Martin Velits: Extrémna náročnosť kráľovské etapy na Gire skôr zabíja

Absolvoval všetky tri najprestížnejšie etapové preteky Giro d'Italia, Tour de France aj španielsku Vueltu. Fanúšikov cyklistiky v posledných rokoch sprevádza ako spolukomentátor priamych prenosov RTVS. MARTIN VELITS vraví, že fanúšikovia tieto preteky milujú, no náročné horské etapy im neponúknu taký zážitok, pretože aktivitu pretekárov zabíjajú.

Máte za sebou deväť štartov na pretekoch Grand Tour. Na talianskom Gire ste štartovali len raz v roku 2012. Ako by ste charakterizovali Giro v porovnaní s ostatnými trojtýždňovými pretekmi?

Veľa ľudí hovorí, že Giro je najkrajšia Grand Tour. Je tam talianska emócia a každý rok pripraví organizátor veľkolepé etapy s množstvom stúpaní. Ale z mojej skúsenosti - a zrejme to platí u väčšiny profesionálov - sa nedá sa hovoriť o úskaliach trate. Skôr je to o naplnení ambícií a o tom, čo jazdcovi pasuje, či je silnejší na jar alebo to ladí skôr smerom k Tour de France. Pre mňa to neboli preteky, ktoré by som preferoval. To však neznamená, že by fanúšikovia nemali mať svoj pohľad.

Je názor, že v porovnaní s Tour de France je Giro živelnejšie, napínavejšie a menej predvídateľné. Je to pravda? 

Musím priznať, že oveľa viac mám napozeranú Tour de France, ktorú aj komentujem pre RTVS. Ale ja by som to takto negeneralizoval. Aj na Tour sa stalo, že Julian Alaphilippe mal žltý dres tri dni pred koncom pretekov a súperi ho tri týždne naháňali. To robí preteky zaujímavými.

Taliani pravidelne dávajú epické etapy, kde pretekári bojujú aj sedem hodín. Čo si však pamätám, aktivitu pretekárov to skôr zabíjalo. Možno na Tour pri rovinatých etapách sme kedysi videli päť - šesť špurtov za sebou, ale to vtedy k tomu patrilo.

Na Gire to môže byť viac pomiešané. Šprintérsku etapu vystrieda horská, a potom nejaká zvlnená. Vďaka tomu sa môže javiť menej predvídateľne, no kráľovské etapy ich extrémna náročnosť skôr zabila.

Tento rok je kráľovskou etapou šestnásta zo Sacile do Cortiny d’Ampezzo. Má dĺžku 212 kilometrov a celkové prevýšenie 5700 výškových metrov. Je to už príliš veľa?

Každý rok sa to na Gire opakuje. Aj my sme jazdili etapy s dĺžkou 220 kilometrov a nejakých 5-tisíc nastúpaných metrov, no je to už blbosť. Ak by bola etapa kratšia a s menším prevýšením, povedzme 180 kilometrov a tritisíc výškových metrov, mala by zrejme rovnakého víťaza.

Aj tak je to práca na šesť hodín. Je zbytočné zachádzať do extrémov. Skôr to atraktivitu zneguje, lebo cyklisti sa boja zaútočiť ďalej pred cieľom. Ani jazdci v tom nevidia zmysel.

Ak sú na trase takéto etapy, je pre šprintérov náročnejšie dokončiť celé preteky?

Nemám taký prehľad, aké sú limity na dokončenie etapy na Gire. No časový limit sa vždy vyráta ako určité percento z času víťaza. Aj na Tour de France má šprintér problém prísť do cieľa v limite pri päťhodinovej horskej etape. V zásade by som to nevidel tak, že Giro je pre šprintérov výrazne náročnejšie.

Peter Sagan vlani bojoval o triumf v bodovacej súťaži na Tour aj na Gire. V oboch prípadoch mu prvenstvo tesne uniklo. Môže tento rok na Gire zvíťaziť?

Nemyslím si, že triumf v bodovacej súťaži je jeho primárny cieľ. Tým je vyhrávať etapy, pretože takto zviditeľňuje svoj tím aj sponzorov. Víťazi majú v televízii najviac priestoru.
Ak sa mu darí a má šancu uspieť aj v bodovacej súťaži, potom bojuje aj na prémiách.

Je celkové víťazstvo na Tour a na Gire rovnako prestížne?

Nie je to porovnateľný úspech. Tour de France je o kategóriu vyššie oproti Giru. Samozrejme, víťaz môže byť kvalitný, ale legendy, ktoré vyhrali Tour napríklad päťkrát, každý pozná. Ale kto pozná cyklistov, ktorí vyhrali päťkrát Giro?

Platí to aj v bodovacej súťaži, že zelený dres z Tour je prestížnejší?

Áno. Niekto by sa opýtal, akú farbu má bodovací dres na Gire. Pretože raz je modrý, potom je bordový. Dobre, ale to je tá jednoduchšia časť. Otázkou je, akým spôsobom sa o jeho víťazovi rozhoduje. Tiež nepoznám tieto detaily. No na druhej strane, kto je trochu zorientovaný, vie, čo znamená zelený dres na Tour.

V posledných rokoch sa ukazuje, že aj na najväčších pretekoch bojujú o víťazstvo mladí pretekári, ktorí majú 22, 23 či 24 rokov. Bude to podľa vás pokračovať?

Neviem, či to je len fenomén posledných dvoch sezón alebo trend, ktorý bude trvať dlhšie. Mladí cyklisti boli vysoko, aj keď vyhrávali na Tour Bradley Wiggins alebo Chris Froome, ale trend, že vyhrávajú, platí asi posledné dve sezóny. Uvidíme, či potrvá dlhšie a či po Tadejovi Pogačarovi a Eganovi Bernalovi pridajú aj ďalší mladí pretekári víťazstvá na týchto pretekoch.

Čo hovoríte na to, že Medzinárodná cyklistická únia zakázala odhadzovanie fliaš mimo vyhradených zón aj niektoré pozície na bicykli? Porušenie oboch pravidiel sa aj dosť prísne trestá.

Čo sa týka fliaš, nie je to úplná novinka. Platilo to aj v časoch, keď som súťažil. Malo by byť prirodzené, že sa fľaše neodhadzujú mimo miest, ktoré sú na to určené. Na druhej strane by sa malo tolerovať, ak jazdec odhodí fľašu smerom k fanúšikom. Pretože v tom prípade má svoje využitie a neostane tam ležať ako odpad. Viem, že už za to vylúčili pretekára, hoci hodil fľašu smerom k fanúšikom. Je to nešťastné.

Čo sa týka zakázaných pozícii na bicykli, aj tu už boli nejaké vylúčenia pretekárov. Nemyslím si, že práve to zvýši bezpečnosť jazdcov. Vedeli by sme nájsť minimálne dvadsať ďalších vecí, ktoré sú dôležitejšie. Až potom by sme sa dostali k tomu, či cyklisti využívajú bezpečné pozície.

Sú pálčivejšie problémy ohľadom bezpečnosti jazdcov. Na druhej strane jazdci neurobili takmer nič, aby to zmenili. Takže sa tomu budú musieť prispôsobiť.