BRATISLAVA. Za všetkým hľadaj ženu, vraví známe francúzske príslovie. Aj v tomto prípade je stredobodom nášho rozprávania osoba nežného pohlavia, hoci treba priznať, že muži v ňom zohrali nemalú úlohu.
Lanovka menom láska
Všetko sa začalo v jeden krásny októbrový deň v roku 2006 na ľadovci v rakúskom Dachsteine. Ruská biatlonistka Anastasia Šipulinová si tam odkrájala tréningové jednotky na sústredení béčka zbornej.
Nastúpila do preplnenej kabíny lanovky a neznámy galantný muž jej ponúkol miesto na sedenie. Poďakovala sa po anglicky, netušiac, že ide o jej krajana. Bol ním Daniel Kuzmin, bežec na lyžiach. S tým rozdielom, že žil na Slovensku a reprezentoval Izrael. Rozhovor v lanovke už potom pokračoval v ruštine a nezostalo len pri ňom.
"Dá sa povedať, že to bola láska na prvý pohľad. Daniel prišiel v januári 2007 k nám do Ťumeňa, aby sa predstavil rodičom. Vyhlásil, že ma miluje a chce si ma zobrať. Má už 28 rokov, vraj všetko skúsil a chce sa usadiť," zaspomínala si Kuzminová na osudové stretnutie s rodákom z Kamčatky.
Daniel Kuzmin, to je ten prvý muž, ktorý zohral v rusko-slovenskom príbehu kľúčovú úlohu. On má na svedomí, že zo Šipulinovej sa stala Kuzminová a z Kuzminovej slovenská reprezentantka.
„O tom, kde budeme žiť, rozhodli aj moje problémy s kolenami. Chcela som si ich liečiť v Novamede v Banskej Bystrici, kde som predtým navštívila Daniela, ktorý tu žil už skoro desať rokov. Mesto a ľudia sa mi zapáčili a rozhodla som sa reprezentovať Slovensko," objasnila Anastasia. S manželom sa usadili na banskobystrickom sídlisku Sásová.
Okrem Kuzmina významne prehovoril do slovenského príbehu Anastasie aj ďalší muž, vlastne ešte iba chlapček. V tom čase pritom ešte nevedel povedať ani slovo. Synček Jelisej.
Rusi príliš tlačili na pílu
Malý Jelisej mal ešte iba tri mesiace, keď Kuzminová dostala „povolávací rozkaz" na sústredenie. Dojčiaca matka sa ospravedlnila a do tréningového kempu nenastúpila. Ruskí lyžiarski funkcionári príliš tlačili na pílu a biatlonistka sa rozhodla, že bude hľadať šťastie na Slovensku. Tu našla viac pochopenia pre materské povinnosti.
Nemala to jednoduché, no pomohlo jej povzbudzovanie manžela. „Kočíkovala som s kolieskovými korčuľami na nohách," usmieva sa Kuzminová.
Malého Jeliseja začali neskôr brávať s manželom na sústredenia a Daniel Kuzmin sa vlani na jeseň stal bežeckým trénerom Anastasie, streleckým zase Juraj Sanitra. „Rodinná príprava mi pridala na pokoji," pochvaľovala si koncom lanského roka.
Sanitra nevedel, o koho ide
Keď Daniel Kuzmin dal slovenským biatlonovým funkcionárom do pozornosti Šipulinovú, netušili, kto sa za ňou skrýva.
„Keď som prvý raz počul meno Šipulinová, ako sa za slobodna volala, hovoril som si, takú pretekárku nepoznám," vracia sa o niekoľko rokov dozadu šéf biatlonového zväzu Juraj Sanitra a pokračuje: „Pre istotu som sa pozrel na internet a spozornel som. Bola juniorskou majsterkou sveta. Začali sme pracovať na tom, aby sme ju získali."
Na to potrebovali predovšetkým dve veci: slovenský pas a súhlas Ruskej federácie biatlonu. Jej šéf Aleksandr Tichonov sa najprv zachoval dosť arogantne, keď slovenskú žiadosť síce podpísal, no na nesprávnom mieste a na zasadnutí exekutívy Medzinárodnej biatlonovej federácie ju demonštratívne roztrhal. Ďalší slovenský pokus však už bol úspešný.
Pre Nastiných rodičov, ktorí v minulosti reprezentovali zbornú v lyžovaní, nebolo jednoduché prijať takýto krok ich dcéry. Boli jej prvými trénermi a Nasťa nezabudne pripomenúť, že veľmi prísnymi. Pochopiteľne, chceli ju vidieť reprezentovať v ruských farbách. „Pochopili však, že na Slovensku som šťastná. A tak ma podporujú," povedala Kuzminová.
Učarovala jej Banská Bystrica i jej okolie, najmä kopce, Šachtičky. Tie v Ťumeni nie sú, vyše miliónové sibírske mesto leží na rovine. Tam sa lyžovala na hrádzi rieky.
Po kolotoči vybavovačiek so slovenským pasom sa v decembri 2008 stala slovenskou občiankou. Uplynuli sotva tri mesiace a pre svoju novú krajinu získala skvelú striebornú medailu na majstrovstvách sveta v kórejskom Pjongčangu. Stalo sa tak v pretekoch s hromadným štartom. Úspech dosiahla napriek tomu, že v príprave sa musela boriť s chorobou.
Choroba a zranenie ju posilnili
Zdá sa, že Kuzminová sa drží okrídlenej vety: Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Pred olympiádou sa musela vyrovnať so zlomeninou záprstných kostičiek na ľavej ruke. Nerozhodilo ju to, ešte viac sa sústredila na prípravu a senzačne uchmatla pre Slovensko prvé zimné olympijské zlato v ére samostatnosti.
„Na Slovensko ju doviedla životná cesta. A dovolím si povedať, že jej vlasťou je dnes Slovensko. A pre nás je to potvrdenie, že keď máme špičkového pretekára, aj u nás vieme vychovať olympijského víťaza," povedal šéf slovenského biatlonu Juraj Sanitra.
Ohromná pracovitosť, húževnatosť a vytrvalosť katapultovali Kuzminovú na zlatý stupienok, s čím nerátali ani super optimisti.
Jej príbeh do istej miery pripomína legendárnu ruskú rozprávku Mrázik o Nastenke. Rusi sa ku Kuzminovej zachovali tak trochu macošsky, odpísali ju. Šťastie našla na Slovensku. A rozprávke ešte nie je koniec.
