Jazdci v úniku vedia, že nemajú šancu. Aj tak to skúšajú

BRATISLAVA. Neúnavne to skúšajú každý deň na Tour de France. Malá skupina odvážlivcov sa na začiatku každej etapy odtrhne z pelotónu a vypracuje si náskok. Každý deň riskuje, že ich námaha vyjde nazmar.

Ako podľa šablóny pri rovinatých etapách potom veľký pelotón jazdcov dobehne a o víťazovi takmer vždy rozhoduje šprint. Rovnako sa skončila aj šiesta etapa na Tour. Únik dostihol pelotón dva kilometre pred cieľom.

Hra na mačku a myš

Tento rytmus sa pravidelne opakuje. Prečo však pelotón tak neomylne vždy dobehne únik až úplne na konci etapy?

„Je to dané profilom etapy, ale aj tým, že sila pelotónu proti úniku je enormná,“ hovorí bývalý profesionálny cyklista Peter Velits, ktorý štartoval na šiestich Tour de France.

Pre veľkú skupinu je to dopredu vyhratá bitka. V pelotóne sa viacerí pretekári môžu striedať na čele, kým jazdcom v malej skupine sily dochádzajú rýchlejšie.

„Pre pelotón je to dosť jasná vec. Všetky tímy vedia, kto je v úniku, či sú to dobrí časovkári, alebo nie, koľko ich je. Teda poznajú okolnosti a podľa toho vedia, aký veľký náskok môžu skupine vpredu dať. Či je to päť, alebo aj desať minút,“ vraví Velits. Jazdci v pelotóne teda od začiatku kalkulujú. Vedia, že sú vo výhode.

Väčšinou zrýchli pelotón až v posledných päťdesiatich kilometroch. „No vtedy ide už veľmi rýchlo a ten rozdiel v rýchlosti v porovnaní s únikom je obrovský,“ vraví Velits.

Prestíž, reklama aj taktika

Hlavná príčina je spôsobená tým, že po 3 – 4 hodinách jazdy dokáže veľká skupina ešte výrazne zvýšiť svoju rýchlosť a dlhšie ju udržať. Kým jazdci v úniku už neraz melú z posledného.

„Úspora energie v pelotóne je obrovská. Človek nie je čerstvý, ale má oveľa viac síl ako ten jazdec, ktorý je vpredu celý deň a čelí vetru. Preto šanca, že pelotón únik nedostihne, je maličká.“

Napriek tomu, že od začiatku je to do istej miery samovražedná misia, pokúšajú sa cyklisti dostať do úniku každý deň.