Rájek sníva o účasti vo finále amerického futbalu

Bobista Viktor Rájek pred dvoma rokmi netušil, že bude štartovať na turínskej olympiáde. Keby sa jeho otec nepoznal s pilotom Milanom Jagnešákom, ktorý si 20-ročného urasteného rodáka zo Žiliny všimol, hral by asi ďalej v Oklahome americký futbal. Tam totiž v šestnástich odišiel študovať.

"Doma som hral dlhé roky hádzanú za Modru, ale až v Amerike, kde som hral americký futbal a basketbal, mi povedali, že zo mňa niečo môže byť. Psychicky mi to veľmi pomohlo. Celý rok som na sebe makal. Bral som to vážne, nepil sladké veci. Zásoboval telo minerálmi plus všetkým tým, čo mi povedali. Na Slovensku som bol dosť namakaný a nadupaný a to mi pomohlo, že si ma Milan raz v reštaurácii, kde som sedel s otcom pri stole, všimol," spomína Viktor, ktorý býva v Limbachu pri Bratislave.

Za školu v Oklahome hrával americký futbal na poste wide receiver. "Čo znamená rýchly bežec na ľavej strane, ktorý chytá prihrávky od quarterbacka. Bol som vrtký, rýchly i dobre stavaný a dokázal som zniesť veľké rany. Ja mám prah bolesti trochu ďalej posunutý, ale to mi zasa dala hádzaná. A to v hádzanej nie je toľko zranení než v americkom futbale. Ten je fakt tvrdý. Po každom zápase som ani z postele nemohol vstať. Hlavu som mal odkväcnutú, bol som celý fialový, telo v horúčkach," vraví Rájek, ktorý sníva, že si raz zahrá finále Superbowlu. "Možno sa mi to podarí. Povedali mi, že na to mám," usmieval sa.

Skúsenosť s bobami sa mu pozdávala, no či bude v ľadovom koryte pokračovať, ešte vôbec netuší. "Mám veľa otvorených cestičiek a uvidím, ktoré vyjdú. Možno nakoniec zostanem pri hádzanej. S americkým futbalom sa na letnú olympiádu ísť nedá. Veď viete, je tam povolený doping. Teraz pôjdem domov, pooslavujem, potom sa skontaktujem s agentmi v Amerike a vrátim sa za oceán. Hrať ďalej futbal."

Viktor je zo športovej rodiny. "Brat robí rekreačne motokros, jeden dedo hrával basketbal, druhý bol v horskej službe. Už tu so mnou nie sú, ale mám každého napísaného na jednej tretre. A tesne pred štartom som sa modlil a v duchu sa k nim prihováral. Spomínam si, ako mi dedo, keď sa vrátil z olympiády v Barcelone v deväťdesiatom druhom, kde bol ako divák, hovoril: Ty raz pôjdeš na olympiádu. Život je zvláštny, mal pravdu." (rh)