Plavucha: Vyhovárať sa na nedostatok peňazí je to najjednoduchšie

KOŠICE. Bol to skvelý hokejista a natrvalo sa zapísal do dejín tohto športu. Na Slovensku určite.

Svojimi výkonmi a predovšetkým gólmi.

Strelil historický gól

Vlastimil Plavucha je aj autorom historického gólu v dejinách slovenského hokeja.

Zaznamenal ho v prvom oficiálnom stretnutí novodobej reprezentácie SR, ktoré bolo 12. marca 1993 vo francúzskom Rouene proti mužstvu hostiteľskej krajiny.

Na tomto historickom góle Vlastu Plavuchu sa podieľali svojimi asistenciami aj Peter Zůbek a Marcinko.

Pre zaujímavosť prinášame zostavu tohto tímu, ktorý napísal úvodnú kapitolu do dnes už bohatých dejín slovenského hokeja po jeho plnom osamostatnení po 1. januári 1993: Hartmann – Sekeráš, Medřík, Varholík, Marcinko, Veber, Bukna – Pálffy, Daňo, Jánoš – Plavucha, Pavol Zůbek, Peter Zůbek – Petho, Veselovský, Horváth – Pichoňský, Paukovček, Wittlinger.

Strelec toho premiérového gólu bol i pri ďalších významných medzníkoch slovenského hokeja. Pri jeho olympijskej premiére 13. februára 1994 v nórskom Lillehammeri aj pri v prvom meraní síl slovenskej reprezentácie na majstrovstvách sveta.

Síce išlo iba o ich kvalitatívnu skupinu C, ale i to sme mohli byť napokon radi, že nás IIHF do nej zaradila.

Bolo to 18. marca 1994 v Poprade, kde sme vyhrali nad Bulharskom 20:0 a Plavucha dal z bohatej nádielky dva góly.

Neskôr prišli majstrovstvá sveta B-skupiny v roku 1995, po nich o rok neskôr nasledovala vytúžená premiéra medzi elitou vo Viedni, ako aj na Svetovom pohári a táto cesta zo suterénu viedla až na horné poschodie, konkrétne k strieborným medailám na svetovom šampionáte v roku 2000 v ruskom Petrohrade.

Nominácie nedostával automaticky

Ani v jednej z týchto reprezentačných nominácií sa však meno Vlastimila Plavuchu neobjavilo automaticky, teda z nejakej zotrvačnosti. Potvrdilo sa to najmä pred majstrovstvami sveta 1996 vo Viedni.

Ozvali sa kuvičie hlasy, ktoré tvrdili, že doma síce zažiari, ale na medzinárodnom fóre sa nedokáže výraznejšie presadiť.

Ukázal, že to nebola pravda, lebo v rakúskej metropole bol vtedy s 26 strelami naším najčastejšie strieľajúcim útočníkom a spoločne s Pálffym, Medříkom aj Sekerášom najlepším strelcom slovenskej reprezentácie (dva góly). Aj napriek tomu, že jeho útok nedostával toľko príležitostí ako ostatné.

Údaje o jeho počte odohraných zápasov za reprezentáciu SR a počte gólov sú rozdielne.

Podľa jedných nastúpil v 119 zápasoch a dal v nich 44 gólov, Plavuchova osobná štatistika udáva 125 súbojov a 45 gólov.

Košice mu dali šancu a on ich nesklamal

K hokeju sa dostal vďaka rôznym náborovým a osvetovým podujatiam pre deti, ktoré organizovali nadšenci a lokálpatrioti bez nároku na odmenu.

V rodnej Banskej Bystrici prešiel družstvami všetkých mládežníckych vekových kategórií, ale žiadny reprezentačný tréner neprejavil záujem o jeho služby.

Pozorne ho však sledoval jeden z tých, ktorí ho pod Urpínom viedli – Ján Hegyi.

O jeho prednostiach nemusel dlho presvedčovať Košičanov a v ročníku 1990/91 sa napriek tvrdej konkurencii dostal do základnej zostavy oranžovo-čiernych.

Tých, ktorí mu dali šancu, rozhodne nesklamal. Už vo svojej premiérovej sezóne dal 23 gólov.

Počas svojho pôsobenia v I. federálnej lige, teda až do jej definitívneho skončenia v roku 1993, Plavucha odohral 134 zápasov, dal v nich 66 gólov a asistoval pri ďalších tridsiatich ôsmich. Skutočne skvelá bilancia v priebehu troch sezón.

V poslednom, teda rozlúčkovom ročníku existencie I. ligy v Československu 1992/93 sa už stal najlepším strelcom Košíc, dal v ňom 26 gólov.

Podľa očakávania ešte viac gólov dával v novovytvorenej najvyššej súťaži v samostatnom Slovensku a to i napriek tomu, že sa pri ňom v útoku často striedali spoluhráči.

S bývalými spoluhráčmi si občas telefonuje

Ako 30-ročný odišiel z Košíc, hral ešte vo Zvolene, Třinci, Žiline, švajčiarskom Langraue i doma v B. Bystrici.

S Košicami sa rozlúčil po sezóne 1997/98, v ktorej sa s 37 gólmi stal tretíkrát kráľom extraligových strelcov.