil priamo do neho a domáci sa rozleteli ako triesky. Pri ďalšom priamom kope už v múre nestál nikto. A ja som pohodlne skóroval (smiech).

Prezývali vás Bubukin. Prečo?

Volal sa tak reprezentant Sovietskeho zväzu, ktorý bol podobnej postavy ako ja. Hral agresívne a ctižiadostivo. Ale prečo mi to reálne prischlo, to netuším.

Sám o sebe hovoríte, že máte podrezaný jazyk. Neraz ste svojimi rečami a gestami pobúrili fanúšikov. Spomínate si na konkrétny príklad?

S Marseille sme doma vyhrali 2:0 a v odvete sme prehrávali rovnakým výsledkom. Za Francúzov hral v útoku Didier Couécou, ktorý bol drzí ako opica. Už v prvom zápase robil problémy, preto som si na neho dával pozor.

Bránil ho Stanislav Jarábek, ktorého kopal hlava – nehlava. Vymenili sme si preto posty a začal som na neho hrať ja. Bol to dobre stavaný chlap a hneď pri prvej situácii sme sa zrazili.

Pár minút pred koncom mi dal lakťom do zubov, čo som neuniesol. Zdrapil som ho, padli sme za bránkovú čiaru a na zemi sme sa bili hlava – nehlava. Rozhodca nás samozrejme vylúčil.

Okolo ihriska stáli policajti na koňoch, ktorí nás vyprevádzali do kabín. Naďalej sme si nadávali a opľúvali sa. Na štadióne bolo štyridsaťtisíc ľudí, ktorí ma oblievali pivom. Niektoré plechovky boli zatvorené, preto som jednu zdvihol a pripil im na zdravie.

A to som nemal spraviť. Na ihrisko potom letelo všetko možné. Policajti nás našťastie rýchlo odvliekli do tunela, ktorým sa vchádzalo na trávnik. Išlo mi doslova o život.

Vo Veľtržnom pohári, predchodcovi dnešnej Európskej ligy UEFA, ste po penaltách postúpili ďalej. Mal tento spor dohru aj po zápase?

Fanúšikovia nám kameňmi rozbili autobus. Miestni nás dokonca vyhodili z hotela. Presunuli nás do zapadnutej štvrte, kde to bola samá prostitútka. S Didierom sme sa o tri roky stretli, no vyhýbal sa mi. Ani sa na mňa škaredo nepozrel.

Pamätné sú semifinálové zápasy Pohára európskych majstrov 1968/69 proti Ajaxu Amsterdam. Ako si na ne po vyše päťdesiatich rokoch spomínate?

Pred prvým zápasom sme sa rozcvičovali vedľa štadióna. Prišlo za nami množstvo novinárov, fotografov, ktorí chceli, aby sme im pózovali. Samozrejme, že sme sa na nich vykašľali a išli sme do šatne. Zostali len tréner Ján Hucko a Valerián Švec. A čo čert nechcel, Valér sa tam zranil. A nehral ani v odvete.

Som impulzívny typ človeka, preto som v kabíne pred celým kolektívom povedal: Pán tréner, to ste chceli? Zraniť nám najlepšieho hráča? Stálo to za to?

Hucko bol nasrdený a čakal ospravedlnenie. Vraj, čo si to dovoľujem a mám to odvolať. Ja som tak samozrejme neurobil. Jožko Adamec bol bez Šveca na ihrisku stratený. Prehrali sme 0:3 a domov sme išli s dlhým nosom.

V odvete ste však predviedli nezabudnuteľný výkon a vyhrali ste 2:0.

Povedali sme si, že ideme hrať svoju hru. Boli sme fanatici, ktorí sa odmietli vzdať. O zápas bol enormný záujem, vypredali by sme aj stotisícový štadión. Vojaci montovali provizórne tribúny, diváci sedeli na prinesených laviciach.

Trénera sme nepočúvali a bojovali sme ako o život. Za stavu 2:0 sme mali množstvo šancí, Adamec zahodil nemožné. Ak by sme dali na 3:0, predlžovalo by sa a Holanďania by sa rozsypali. Mali sme ich na lopate. Ak by sme dali gól, určite by sme postúpili.

Po odvete sa v holandských novinách písalo, že finalistom mal byť Spartak. Bol by to najväčší úspech v histórii klubu. Vo finále by sme vyzvali AC Miláno, ktoré porazilo Manchester United.

Na talianske kluby sme to vedeli, rok predtým sme zdolali Lazio Rím a Fiorentinu. Trúfnem si povedať, že by sme vyhrali trofej.

Je to škoda. Človeka to mrzí aj po rokoch.

Pamätný je aj váš zákrok na Johana Cruyffa, po ktorom tri mesiace nehral.

V prvom zápase bol najlepším hráčom na ihrisku, robil celú hru Ajaxu. Rýchly, silný na lopte a výborne technicky pripravený. Keď prenikol stredom ihriska, bežal som za ním.

Ak by vnikol do šestnástky, bolo by zle. Musel som ho preto zastaviť. Išiel som do sklzu a trafil som ho do kolena. Rozhodca ukázal na roh, no dnes môžem povedať, že to bol faul. Obaja sme zostali ležať na ihrisku a prišli po nás nosidlá. Ja som sa vrátil do hry, ale Holanďan už nie.

Nebol na vás nahnevaný?

Nie. Pretože to nebolo naschvál. Po štyroch rokoch sme sa stretli na turnaji v španielskej La Coruni. Podali sme si ruky a boli sme priatelia. Prestúpiť mal do Realu Madrid, ale nakoniec išiel do Barcelony.

Po kariére hráča ste v ročníku 1981/82 prebrali Spartak Trnava ako tréner. V premiérovej sezóne ste však skončili až na štrnástom mieste, len dva body od vypadnutia. Kde bol problém?

Tím sme viedli s Alojzom Fandelom a mimoriadne sa nám nedarilo. Sám som sa preto rozhodol, že odchádzam do ZVL Žilina. Ako nováčik sme hrali v strede tabuľky, takže som bol spokojný. Rovnako ako dva roky v Baníku Prievidza.

V roku 1986 som prebral Plastiku Nitra, kde som mal problém s funkcionármi. Prchkí šuflikanti, ktorí chceli hovoriť do futbalu, no vôbec sa mu nerozumeli. Zobral som sa preto a odišiel do arabského sveta.

Trénovali ste v Kuvajte, Ománe či Spojených arabských emirátoch. Ako sa vám tam páčilo?

Zarábal som desaťnásobne viac, takže som si nesťažoval. Problém však bol s rečou. Nevedel som anglicky, takže som sa učil rovno po arabsky. A za pol roka som základy zvládol.

Trénoval som hlavne dorast a páčilo sa mi tam. K moci však prišiel Saddám Husajn a musel som utekať domov. Neskôr som sa do arabského sveta vrátil, celkovo som tam strávil deväť rokov.

Čomu sa venujete dnes?

Sledujem futbal, hokej, hádzanú, všetky športy. Užívam si dôchodok. Akurát ma trápi pravé koleno, pre ktoré mám problém s pohybom. Už vyše tri roky čakám na operáciu, no pre pandémiu mi ju stále odkladajú. Verím, že čoskoro sa jej dočkám. Také je moje prianie.