Lietajúce kladivo

ópy Libor Charfreitag.

Celá Banská Bystrica sa pred desaťročiami zabávala na chlapíkovi, ktorý chodil mestom. Zrazu sa zastavil, štyrikrát sa zavrtel a pokračoval v chôdzi. Toto opakoval azda sto ráz, takto obchádzal námestie.

„Tichý blázon" bol československý reprezentant v hode kladivom. Libor Charfreitag vie, o koho ide, nepatrí sa však menovať. Nepestuje jeho štýl prípravy, ale otočky pri tréningu imituje veľmi často.

„Kladivo si vyžaduje úžasnú trpezlivosť. Je úplne vylúčené, aby veľké preteky vyhral trebárs dvadsaťročný vrhač, nech by bol akokoľvek talentovaný," hovorí tridsaťdvaročný Trnavčan Charfreitag. Viacnásobný slovenský Atlét roka má okrem čerstvého titulu majstra Európy i bronz z majstrovstiev sveta 2007.

„Kladivo sa učí po krôčikoch. Nie je to otázka hrubej sily, ale precíznej koordinácie pohybov. Je to extrémne náročná technická disciplína. Je omyl myslieť si, že kladivári sú len siláci," zdôrazňuje v každom rozhovore.

Hádzali ním baníci

Málokto pochopí nuansy komplikovanej techniky, ba aj názov je záhadný. Prečo kladivo, veď predsa ide o guľu visiacu na lanku.

História sa viaže už k starým Keltom. Tí hádzali kolesom voza.

Názov kladivo opodstatnenie má, hoci nemá vonkoncom nič spoločné s náčiním, ktorým sa zatĺkajú klince. V 14. storočí si merali sily írski a škótski robotníci v hode baníckym kladivom. Skutočným, s ťažkou drevenou rúčkou. V roku 1866 ich napodobnili študenti klasických anglických univerzít v súboji Oxford verzus Cambridge.

Z kladiva s rúčkou sa postupne vyvinulo súčasné náčinie. Váži 7,257 kilogramu, čo je prepočet šestnástich anglických libier. Veľkosť gule je pre mužov 11 až 13 centimetrov, dĺžka lanka ukotvená v rukoväti meria od 1,175 do 1,215 metra.

Zostať v osi

„Základ je ako pri detskej hračke vĺčik. Ak sa rozkrútite, nesmiete sa vychýliť z osi. Už pri prvom nášvihu viem, či to bude dobrý, alebo zlý hod. Ak ste rozhodený, môžete silou zachrániť iba solídny pokus, nikdy nedosiahnete výborný," hovorí Charfreitag. Aj po stredajšom víťazstve na barcelonskom európskom šampionáte (výkonom 80,02 m) ani zďaleka nehovoril o ideálnom hode. Tvrdí, že taký sa kladivárovi podarí raz za život, ak vôbec.

Pre dobrú otočku je dôležitý aj rýchly kruh, v ktorom sa hádže. Zložitejšie to je, keď prší. Usporiadatelia vtedy kruh neustále utierajú a kladivári si prezúvajú tenisky s drsnejšou podrážkou. „Vždy si nosím dvojo topánok, keby sa náhodou rozpršalo. Už sa mi stalo, že som si jedny zabudol a bolo zle-nedobre."

Charfreitag tvrdí, že už počas letu kladiva dokáže odhadnúť, koľko asi hodí. „Nie vždy presne. Som milo prekvapený, ak je to viac. Všetko sa to dá vycítiť podľa výkrikov. To nekričím ja, ale moje telo. Človek to nezastaví. V Osake i Barcelone som sa chvalabohu naručal dosť."

Hod bremenom

Libor Charfreitag študoval finančníctvo na univerzite v americkom Dallase. Tam začal hádzať okrem gule aj bremenom. To má kratšiu rúčku a väčšinou takmer šestnásťkilové závažie. Neotáča sa s ním toľkokrát ako s kladivom. Sila je tam o čosi podstatnejšia. „Pre mňa je to aj honor, lebo som viacnásobným univerzitným majstrom USA v tejto disciplíne, v ktorej sa súťaží aj v halách."

Charfreitag je v tejto disciplíne európskym rekordérom výkonom 25,68 metra, iba 18 centimetrov za najlepším svetovým výkonom Američana Deala.