Piatok, 14. mája, 2021Meniny má Bonifác

Bol som kapitánom v Slovane, keď sme nemali elektrinu ani teplú vodu

Patrik Volf zdvíha nad hlavu trofej pre víťaza Slovenského pohára. (Autor: TASR)
Juraj Berzedi|21. apr 2021 o 06:00

Volf spomína na futbalový zázrak so Sencom.

S Kobou Senec vyhral Slovenský pohár i Superpohár. Zahral si aj Pohár UEFA. V Slovane Bratislava bol kapitánom v čase, keď klub prežíval najhoršie obdobie. Kultúrny šok zažíval v Malajzii a amatérsky futbal v Pezinku i Svätom Jure, kde hráva aj v 46 rokoch.

„Neviem si predstaviť, že jedného dňa prídem na ihrisko, dám si klobásku s pivom a budem sa len pozerať,“ hovorí slovenský futbalista PATRIK VOLF.

V roku 2002 ste s Kobou Senec vyhrali Slovenský pohár, keď ste vo finále zdolali Púchov po penaltovom rozstrele. Ako si na to spomínate?

Viem, že pred semifinále s Bardejovom k nám prišiel nový tréner Ladislav Molnár. Do Považskej Bystrice, kde sa hralo finále, sme prišli na starej Karose, každý oblečený vo svojom. Púchovčania vystúpili z poschodového autobusu v oblekoch.

Mali silné mužstvo, ktoré vtedy skončilo v lige na druhom mieste. Mário Breška, Ľubomír Perniš, Milan Jambor, Ľubomír Talda boli na slovenské pomery veľkí hráči. Po deväťdesiatich minútach bolo 1:1, v predĺžení sme to zabetónovali a napokon rozhodli v penaltách. Bol som jeden z exekútorov.

Aké boli oslavy po zisku Slovenského pohára?

Bolo to v čase, keď slovenskí hokejisti získali zlaté medaily na majstrovstvách sveta v Göteborgu. V deň, keď sme vyhrali trofej, Slováci hrali semifinále proti Švédsku. Keď sme sa vrátili do Senca, na námestí boli tisícky ľudí, ktorí sledovali zápas a vítali nás ako majstrov sveta.

Bol tam veľký ohňostroj. Pamätám si, že tréner Molnár nám povedal - chlapci, oslavujte koľko chcete, ale nezabúdajte, že v sobotu nás čaká dôležitý druholigový zápas o záchranu.

Finále Slovenského pohára 2002

Púchov – Koba Senec 1:1 (0:0) – 2:4 na pokutové kopy

Góly: 78. Breška – 49. Marek Lukáč. R: Stredák – Mušák, Bartoš, 4584 divákov.

Púchov: Bernady – Ovad, Vavrík, Holčík – Mužlay (60. Bugala), Belák, Jambor (69. Jambor), Talda – Škripec, Breška, Perniš (46. Krauš).

Senec: Kollár – Volf, Martin Lukáč, Beňo, Sendecký – Bella, Hevessy (70. Hesek), Guldan, Rožník (101. Koch) – Takáč (78. Antal), Marek Lukáč.

Senec je jedným z dvoch druholigistov, ktorí vyhrali Slovenský pohár. Ako sa vám to podarilo?

Viem, že sme vtedy zdolali viacerých ligistov, a to aj napriek tomu, že sme v druhej lige hrali v spodnej polovici tabuľky. V našich končinách je to malý futbalový zázrak. Nedostali sme sa do finále náhodou, sadlo nám vyžrebovanie.

Trnavu a Ružomberok sme zdolali ešte na seneckom štadióne, kde sme boli silní. Neskôr sme už domáce zápasy hrávali inde, keďže sa v Senci stavalo Národné tréningové centrum. Užívali sme si zápasy s ligistami, zabávali sme sa, čo nám pomohlo.

Oslavný vláčik futbalistov Koby Senec. Na čele Patrik Volf. (Autor: TASR)

V aktuálnom ročníku sú v semifinále pohára dvaja druholigisti. Košice budú hrať proti Žiline a Banská Bystrica proti Slovanu Bratislava. Je reálne, aby napodobnili úspech Senca?

