Sovieti nemali radi stres, spomína legenda Slovana. Tréner skončil po titule v bazéne

Na MS v hokeji 1972 v Prahe do seba všetko zapadlo, ako malo. Najviac ma uchvátila neobyčajne žičlivá atmosféra, súzvuk s fanúšikmi, vraví majster sveta JÚLIUS HAAS (77), niekdajší šikovný útočník bratislavského Slovana, člen zlatej reprezentácie.

Čo prvé vám napadne pri spomienke na majstrovstvá sveta 1972 v Prahe?

Staroba (so smiechom). Vek nezastavíš, preto je dobré si ho spríjemniť - hoci aj spomienkami na jedinečný titul. Zažili sme niečo úžasné - športovo, spoločensky, organizačne. V hoteli v Průhoniciach, kde sme bývali, nám pripravili vynikajúce podmienky.

Keď sme sa vracali zo zápasov, ľudia nám pri ceste i z okien nadšene mávali, blikali svetlami a tlieskali. Bolo to až dojímavé. Na tú srdečnú atmosféru sa nedá zabudnúť. Ale - zaujíma to dnes niekoho? Odvtedy ubehlo vyše pol storočia, z jednej republiky sú dve a čo sa v posledných rokoch deje so Slovanom, klubom, ktorý mám v srdci, mi hlava neberie...

Domnievali sme sa, že prvá spomienka sa zaligoce zlatom. Nepripúšťali ste si tlak z veľkého očakávania?

Medaila vždy poteší, najmä ak je zlatá. Všetko smerovalo k tomu, aby sme ju získali. Za seba poviem, že som bol šťastný, že som sa dostal do reprezentácie. Hokejista zo Slovenska musel byť naozaj kvalitný, aby sa v silnej konkurencii uplatnil.

V Slovane sme mali výbornú sezónu, po miernom sklamaní na februárovej olympiáde v Sappore (bronz, pozn.) sme sa do národného tímu dostali šiesti. Mali sme skvelú brankársku dvojicu Dzurilla, Sakáč, výbornú obranné duo Tajcnár, Kužela, v útoku s Vencom Nedomanským, najproduktívnejším hráčom v lige, sme si rozumeli takmer naslepo. Radosť hrať, hokejom sme sa zabávali i užívali si život. Šampionát potvrdil, že sme si nomináciu zaslúžili.

Slovan skončil druhý o dva body za jihlavskou Duklou. V tej sezóne však s ňou neprehral. Nepreniesla sa rivalita do reprezentácie?

A prečo? Vôbec nie! Čo sa udialo na ľade, ostalo tam, mimo ľadu sme boli kamaráti a sme nimi dodnes, o reprezentácii ani nehovoriac. Jihlaváci Honzo Suchý, bratia Holíkovci s Klapáčom i hráči z Brna, Kladna či Pardubíc boli fajn chalani. Jirko Holík by ani muche neublížil. A že sme skončili druhí? Každý z českých tímov sa na nás chcel vytiahnuť, slovanistov povolávali do jihlavskej Dukly, aby bratislavský tím oslabili. Vedeli sme sa tým vyrovnať, neskôr utvorením Dukly v Trenčíne sa to zmenilo.

Nedomanského útoku s Kochtom a vami na krídlach sa darilo. Vy ste strelili v piatich zápasoch šesť gólov, potom ste sa zo zostavy vytratili. Pre zranenie?

Trochu sa to skomplikovalo, no nie pre zranenie. V útoku ma nahradil Josef Paleček, vraj aby sme sa prestriedali. Tréner vás potrebuje mať rád. Pitner ma mal, pán Kostka, ktorý sa viac zameral na defenzívu, veľmi nie. Vždy som sa snažil podať excelentný výkon. Za mňa hovorili góly. Dnes na to spomínam s úsmevom, som rád, že som bol pri tom.

Vopred bolo jasné, že o titule sa rozhodne v súbojoch so Sovietmi. Čo na nich platilo?