Skúsený 32-ročný obranca PETER SOPÚCH za svoju futbalovú kariéru okúsil druhú aj tretiu ligu.
Vyzerá to však tak, že jeseň práve prebiehajúceho ligového ročníka (tú strávil v drese treťoligového Dolného Kubína) bola jeho poslednou.
Bývalému hráčovi Ružomberka, Petržalky či Dolného Kubína sme položili niekoľko otázok.
Ako sa začala a ako sa vyvíjala vaša futbalová kariéra?
Moja futbalová kariéra sa začala v rodnej dedine Oravská Poruba. Môj starší brat hral futbal, a tak som ho chcel nasledovať. Už to išlo akosi samé. Do žiackej kategórie som prestúpil do Dolného Kubína, kde sa vtedy hrala prvá žiacka liga. Mohli sme sa konfrontovať s tými najlepšími klubmi na Slovensku.
Štyri roky prešli veľmi rýchlo a bolo potrebné sa rozhodnúť, kde budú pokračovať moje ďalšie futbalové kroky. Mal som ponuku do Žilinskej akadémie, Ružomberka alebo Banskej Bystrice. Ja som si veľmi prial Žilinu, ale nakoniec rozhodli rodičia, že pôjdem do Ružomberka.
V Ružomberku som strávil krásne štyri roky. Spoznal som nových kamarátov, ale hlavne veľa dobrých trénerov, menovite Štefana Mojského, Jozefa Šinu, ale aj veľmi známeho a obľúbeného Jána Haspru mladšieho. Dokonca sa môžem pochváliť tým, že som dvakrát získal titul majstra Slovenska v kategórii U17.
Ako sa vám darilo medzi dospelými?
Po skončení dorasteneckého veku som sa nedostal do ružomberského áčka, a tak prišlo na rad hosťovanie. Vrátil som sa do Dolného Kubína, ktorý práve vypadol do tretej ligy a skladal nový káder. Vytvoril sa super kolektív, zväčša z chalanov z Oravy a Liptova. Nakoniec sme postúpili do druhej ligy.
Po čase sa však naše cesty s Dolným Kubínom opäť rozdelili. Rozhodol som sa študovať v Bratislave na Fakulte telesnej výchovy a športu. Po príchode do Bratislavy ma oslovila Devínska Nová Ves. Tam som strávil pekné tri roky. Za tie roky som cítil, že môžem skúsiť aj niečo lepšie, a tak som prišiel na skúšku do klubu FC Petržalka, ktorý sa začal nanovo formovať.
Po dvoch týždňoch skúšky si ma nakoniec nechali. Musím povedať, že v Petržalke som prežil asi najkrajšie futbalové chvíle. Spoznal som tam veľkých futbalistov, ako sú Juraj Piroška, Ján Ďurica, Ľubo Kamenár a mnoho ďalších. Tak ako sú to vynikajúci futbalisti, sú to aj vynikajúci ľudia.
Nemôžem zabudnúť ani na trénera Bolazsa Borbélyho, ktorý bol síce veľmi tvrdý, ale zároveň spravodlivý, a keď nad tým premýšľam, asi to bol najlepší tréner, ktorý ma v mojej kariére trénoval. V Petržalke som začal aj ako tréner prípravky.
Bola to pre mňa veľká skúsenosť, ale zároveň aj veľká zodpovednosť, pretože som patril medzi ich prvých trénerov. Učil som ich základy futbalu a od toho sa ďalej vyvíjala ich kariéra. Pevne verím, že sa niektorí z nich presadia aj vo veľkom futbale.
Prečo ste sa rozhodli pre návrat do 'rodného' Kubína?
Po piatich rokoch v Bratislave ma srdce volalo naspäť na moju rodnú Oravu. A tak sa moje cesty s Dolným Kubínom opäť spojili. V tej dobe sa Kubín snažil postaviť znovu na nohy. Po rozhovore s trénerom Pavlom Bačom som sa rozhodol, že skúsim pomôcť vrátiť Kubín na futbalovú mapu, kde patrí.
Začali sme hrať štvrtú ligu, z ktorej sme hneď postúpili do tretej a následne do druhej ligy. V kabíne vypukli veľké oslavy. Prvý rok v druhej lige bol veľmi náročný. Prišiel nový tréner aj niektorí noví hráči. Chcelo to čas, aby sme si všetci sadli. Ako hovorím, začiatok bol veľmi náročný, ale nakoniec sme sa trošku rozbehli.
Bolo to náročné, pretože sme boli jediný klub v lige, kde sme popri futbale museli ešte aj pracovať. Konkrétne ja som v tej dobe a ešte doteraz pracujem v Poprade. Každý deň som vstával pred piatou ráno, následne cestoval naspäť, išiel na tréning a večer o ôsmej hodine som konečne prišiel domov.
Takto sa to opakovalo štyrikrát do týždňa. Pamätám si posledný zápas s Prešovom, ktorý sme hrali v piatok. Ja som musel ísť do práce, potom som sa ponáhľal na zápas a pomaly bez rozcvičky išiel do zápasu. Ten sme nakoniec vyhrali a tým sa zachránili. Mal som vtedy pocit, že sa moje telo rozpadne. Pocit víťazstva a hrdosť na mužstvo to však prekonali.
Čo rozhodlo o tom, že ste ukončili aktívnu kariéru?
Vek nezastavím a v mojom živote prišli väčšie priority ako futbal. Tak som prestúpil do nižšej ligy, čo už nebolo také časovo náročné. Samozrejme, po roku som sa opäť nechal 'ukecať' a nakoniec som sa zasa ocitol na štadióne v Dolnom Kubíne. Kubín v sezóne vypadol, takže sa hrala tretia liga.
Myslel som si, že to ešte zvládnem, ale mýlil som sa. Už som cítil, že nestíham a nedokážem byť pre mužstvo oporou. Nie, že by som sa vzdal, ale povedal som si pravdu a bohužiaľ, určité veci človek neovplyvní a nezastaví. Takže do zimnej prípravy som sa už nezapojil, ale chlapcov stále sledujem a držím im palce.
Aké sú vaše plány do budúcna?
Momentálne ma čaká asi najdôležitejší a najkrajší prestup života, a to svadba. Sľúbil som svojej priateľke, že jej vynahradím tú podporu, ktorú mi za tie roky dávala. Takže moje kopačky sú momentálne zavesené na klinci. Ako sa hovorí, človek mieni, pán Boh mení, takže uvidíme, či ich ešte zvesím. Ale keď mám pravdu povedať, už by som ich chcel zvesiť iba ako tréner svojich detí.