Sila Slovana je na slovenskú ligu abnormálna a tým, že sa hrá na dva zápasy, budú to mať druholigisti nesmierne náročné. My sme mali šťastie, že až do semifinále sa hralo na jeden zápas, ktorý sme vždy hrali doma. A s podporou fanúšikov môže aj papierovo slabšie mužstvo prekvapiť. Košice i Banská Bystrica majú kvalitné mužstvá. Záleží, akú budú mať fazónu. Slovan ani Žilina to s nimi nemusia mať jednoduché. 

Po triumfe v Slovenskom pohári ste so Sencom vyhrali aj domáci Superpohár, keď ste vo finále zdolali majstrovskú Žilinu po penaltovom rozstrele. Ako si na to pamätáte?

Po úspešnej sezóne sa v Senci vymenil realizačný tím. Trénoval nás už Erik Bogdanovský. Žilinčania prišli v najsilnejšom zložení, nikoho nešetrili. Marek Mintál, Miroslav Barčík či Dušan Sninský boli excelentní futbalisti. Opäť sme to dotiahli až do penaltového rozstrelu. Tesne pred ním šiel do bránky Štefan Kollár, ktorý chytil tri penalty.

Superpohár 2002

MŠK Žilina – Koba Senec 1:1 (1:1) – 3:4 na pokutové kopy

Góly: 16. M. Mintál (11 m) – 27. Marek Lukáč, R: Hriňák – Suchý, Csabay, 1350 divákov.

Žilina: M. Čech st. – Zabavník, Klago, Špendla, Drahno (55. Trhančík) – Kosmeľ (83. Bažík), T. Ďurica (55. Varadin), Sninský, Barčík – M. Mintál, Nemec

Senec: Šutlák (90.+ Kollár) – T. Novotný, Martin Lukáč, Beňo, Spišák (50. Solotruk) – Volf, Guldan, Er. Hrnčár, Rožník – Takáč (46. Sendecký), Marek Lukáč.

Vrcholom bol dvojzápas v Pohári UEFA proti tímu Široki Brijeg z Bosny a Hercegoviny. Na Tehelnom poli ste prehrali 1:2 a v odvete 0:3.

Bolo úžasné hrať na starom Tehelnom poli, boli tam aj diváci. Ani sme neverili, že sa niekto príde na nás pozrieť. Strelili sme aj prvý gól, ale potom prišlo európske vytriezvenie.

Široki Brijeg vtedy hrával európske poháre a futbalovo nás vyškolil. Pre väčšinu z nás to bola prvá skúsenosť s európskym futbalom. Nestavali sme si žiadne vzdušné zámky. Vedeli sme, že nepostúpime do ďalšieho kola. Ale hanbu sme si neurobili.

Majiteľom Koby Senec vtedy bol kontroverzný Daniel Bartko, ktorý bol neskôr aj generálnym riaditeľom 1. FC Košice. Aký to bol šéf?

Pán Bartko bol v tej dobe človek – majiteľ. Bol absolútne férový. Nebolo to tak, že niečo sľúbil a iné ste dostali. Čo bolo na papieri, to platilo. Čo povedal medzi štyrmi očami či v kabíne, bolo sväté a do bodky splnil. Nebral hráčov ako kusy. Vedel nám pomôcť aj po ľudskej stránke. V tej dobe urobil zo Senca futbalovú baštu.

V súčasnosti viacerí druholigoví hráči popri futbale aj pracujú. Ako to fungovalo za vašich čias?

Boli sme samostatne zárobkovo činné osoby. Niektoré zmluvy, ktoré sme podpísali, išli na Slovenský futbalový zväz, iné ostali len medzi hráčom a majiteľom. Každá zmluva však bola férová. Nebol to len zdrap papiera, malo to aj výpovednú hodnotu.

V Senci sme mali aj spoluhráčov, ktorí tam boli na vojne. Deväťdesiat percent z nás sa živilo futbalom. Súčasným hráčom v druhej a ani prvej lige vôbec nezávidím. V dnešnej dobe, keď hypotéky vládnu svetom, to nemajú jednoduché. Ak na Slovensku nehráte v štyroch či piatich najlepších kluboch, zrejme si musíte privyrábať aj inak.

Senec je malé mesto. Boli v ňom futbalisti celebritami?

Kam sme prišli, tam nás ľudia poznali. Keď sme víťazili, bolo nám dopriate plným priehrštím a otvárali sa nám všetky dvere. Keď sme prehrávali a nepodávali adekvátne výkony, bola na nás veľká poľovačka. Len sa niekto šuchol niekde po večierke a už to všetci vedeli. Boli sme pod drobnohľadom.

Slovan potreboval nutne predať Róberta Vitteka a stále sa to točilo okolo toho istého. Dlh sa nabaľoval. Boli mesiace, keď sme nedostali ani korunu. Museli sme si požičiavať od rodiny či kamarátov. A keď nám prišli peniaze, splácali sme dlhy.


Patrik Volf

Zo Senca ste odišli do Slovana Bratislava, kde ste v roku 2004 zažili búrlivé obdobie, ktoré sa skončilo až vypadnutím klubu z prvej ligy. Ako si na to spomínate?

V Slovane som hrával od mladších žiakov až po starší dorast. Neskôr som sa tam vrátil a zahral si s hráčmi ako Ladislav Pecko, Róbert Vittek, Norbert Hrnčár a chvíľu aj s Marekom Hamšíkom.

Podarilo sa mi tam presadiť a za nebohého trénera Jozefa Adamca som bol v niektorých zápasoch aj kapitánom. Slovan bol a stále je moja srdcová záležitosť. Ale v tom čase v klube veľa vecí nefungovalo a klub sa zmietal v obrovských finančných problémoch.

Ako ste to vnímali ako hráči?

Problémy bolo cítiť všade. Nemali sme elektrinu ani teplú vodu. Bolo to náročné. Človek sa živí futbalom, idete do najslávnejšieho slovenského klubu a zrazu čelíte takýmto veciam.

Slovan potreboval nutne predať Róberta Vitteka a stále sa to točilo okolo toho istého. Dlh sa nabaľoval. Boli mesiace, keď sme nedostali ani korunu. Museli sme si požičiavať od rodiny či kamarátov. A keď nám prišli peniaze, splácali sme dlhy.

V kabíne sa to neriešilo, ale stále máte v sebe určitý blok. Neustále sa menili tréneri. Niekto zo spoluhráčov to zrátal a za sezónu sa vymenilo viac ako desať trénerov a ich asistentov. Všetko vyvrcholilo vypadnutím. Človeka to mrzelo, hnevalo, ale keď sa na to pozriem po rokoch, nedalo sa spraviť viac.

Keď Slovan definitívne vypadol z ligy (2004)

Púchov – Slovan 1:1 (1:1)

Góly: 36. Guľa – 21. Jurko, R: Tomčík – Jančovič, Pastorek, 3683 divákov

Púchov: Bernady – Hricko, Zavaterník, Pavol Vavrík, Jambor – Bakoš (90.+ Beliančin), Peter Majerník, Guľa, Belák – Demjan (56. Besta), Breška (86. M. Nemec)

Slovan: Prole – Pečalka, Krško, Polgár, Hornyák – Pecko (86. Bednár), Fodrek, N. Hrnčár, Volf – Šlahor (42. Bukvič), Jurko (79. T. Sloboda)

Súčasný Slovan jasne dominuje v slovenskej lige. Niektorí ľudia kritizujú, že je postavený najmä na legionároch. Aký je váš názor?

Slovan je stále výkladná skriňa slovenského futbalu. Na Pasienkoch, keby bol Slovan desaťkrát za sebou majster, ľudia tam chodiť nebudú. Teraz už má nový štadión, ktorý si žiada úspechy. Majitelia ich potrebujú, aby niekam klub dostali. V Slovane je tvrdý tlak na výsledky a cieľom je presadiť sa v Európe. Aj preto v ňom budú najlepší hráči zo Slovenska, blízkeho okolia či z Balkánu.

Je výborné, že v klube sú aj Slováci. Dominik Greif pred štyrmi rokmi nechytal ani v béčku, dnes je to reprezentačný brankár. Lukáš Pauschek bol v Slovane pred pár rokmi nechcený, teraz je to jeden z najlepších obrancov. Priestor dostáva talentovaný Dávid Strelec, vrátil sa Vlado Weiss, ktorý je veľkou osobnosťou.

Keď bola možnosť, chodili ste na zápasy Slovana?

Keď na Slovan prídem ako fanúšik, stretávam ľudí, ktorí sa chodili pozerať aj na mňa. S viacerými sa pozdravím, podáme si ruky, vystískame sa. A keď sa ma potom syn pýta, kto to bol, veľakrát poviem, že netuším. Je pekné, že tie generácie na seba nezabúdajú.

Patrik Volf so Slovanom Bratislava vypadol do druhej ligy. (Autor: TASR)

Po odchode zo Slovana ste pôsobili jednu sezónu v Malajzii. Aký najväčší kultúrny šok ste tam zažili?

Nevedel som si zvyknúť na to, že rozhodca počas zápasu zrazu zapískal a všetci na ihrisku sa začali modliť. Nechápal som, čo sa deje. Útočili sme sa a obranca si zrazu kľakne, modlí sa a nezaujíma ho, že ideme sami na bránku.

Keď sme hrali v Bruneji, prišiel brunejský sultán a dvadsať minút sa nehralo. Všetci sme sa zoradili do radu a každý mu pobozkal ruku. Len my dvaja bieli sme mu ju podali. Všetci na nás s údivom hľadeli, čo to robíme.

Aké to bolo v Malajzii po futbalovej stránke?

Živelné. Veľakrát si hráči robili, čo chceli. Obranca sa ocitol na hrote útoku, ale nikto to neriešil. Žiadna veľká taktika. Na zápase bolo aj 30-tisíc ľudí. Boli sme tam dvaja Slováci a pre domácich sme boli atrakciou. Ako cudzinci sme však museli byť najlepší. Ak nie, dali nám to pocítiť.

Krajina bola nádherná. Aj život bol pokojnejší. Čas pre nich nič neznamenal. Keď ste sa s niekým dohodli, že sa stretnete zajtra, mohlo to byť aj o týždeň.

Sobota a nedeľa je najkrajšia. Idem sa vyblázniť a či sa zvíťazí alebo prehrá, stále sme jeden kolektív a ideme až do rána.


Patrik Volf

Pre ťažkosti s obličkami ste skončili s vrcholovým futbalom a dlhé roky ste hrávali v Pezinku a vo Svätom Jure. Ako ste si zvykali na amatérsky futbal?

Keď človek hral profesionálny futbal, v kabíne bolo 25 hráčov a každý z nich chcel hrať. Na tréningu sa išlo stále naplno, bola to jazda. Peniaze ležali na zemi a kto ich zdvihol prvý, ten ich mal.

Prístup hráčov v amatérskom futbale bol pre mňa často nepochopiteľný. Prečo sa niekto na tréningu prechádza? Prečo sa niekto len tak zoberie a ide dole z tréningu? Prečo niekto nepríde dvakrát na tréning a je urazený, že nehrá? Teraz to už chápem. Chodím do roboty, potom idem na tréning, mám rodinu.

Pred pandémiou koronavírusu ste vo štvrtoligovom Svätom Jure boli hrajúcim trénerom. Mienite s futbalom pokračovať, hoci už máte 46 rokov?

Po uvoľnení opatrení začíname trénovať. Mám viaceré zdravotné ťažkosti, ale stále si hovorím: vek je len číslo. Áno, telo už je opotrebované, ale ak budem zdravý, veľmi rád chlapcom pomôžem.

Je úžasné, že vás futbal tak napĺňa. Čomu to pripisujete?

Keď niečo človek robí s láskou, má to veľmi rád, stane sa z toho závislosť. Začal som hrať futbal a neviem s tým prestať. Neviem si predstaviť, že jedného dňa prídem na ihrisko, dám si klobásku s pivom a budem sa len pozerať.

Stále ma to núti preliezť plot a ísť si s chlapcami zahrať. Beriem to ako odreagovanie po pracovnom týždni. Sobota a nedeľa je najkrajšia. Idem sa vyblázniť a či sa zvíťazí alebo prehrá, stále sme jeden kolektív a ideme až do rána.

Juraj Berzedi píše o futbale, ktorý dlhé roky hrával, hokeji, lyžovaní, atletike a vodnom slalome. Ako reportér sa zúčastnil na EURO 2016 vo futbale, aj na zimných olympijských hrách v Pjongčangu 2018. Reportérsky zachytil dianie na troch majstrovstvách sveta v hokeji (2017, 2018, 2019), pravidelne cestuje na Svetové poháre v alpskom lyžovaní a bol aj na dvoch svetových šampionátoch (2017, 2019).

Súvisiace články